Hore

Za krásami Zakarpatskej Ukrajiny

Veľmi dlho som uvažoval, či mám reportáž zo svojho pobytu v krásnom prostredí Zakarpatskej Ukrajiny priniesť formou fotografického alebo turistického sprievodcu. Nakoniec som sa rozhodol skúsiť skombinovať obidva spôsoby, predsa len je ťažké povedať, či je viac fotografujúcich turistov alebo potulujúcich sa fotografov.

 

 

Deň prvý:

 

Štart: Železničná stanica, Bratislava, Slovensko

Cieľ: Medzinárodný seminár Aikido a Wushu, lúka medzi brezami nad obcou

         Bukivcevo, Zakarpatská Ukrajina

 

Predstavte si škaredé, upršané ráno, bratislavská železničná stanica, postavička s 30 kilogramovým batohom, fotobrašňa okolo krku, kapsa na doklady z druhej strany, v jednej ruke 3,5 kg stan, v druhej 1,5 kg spacák. Tak takto sa začala moja, doslovne útrapná, cesta smer Ukrajina.  

 

IC-čko odráža od brehu presne načas, 5:40 SEČ a ja si v duchu poviem „šťastnú cestu". Po piatich hodinách prestupujem na vlak smer Humenné. Obyčajný „osobák" mi z hĺbok pamäte vyťahuje spomienky na detstvo, vôňa, komfort, čistota, sú proste nezameniteľné. Mám za sebou ďalšie dve hodiny cesty a úspešne so svojou „výbavou" dobieham na prípoj do Medzilaboriec. Predo mnou sa na koľaji škodoradostne škerí červený jednovozeň preslávený komédiou „Slnko, seno, ...". Čaká ma ďalšia hodina a pol cesty.

 

V Medzilaborciach doslovne vypadávam z „vlaku" s vidinou blízkeho cieľa dnešnej etapy, ktorým je dom môjho kamaráta Vasila v obci Vydraň. Pred vlakovou stanicou stojím bezradne ako „gadžo v meste" a snažím sa dovolať kamarátovi. Keď mi k môjmu počudovaniu zloží telefón, z prekvapenia ma preberá klaksón okoloidúceho autobusu, kde sa za sklom vedľa šoféra usmieva Vasil. S vlasmi do strany alá Fantozi sa snažím prepasovať cez dvere, podarilo sa. Keď si o 15:10 SEČ konečne sadám za stôl a dostávam pod nos domácu „mačanku" z húb so zemiačikmi na cibuľke a k tomu vychladené pivo, cítim sa ako v raji. Na tento deň už stačilo, už len sprcha a relax. Ráno o 5:00 vyrážame ďalej na východ.

 

 

Deň druhý:

 

V noci sa budím na prudké bubnovanie dažďa na plechovej streche, niečo na čo ľudia z panelákov nie sú zvyknutí. Moje nádeje na „suchú" cestu sa rozplývajú každou pribúdajúcou minútou. Sú 4 hodiny ráno a stále husto prší, Slovensko hlási povodne, my si dávame rannú kávu a raňajky. Presne podľa plánu o 5:00 vyráža náš koráb, biely Renault Scenic naložený až po strechu, do vĺn neutíchajúcej prietrže mračien.

 

Cesta smerom k hraničnému priechodu Ubľa trvá hodinu a pol, no mne to pripadá ako večnosť. Tma, hustý dážď, cesta plná vody, skrátka horor. Na každej zákrute očakávam šmyk. Konečne Ubľa, padá mi kameň zo srdca, asi prvýkrát v živote mám radosť, že vidím colníka. „Odbavenie" prebieha ku podivu rýchle, čakáme iba 40 minút, štandardne sú to aj 3-4 hodiny.

 

Praktická rada č.1: colníci na slovensko-ukrajinskej hranici si vymieňajú služby o 7:00 a 19:00 SEČ, preto sa snažte prísť s rezervou, aby ste boli na „druhej strane" do tejto výmeny. Ušetríte 30 minút, keď je hranica „zmrazená".

 

Hneď za hranicou, ako prvé, tankujeme plnú nádrž nafty za úžasných 27 Sk / liter, kupujeme dva chleby, dve miestne minerálky, pol kila kroviek, ktoré mne osobne chutia oveľa viac ako poľské a pollitrovku 40%-ného likéru s krásnym názvom „9 síl", niečo ako naša Demänovka, vrele ho odporúčam, no pozor, pri cene 80 Sk za fľašu opatrne s množstvom.

 

Prakrická rada č.2:  Domáca mena Ukrajiny je Hrivna, súčasný kurz je približne 230 hrivien za 1000 Sk.

 

Praktická rada č.3: Nezabudnite si posunúť hodinky o jednu hodinu dopredu. Kyjevský čas je +1 hodina k nášmu, platí na celom území Ukrajiny.

