Festival POHODA 2012

16. ročník najväčšieho hudobného festivalu na Slovensku sa konal 5-7.7.2012 na tradičnom mieste, na letisku v Trenčíne. Necelé tri dni hudby, divadla, literatúry a veľa ďalších sprievodných aktivít prinieslo množstvo nových zážitkov skoro 30 000 divákom.

Priebeh

Po príchode a akreditovaní sa predo mnou objavil veľmi dlhý areál letiska, ktorého prejdenie na druhú stranu trvá približne 15 minút. Prvou bojovou úlohou bolo nájsť medzi stovkami stanov ten svoj, našťastie organizátori Pohody sú profesionáli a jednotlivé sektory stanového mestečka boli prehľadne označené. Ďalšou, veľmi dôležitou úlohou akreditovaného novinára je nájsť PRESS centrum, v mojom prípade to bolo nevyhnutné, kvôli vyzdvihnutiu PHOTOakreditácie. Od tejto chvíle sa začala skutočná práca fotografa. Treba prejsť celý areál, aby mal človek prehľad, kde sa čo nachádza. Na Pohode je to ozaj dôležité, často sa stáva, že ako fotograf máte len minimum času na presun medzi jednotlivými  pódiami. Na tohtoročnej Pohode ich bolo celkovo 5. K tomu ale treba pripočítať tanečný dom, kolotoče, klzisko na kolieskové korčule, množstvo obchodov, výstavy, divadlá, literárne stany, veľký family park pre rodiny s deťmi.

Program prvého dňa sa začal až vo večerných hodinách, čo je dobré na akúsi aklimatizáciu na ďalšie plné dva dni. Ľudia sa ešte len zahrievali spolu s organizátormi, ale aj novinármi. Slnko zapadlo, ja som vybral fotoaparát a nafotil len dva koncerty The Plastic People of the Universe a Lou Reed. Cesta bola dlhá, tak som sa pobral do stanu.

Lou Reed, 5.7.2012, Bažant stage.

Druhý deň začal neskutočným teplom hneď v ranných hodinách. Dlhé rady na sprchy boli jasným znakom, že festival je v plnom prúde. Prvý koncert som mal v piatok naplánovaný na 13:00, čiže som mál chvíľu času venovať sa ľuďom a atmosfére festivalu. Atrakcií bolo viac ako dosť a medzi toľkými ľuďmi sa samozrejme našlo niekoľko zaujímavých osôb, ktoré stáli za fotografiu. Teplota stúpala a najžiadanejšou atrakciou sa stali vodné delá, pod ktorými sa zhŕkli stovky ľudí všetkých vekových kategórií. Pobehovanie po areáli som musel prerušiť, pretože sa začal môj fotograficko-hudobný program v podaní skupiny Talkshow.

Po koncerte rýchly presun do PRESS centra na pohár kofoly a už ma čakalo fotenie rozhovoru s jedným z členov kapely Two Door Cinema Club. Bol to jeden z najpríjemnejších rozhovorov aký som zažil, uvoľnený, niesol sa vo veľmi dobrej nálade. Príliš som sa však zdržiavať nemohol, pretože na ďalšom stagei na mňa čakala skupina Dry the River. Našťastie, to všetko boli koncerty, kde bolo možné fotografovať počas celého koncertu.

Blížil sa hlavný program piatkového dňa a spolu s ním klasické fotenie prvých troch pesničiek. Pre mňa to boli tie najvydarenejšie koncerty z hľadiska hudobného aj fotografického. Šlo o Two door Cinema Club, s ktorými som bol na rozhovore, ďalej Britský sólista The Heavy až po známu hviezdu Aloe Blacc. Do týchto chvíľ bola Pohoda doslovapohodová. Počas najväčšieho hitu Aloe Blacca “I Need a Dollar“ sa však obloha zatiahla a jediné, čo osvetľovalo letisko boli intenzívne blesky.

Organizátori poučený z minulých rokov neriskovali a festival dočasne prerušili. Diváci boli vyzvaní, aby sa schovali a novinári boli odvedení do PRESS centra. Búrka trvala približne 30 minút, no našťastie nespôsobila žiadne škody, či už materiálne alebo zdravotné. Program sa musel mierne upraviť, inak všetko pokračovalo v naplánovanom režime. Po tom, čo som zistil, že môj stan je vytopený, som zobral fotobatoh späť na plecia a utekal na ďalšie tri pesničky k Orange stage v podaní Bat for Lashes. Prvé tri pesnička majú aj malú výhodu v tom, že zvyšok koncertu si môžete vychutnať ako divák. Tak to bolo aj v mojom prípade. Celý koncert som však nestihol kvôli fotopovinnostiam a britskému zoskupeniu Kasabian. Bolo už po polnoci a mňa ešte čakali dva koncerty, White Lies a Emika. Týmto sa môj piatkový “pracovný deň“ skončil.

