V piatok, 23. mája som o 13.12 novozvaným IC rýchlikom Slovenka opustila krásavicu na Dunaji a namierila som si to do Liptovského Mikuláša. Tam som presadla na autobus do Liptovského Jána, kde sme sa mali stretnúť s ďalšími krajinkármi v hoteli Bernard.
Všetko fungovalo ako hodinky. O 18.00 sme sa ako futbalová jedenástka našli vo vestibule (posádka jedného auta dorazila až v priebehu večere), kde nás privítal Erik, milý a príjemný zástupca usporiadateľskej firmy a chvíľku na to prišiel pán Fotograf Laco Struhár s manželkou Vierkou - jeho pravou rukou v pracovnom aj súkromnom živote (to veľké písmeno F vystihuje moju úctu k jeho fotkám). Po dlhom čase som mala možnosť stretnúť ľudí, voňajúcich človečinou. Lásku k práci spájajú s láskou k ľuďom a to všetko robí jedinečnú kombináciu, pri ktorej sa všetci v ich spoločnosti jednoducho musia cítiť dobre.
Po večeri sme sa zoskupili v prednáškovej miestnosti, kde sme dostali bonus dňa
- prezentáciu Lacových fotografií.
Po úvodnom blbnutí projektora, ktorý úplne menil farby fotiek, uprednostnil Laco diaprojektor. Úúúúúúúúúúúžasné fotografie.
A ešte úžasnejšie bolo, že vôbec neboli dodržiavané všetky tie pravidlá „správnej" kompozície, ktoré poznajú uverejňovači svojich prác na akomkoľvek serveri na Internete z kritiky svojich konkurentov :-). Žiadne presné tretiny, žiadne neustrihávanie niektorých častí, jednoducho myšlienka a pocit autora, to je všetko.
Prezeraním fotiek sme strávili dobré 2 a pol hodiny, ale úprimne, sedela by som tam aj do rána a pozerala si ich zas a znova. Asi som úchylná, ale v prípade, že vidím fotky hladkajúce dušu, neviem sa zdvihnúť a vrátiť len tak rýchlo do reality.
Keď som si predstavila, že na druhý deň mám ísť do terénu a predviesť svoje „umenie", nebolo mi všetko jedno. Každá moja fotka bude popri Lacových len trápny makový odvar. To som celá ja :-).
Nastalo ráno, deň D. Vyviezli sme sa na liptovské polia a ... krach ... počasie zahaprovalo. Hmla, ani náznak vrcholkov západných Tatier, repkové pole neurčitej, mierne plesnivej nažltlej farby, jednoducho des. S pocitom neradostných predstáv sme nasadli do áut a šli si spríjemniť čakanie na lepšie svetlo do miestneho zrubu (rozumej krčmu), ktorej meno som si bohužiaľ vôbec nevšimla. Po vypití káv, kakaa, čajov, pív a neviem ešte akých nápojov sa nakoniec slnko predsa len ukázalo. Hurá do terénu.
Prvé miesto, kde sme zastali bolo pri Liptovských Matiašovciach, kde sa ústrednou témou nášho snaženia stal renesančno-barokový kostol sv. Ladislava, zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok pod číslom 331. Tu sme sa motali hore dole, zababraný od repky, blata
a vody, snažiac sa nájsť ten náš NAJ záber.
Ďalšie, môjmu srdcu bližšie zastavenie bolo na kopci nad Matiašovcami, odkiaľ bol nádherný výhľad na zvlnené polia rôznych odtieňov zelenej, žltej, hnedej farby s namodralými kopcami
v pozadí. Takmer ako v rozprávke. Tu sme si dali obedňajšiu pauzu. Od rána sme sa spoločne smiali nad vôňou vychádzajúcou
z plastovej nádoby, v ktorej mala byť cigánska pečienka s chlebom
a uhorkou, ako zákusok croissant a pomaranč. Pôvodne som si po vzhliadnutí spomínanej pečienky myslela, že ju nedám do úst, ale pri mojom tvorivom procese som tak vyhladla, že odpor k mastnému som ani nemala kedy rozoberať ... hlad je veru najlepší kuchár.
A máme tu tretiu zastávku - ako na dlani sa nám ponúka panoráma Západných Tatier, pred ňou tieňohra na poliach a za našim chrbtom úľ s včelami. Neboli príliš nadšené našim príchodom a keď som sa priblížila bližšie ako by bzučavky chceli, dali mi to patrične najavo svojim podráždeným náletom k mojim ušiam. Asi minútku som sa vôbec nepohla, chcela som ich presvedčiť, že im nejdem ani kradnúť peľ, ani nijako inak ubližovať. Pochopili, odleteli a nechali ma „pracovať".
Počasie sa zhoršovalo, slnko už stihlo zájsť a tak sme šli na posledné miesto nášho ťaženia, ktorým bola Východná.
Tu som naozaj oľutovala, že ešte nemám kúpené dlhé ohnisko, pretože pohľad na hrebene Nízkych Tatier
v hrôzostrašnom farebnom prevedení za asi tak troch slnečných lúčov bol očarujúci. Nevadí, mám sa aspoň na čo tešiť.
Unavení sme zbalili všetko náčinie, nasadli do áut a pobrali sa do hotela. Bolo treba vybrať 5 najlepších „úlovkov" a prezentovať ich pred ostatnými. Prehliadka všetkých fotografií bola rovnakým zážitkom ako deň predtým. Moji „spolužiaci" boli takí šikovní a videli kopec vecí, ktoré som si ani nevšimla. Okrem toho niektorí používali prechodový filter, takže kvalita ich obrázkov bola neporovnateľná s mojimi. Škola fotografie - bez polarizačného filtra
a minimálne prechodového filtra sa do krajiny ani nepúšťaj J!
Vybrali sme najkrajšiu fotografiu, autorom ktorej bol Slavo alias Azaziel, na tejto stránke pre väčšinu z Vás známy to prispievateľ a kritik. Cenu, ktorú dostal mu v dobrom závidím - prekrásna krajinka od Laca Struhára.
V nedeľu sme sa o 9.00 vybrali na prechádzku do Jánskej doliny, tam sme mali voľno a každý si fotil čo len chcel. O 12.00 sme spráskali obed - nebol typicky nedeľný, žiadna kuracia polievka, ani rezeň J. Po obede sme si spravili ešte jedno záverečné spoločné foto a každý z nás sa opäť vydal do každodennej reality avšak s pocitom, že máme za sebou krásny tvorivý víkend.
Struhárovci, Erik a aj všetci fotomaniaci - ĎAKUJEM za príjemné spoločne strávené chvíle !
Zuzana
Nejúspešnejšie fotografie
Foto z workshpu...
Autormi fotografií sú Michal Lindner (bear), Slavomír Meško (Azaziel), Ján Sinak (sinak.j), Zuzana Minarovičová, Jarka Knapková (knapi), Svetlana Krištofičová a Erik Toček.