 

Praktická rada č.4: Nekupujte si ukrajinskú vodku a najlepšie žiadnu vodku, aj keď ceny v rozmedzí 50 - 80 Sk za pol litra sú veľmi lákavé. Nie je kvalitná, môže mať prímesi a väčšia bolesť hlavy ako obyčajne je to najmenšie čo môžete ráno očakávať. Nie sú zriedkavé teploty, bolesti žalúdka, celodenné kŕče. Ako povedal jeden predavač na trhu po otázke, ktorú fľašu kúpiť, či zelenú, modrú alebo červenú etiketu: „Všetko jedno, všetko z jednej cisterny".

 

S doplneným proviantom vyrážame na posledných 40 km cesty. Myslím presunu, totiž to po čom sa presúvame len veľmi okrajovo napĺňa pojem „cesta". Posledný úsek je už iba ujazdená hlina s vyčnievajúcimi kameňmi. Jazda po takejto ceste, bez zvodidiel, šírka na jedno auto, hustý dážď a vedľa cesty zúri „potok", ktorý pripomína vodu v kanáli v Čuňove, už len čakám, kde zbadám rafterov, tak to vám poviem, studený pot nie je jediné čo sa mi v tých chvíľach derie na svetlo sveta.

 

No a keď štvrtýkrát škrtáme podvozok, šofér rezignuje a zahlási: „ďalej už po vlastných". Posledných 5 km je tvrdá „makačka" hore kopcom, v blate, v daždi, plne naložení, fučíme ako bizóny. Konečne cieľ! Už vidím dom nášho učiteľa Petra. Už štekajú psy, 11 kusov, Peťo sa usmieva pod altánkom a chystá nám horúci čaj. Osviežení čajom vysvetľujeme, že musíme ísť ešte raz k autu, pre ďalšiu várku batožiny. Začínam uvažovať, či horskí nosiči netrpia nejakou duševnou chorobou.

 

Počasie si z nás robí posmech. Keď sedíme pod strechou neprší, svieti slnko, no v momente ako sa začneme presúvať, priam leje. Suším už tretiu košeľu. Po chutnej polievke ešte zopár drobných prác okolo domu, ako je napr. motorovou pílou vyrezať zo starého domu hranoly a zbiť z nich novú zárubňu a tú namontovať do nového domu.

 

Posledný presun dňa, smer lúka pod lesom. Začíname samozrejme bez jedinej kvapky, a ako inak, po prvom kilometri dážď ako v amazonskom pralese. Dnes už naozaj posledných 5 km hore hrozným blatom, postaviť stany, samozrejme v daždi, a už len večera, ukrajinskí priatelia, gitara, „9 síl" a doslovne odpadnúť do „postele" - spacáku.

 

 

Deň tretí a štvrtý:

 

Počasie sa umúdruje, už prší len 10 krát do dňa. V jednej „medzidažďovej" prestávke prvýkrát chytám do rúk môj  vodeneodolný fotoprístroj a skúšam zachytiť zopár krajiniek. Kvapky mi dovolili fotiť asi tak 20 minút. Pre dnešok som dofotil.

 

 

Ráno už neprší! No aby moja radosť nebola veľmi veľká, fúka niečo medzi uragánom a hurikánom Andrew. No aj tak sa vyberám na okružnú trasu „uloviť" ďalšie zábery. Aj keď statív musím stále držať, inak mi ho prevracia vietor. Celkom sa mi darí a „lovím" nejaké krajinky a už sa teším na dedinskú architektúru.

 

 

Cestou do dediny stretávam miestnych, v žabkách v blate hľadajú huby. Úspešne rastú všade. Na začiatku dediny sa

so mnou púšťa do reči nejaký chlap, poblíž sú ďalší piati, je deň voľna, sviatok, popíjajú, nie práve dobrá kombinácia,

aj keď oni tu pijú stále. Chvíľku debatujeme, oči mu blýskajú na môj foťák, chce si ho pozrieť, mám nasadený teleobjektív, tak mu dám nazrieť do hľadáčika. Žasne a chlapi sa rehocú. Chce aby som mu foťák požičal, samozrejme odmietam, začína to byť nebezpečné, pre nich je to hodnota chľastu na mesiac. Už si robím v hlave stratégiu, ktorého ako „zvládnem".

 

Našťastie padne otázka odkiaľ som a keď odpovedám, že zhora z tábora, zaraz chlapi chladnú, majú pred našim učiteľom, Petrom, obrovský rešpekt, ba priam strach. A takisto vedia čo tam chodíme cvičiť, veď je to už deviaty ročník semináru. Zrazu už vedieme uvoľnenú debatu odkiaľ naozaj som, meno Bratislava im nič nehovorí, a že je to na Slovensku mi neveria kvôli mojej plynulej ruštine. Pre nich som Moskovčan, tak volajú všetkých rusov. Až nápis na tričku „Vysoké Tatry" v latinke, ich ako tak presviedča, že asi Rus nebudem. Využívam chvíľku a s rýchlym pozdravom „prášim" preč. Samozrejme si ešte nezabudnú vypýtať 2 hrivny, veď som z ich pohľadu pracháč, tak nech sa podelím. Odmietam a už ma niet.