Aloe Blacc, 6.7.2012, Bažant Stage. Asi 15 minút pred prerušením festivalu kvôli silnej búrke.

Sobota a zároveň posledný deň festivalu začal presne ako ten predošlý. V jednej ruke raňajky, v druhej ruke pivo, presne tak ako väčšina ľudí vôkol mňa. Opäť mi vznikol malý čas na voľný program, tak som sa zaplietol medzi ľudí. Tam panovala naozaj uvoľnená atmosféra, najväčším hitom boli vodné pištole, ktorým ste sa nemohli vyhnúť a vždy vás niekto zasiahol. Dokonca sa mi podarilo na pár minút nakuknúť do veľkého okrúhleho stanu s tzv. “silent disco“.

Pre nezainteresovaných, ide o disco, kde každý návštevník dostane slúchadlá s hudbou, na ktorú tancuje. Každý ma ale hudbu inú, čiže každý tancuje inak, a pritom je v miestnosti úplné ticho. Miestami to vyzeralo ako na istom nemocničnom oddelení, no presne o to šlo. Ďalším dobrým nápadom bol akýsi malý štadión na kolieskové korčule. Mohli ste si vybrať z množstva farieb, ale aj typov. Určite netreba zabudnúť na veľký “Family park“. V tomto je Pohoda naozaj excelentná, program pre rodiny s malými deťmi, ktorých bolo na festivale prekvapujúco veľa bol nabitý a family park bol plný atrakcií. Divadlá, skákací hrad, kolotoče, tvorivé dielne až po nevyhnutnosť ako sú prebaľovacie pulty. To všetko bolo k dispozícii, takže aj do budúcnosti sa rodičia nemusia báť, o ich ratolesti je na Pohode naozaj postarané.

Ešte pred fotením som si pozrel krátky koncert Jany Kirschner spolu s oficiálnym príhovorom hlavného organizátora Michala Kaščáka, ktorý bol tradičné veľmi emotívny pri spomienke na obete minulých ročníkov. Čas však rýchlo utekal a mňa čakal prvý koncert. Šlo o dcéru známeho speváka Stinga, so svojou kapelou I Blame Coco. Pravdupovediac, tvorba jej otca mi je oveľa bližšia, no sto ľudí, sto chutí. Hneď nasledujúci koncert ma však veľmi príjemne prekvapil. Zoskupenia 10-tich černochov, ktorí si hovoria Hypnotic Brass Ensemble boli vynikajúci a úžasní zároveň. 8 rôznych trubiek, saxofónov a dvaja rapperi vytvorili nezabudnuteľnú show, ktorou si získali tisícky divákov. Koncert okorenili skokom medzi divákov alebo výstupom jedného zo spevákov na najvyšší bod konštrukcie hlavného pódia, ktorý bol naozaj vysoko.

Nasledoval koncert Chew Lips v menšom a krytom stagei. V tomto čase prišla opäť výstraha od meteorológov, že sa blíži silná búrka, no hudobný anjeli ochránili trenčianske letisko a program pokračoval bez kvapky dažďa. Mňa však čakalo ticho pred búrkou v podaní pokojného fotenia oficiálnej tlačovky s  Luke Pritchard, spevákom skupiny The Kooks. Aj táto oficiálna tlačovka bola príjemná, vtipkovalo sa na adresu typicky britských kučeravých vlasov a v prípade tejto kapely, ktorá má naozaj veľkú základňu mladých ženských fanúšičiek, prišlo aj na túto tému.

Po koncerte dievčenskej skupiny Warpaint  nasledoval vrchol posledného dňa, ak nie celého festivalu. Na hlavnom stagei sa predstavili The Kooks a chlapi, ktorí prišli s priateľkami boli na dobrú hodinu odsunutí na druhú koľaj. Podľa môjho odhadu sa na ich koncerte zozbieralo 20 000-25 000 ľudí. Symbolickú bodku za celým festivalom však dala americká hip-hopová formácia Public Enemy. Tá začala o 30 minút neskôr, kvôli technickým problémom, no chlapci spoza veľkej mláky sa snažili problémy zamaskovať rôznymi gitarovými sólami, či spoluprácou s divákmi.

