V uliciach Williamsburgu

Williamsburg, Brooklyn, New York - miesto, kde žije jedna z najväčších komunít chasidských Židov na svete. Toto miesto začali osídľovať tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny, dnes ich tam žije niekoľko desiatok tisíc. Návšteva územia  v okolí Bedford Avenue a Borough parku je pre našinca naozaj nezvyčajným a do veľkej miery exotickým zážitkom. Muži v tradičnom židovskom oblečení, ženy a deti ako vystrihnuté z päťdesiatych rokov minulého storočia v Európe. Zdá sa, akoby na tomto mieste zastal čas. Čo môže byť pre fotografa inšpiratívnejšie?

Fotografovať ortodoxnú židovskú komunitu vo Williamsburgu je okrem príťažlivého námetu predovšetkým veľká výzva. "Cudzinci" sem zablúdia len zriedka a aj vtedy sú sprevádzaní podozrievavými pohľadmi domácich. A to ani nehovorím o tom, čo sa stane, keď vytiahnete fotoaparát. Ľudia sa tu v lepšom prípade otočia, v horšom začnú nie úplne priateľsky vystupovať proti  nápadu ich odfotografovať.  Pomáha len úsmev, prípadne vysvetlenie, že nie ste reportér od novín a že vás ich život jednoducho zaujíma. Vtedy sa stanú o čosi otvorenejšími a priateľskými, radi sa porozprávajú.  Ale len do momentu keď sa opäť pokúsite vytiahnuť fotoaparát.

Jedna z najzvláštnejších vecí na tomto mieste sú deti - práve pri nich bol môj pocit,  že som sa preniesla v čase najintenzívnejší. Veď kde v mestách sa ešte vidíte preháňať deti na bicykloch alebo skákať gumu? Samozrejme, aj pri hrách pred domom sa musia dodržiavať prísne pravidlá obliekania - dievčatá v tmavej sukni pod kolená, blúzka zahaľujúca  lakte a kľúčne kosti, pančuchy. Pri chlapcoch tmavé nohavice a košeľa alebo pásikavé tričko, „jarmulka“ alebo klobúk. Pri chlapcoch vo veku od troch rokov je samozrejmosťou mužský židovský účes  - ten vychádzajú z tradície, že muž si nesmie holiť boky líc - výsledkom sú dlhé "pajšle" a vystrihaný zvyšok hlavy. Do troch rokov majú chlapci dlhé vlasy.

Prvý krát som do Williamsburgu išla v nohaviciach - a mnohé z deti sa na mňa pozerali ako na mimozemšťana - keď som si na druhú návštevu vzala dlhú sukňu, o čosi sa to zlepšilo. Každopádne, deti boli tie, ktoré väčšinou s fotením veľký problém nemali.

Napriek tomu boli mnohé deti, ktoré zjavne od rodičov dostali presné inštrukcie a kričali "Please no photo!" dokonca aj keď som fotila čosi úplne iné úplne inde. Vo všeobecnosti sú v tejto oblasti "cudzinci" prijímaní so zjavnou nevôľou. Pre chasidského muža je totižto neprijateľné pozrieť sa na odhalené ženské telo - rozumej kolená a lakte - na verejnosti. A tak poslušne odvráti hlavu.

Na uliciach Williamsburgu všeobecne stretnete omnoho viac mužov ako žien. V chasidskej tradícii je takmer všetko mužsko-ženské oddelené - od oddelených škôl, cez oddelené modlitby až po oddelené sály počas židovských osláv ako sú svadby či zásnuby. Kým niektorí chlapci sa v puberte správajú viac bláznivo, iní berú svoje postavenie či náboženskú tradíciu skutočne vážne.

A aj keď v mnohých prípadoch sa zdá, že tu zastal čas, ani Chasidskej komunite sa nevyhýbajú výdobytky modernej doby. Takmer každý muž drží v ruke mobil, šoféruje drahé auto a takmer každý druhý fajčí.

Pokiaľ na ulici Williamsburgu stretnete dospelé ženy, sú v zásade obklopené deťmi, inými ženami, alebo výnimočne idú po ulici s manželom. Vydatej žene neprislúcha ísť po ulici samej, ísť na verejnosti s iným mužom ako svojim manželom je neprípustné. Dievčatá sa vydávajú vo veku okolo osemnástich rokov, po tom, ako im manžela našiel oficiálny dohadzovač a schválili rodičia (Viac o predsvadobných tradíciách pripravujem v reportáži zo židovských zásnub). Ženy sa venujú predovšetkým rodine, pracujú veľmi výnimočne. A ak, tak len doma alebo pod dohľadom muža z rodiny. V priemere tu majú tradičné židovské rodiny osem detí, vďaka čomu je Williamsburg jedným z miest z najvyššou pôrodnosťou v USA.

Podľa židovských zvykov si vydaté ženy musia na verejnosti zakrývať hlavu, či už šatkou, turbanom alebo nosením parochne. Platia pre ne rovnako ako pre dievčatá prísne pravidlá obliekania - dlhé, tmavé sukne, tmavé pančuchy, topánky bez podpätkov, tmavé alebo pásikavé blúzky zakrývajúce lakte a kľúčne kosti. Každopádne, pestrosť šatníka zjavne nie je pre príslušníkov tejto komunity prioritná a "uniformitu" vnímať naozaj na každom kroku. Jednou z vecí, ktoré ma na Williamsburgu prekvapili, bola čistota, resp. nečistota ulíc. Všade sa povaľovali vrecia s odpadom, ulice boli plné vyhodených vecí.

Pre židovskú rodinu sú deti to najcennejšie, a preto sú takmer neustále pod dohľadom niekoho z dospelých alebo starších súrodencov. Nemajú počítače ani televízory, väčšinu času, ktorý nestrávia pri modlitbe alebo v škole trávia na uliciach hrou. Keďže okná a balkóny sú v týchto uliciach vždy zamrežované, bežným javom je vidieť deti, ako sa hrajú za týmito mrežami. U nás by asi susedia volali políciu, v tejto komunite to nie je naozaj nič nezvyčajné.

A napriek tomu, že mnohé z detí, keď zbadali fotoaparát, bez preháňania vydesené utekali za svojimi rodičmi alebo sa aspoň niekam schovali, mnohé z nich sa objektívu potešili a s radosťou zapózovali. Zdá sa, že aj ortodoxná židovská komunita má vo svojich radoch malých rebelov.

Williamsburg je pre nás iný svet. Napriek tomu bol pre mňa čímsi nedefinovateľným blízky a rozhodne pre mňa jeho návštevy boli jednou z najzaujímavejších častí môjho pobytu v New York City. A ako to v živote býva - keď sa niečomu otvoríte, otvorí sa Vám to naspäť.  Pre mňa sa takýmto otvorením stalo pozvanie na ortodoxné chasidské zásnuby, na ktoré majú ľudia mimo tejto komunity prístup len naozaj výnimočne. A pozvanie bolo o to zvláštnejšie, že sa týkalo nielen mňa, ale aj môjho fotoaparátu.

O tom ale viac nabudúce.