Keď sa všetko vyriešilo, nastúpila pravá americká divočina. Jeden z menších a krytých pódií bol preplnený divákmi. Po nich sa to všetko pomaly upokojovalo, samozrejme festival nemôže skončiť len tak, a tak pri odchode do stanov divákov sprevádzal kvalitný Drum and Bass.

Hypnotic Brass Ensemble, 7.7.2012, Bažant Stage.

Fotografovanie

Fotenie bolo všelijaké. Prvý deň, pri vystúpení Lou Reed  som očakával, že hlavný stage bude plný svetiel, efektov, no pripadalo mi to ako na koncerte vo väčšom klube. Nie, že by sa to nedalo nafotiť, ale vznikli z toho pre mňa nezaujímavé snímky. Našťastie to bol prípad len prvého večera, ktorý bol rozbehový. Výhodou festivalu Pohoda je to, že vždy máte málo času, a to aj v prípade, že práve nefotíte koncert. Vždy sa niečo deje, vždy zisťujete, že ste už mali byť niekde inde a pri ceste na to miesto sa stanú veci, ktoré tiež stoja za fotografiu.

Ako som už spomenul vyššie, niekedy je fotenie prvých 3 pesničiek výhodou, ste nútený odísť a presunúť sa na iné miesto. Pre mňa najlepšími koncertmi z fotografického hľadiska bolo Two Door Cinema Club, Aloe Blacc, The Kooks alebo The Heavy. Bolo to spôsobené buď dobrým prírodným difúznym svetlom, keďže to boli koncerty na prelome západu slnka alebo veľmi dobrým nasvietením pódia a efektmi. Samozrejmosťou boli 3 pesničky pri väčšine skupín vo večerných a nočných hodinách, no prekvapilo ma povolenie fotiť len prvú pesničku pri Stingovej dcére so skupinou I Blame Coco, ktorá vystupovala už o 16:00. Niekto mi vysvetľoval, že to nie je tým, že by mala hviezde maniére, ale tým, že je introvert a z množstva objektívov je nervózna.

Bat for Lashes, 6.7.2012, Orange stage.

Koncerty sa fotili klasicky, nič výnimočné, až na to, že ešte nie som zvyknutý na tak vysoké pódia. To sa týkalo najmä hlavného pódia, ktorý bol vo výške cca. 3-3,5 metra. Z toho vyplývajú minimálne zábery bubeníka alebo hlbšie postavených hudobníkov. Organizačne, čo sa fotografov týka, bolo všetko v poriadku až na jeden prípad, kedy sme stáli pred backstageom hlavného pódia a v blízkosti nebol nikto kompetentný, kto by nás odprevadil pod pódium. Nakoniec organizátor došiel, no to už kapela Kasabian hrala prvú pesničku. Ja som využil všetku techniku čo mám, aj kvôli tomu, že festival nie je len o hudbe. Od ohniska 17mm až po 150mm a určite by som využil aj iné, ak by som mal k dispozícii. Najčastejšie som mal nasadenú Sigmu 150mm f2,8 EX APO DG HSM. Fotografovanie ľudí problém nebol. Je to iné ako na ulici, väčšine to nevadí, niektorí sa v tom dokonca vyžívajú. Niekedy som ľutoval, že je program tak bohatý, rad by som  totiž strávil viac času aj medzi návštevníkmi. Mám príliš málo fotiek z atmosféry a to je asi to, s čím nie som celkom spokojný. Nabudúce sa to pokúsim napraviť. :) 

Na záver pár štatistík:

● fotil som celkovo 19 koncertov

● z týchto 19 koncertov boli 3 bez obmedzení

1 koncert s povolením prvej pesničky

14 koncertov s povolením prvých 3 pesničiek

1 koncert, ktorý som fotil aj z pódia

● uzávierka cvakla 2404 krát

● security ma pod pódium nechcelo pustiť celkovo 2- krát

● pivom som bol obliaty 5 - krát a 3 - krát som dostal s iným objektívom do hlavy

(väčšinou priťahujem Canon EF 70-200mm)

Festival Bažant Pohoda 2012 hodnotím veľmi pozitívne z hľadiska diváckeho aj fotografického. Bolo sa na čo pozerať, bolo kam chodiť, bolo čo fotiť. Počasie si nevyberieme, a to, čo ovplyvniť môžeme, myslím že bolo zvládnuté profesionálne. Som rád, že som Pohodu mohol absolvovať a dúfam, že sa to stane pravidlom.