 

 

Praktická rada č.5: Skúšať žobrať od vás budú na každom rohu. Ožranom nedávajte nič, tvrdo povedzte „nie" a ani nespomaľujte. Chudákom, deťom a starcom stačia drobáky, nie viac ako 1 až 2 hrivny, aj zopár kopejok je dosť.

 

Praktická rada č.6: Pre istotu nikde nechoďte sami. Aj dvaja je málo. Traja a viac, pričom aspoň jeden z vás by mal vedieť jazyk, samozrejme nie anglický, ale ruský alebo ukrajinský.

 

Svoj zámer prejsť celú dedinu a fotiť drevené domy, pod vplyvom práve prežitých udalostí, mením a okolo kostolíka idem k Petrovmu domu. Ešte „ulovím" nejaké domčeky a znovu prší.

 

 

Večer ešte s Vasilom skúšame nejaké „západovky", ja na digitál on na film.  Potom už len ohník, gitara a tak.

 

 

 

Deň piaty:

 

S Vasilom znova skúšame „západovky", sú trochu iné ako včera. Až doma v notebooku zisťujem, že majú úplne „divné" farby. Teplé a studené odtiene na jednej snímke v dosť netradičnom podaní. Po krátkej úvahe to pripisujem na vrub enormne čistému vzduchu, ktorým prechádza svetlo cestou k snímaču a tým pádom má inú farbu ako u nás.

 

 

Ešte nejaká „fauna" a flóra a môže sa ísť znova k ohňu.

 

 

 

Deň šiesty:

 

Celodenný výlet do Lumšor. Jednoducho povedané, ťažko odšliapané. Keďže som túto trasu absolvoval už pred rokom, som celý „nažhavený" na konkrétne miesta, scenérie. Hodinový „stupák" lesom, blatom a už sa blížime k najkrajšej doline na okolí. Všade vôkol brezy a dvojmetrové papradie, nádhera. Po dvadsiatich minútach s hrôzou zisťujem, že tu neurobím ani jediný dobrý záber. Doslovný prales je taký kompozičný chaos, že sa mi nedarí a nedarí. Nakoniec odchádzam s jedným suchým stromom a hŕbou reportážnych záberov, z ktorých ani jeden nedokáže sprostredkovať ani 10% atmosféry tohto čarovného miesta.

 

 

Utešujem sa, veď je ešte po ceste čo fotiť. Hneď ako sa prehupneme posledným sedlom, naskytá sa nám krásny pohľad do doliny, kde je náš cieľ, dedinka Lumšory. Na nejaké vážne fotenie už je neskoro, slnko už je vysoko. Po ceste k občerstvovacej zastávke, reštaurácii, ešte „lovím" nejaké dedinské scenérie a parádny vodopád v strede obce.

 

 

Sanitačný deň, tak toto nám povie dievčina po troch hodinách šliapania, keď sa celú cestu tešíme na miestnu špecialitu, zemiaky so slaninkou, no a nezabite ju. Nezabili sme, boli tam svedkovia. Radšej šliapeme ďalej k vodopádu, v ktorom sa každoročne kúpeme a kde je cieľ našej túry. Po dažďoch je prúd taký silný, že sa neodvažujeme vstúpiť pod vodopád a okúpeme sa o pár metrov vyššie, len tak v potoku. Kamarát Vlado predvádza, že aj v potoku sa dá zaplávať kraul, mácha rukami a stojí na mieste, presne ako v bazéne s protiprúdom.

 

 

Ako znovuzrodení sa vyberáme na spiatočnú cestu s nádejou, že aspoň niekde v dedine niečo zjeme, dáme pivko. Ochota miestnych predavačov je ukážková, ak by mohli, privítajú vás slovami „čo tu otravuješ?". Dozvedáme sa, že ani v tejto krčme sa nenajeme, príde tam na obed pioniersky tábor a kuchárka odmieta navariť o štyri porcie navyše. Na otázku, či si môžeme dať aspoň pivo, dostávame odpoveď: „pení!". No zázrak. Až keď obsluha začuje neznámi jazyk, slovenčinu, to keď kamarátovi vysvetľujem, že nič nedostaneme, zrazu barmanka zahlási, že nám predsa len načapuje. Asi sa zahanbila za to ako reprezentuje svoj národ. Pivko osviežilo.

 

Praktická rada č.7: Nikdy, nikdy nepite pivo značky Roháň a Desant! Samozrejme ak nechcete atakovať svetový rekord na 110m cez prekážky. Ľvovské, Černihivské a všetky zahraničné značky sú „safe". Odporúčam však zelený Tuborg.

 

Osviežení a s nádejou, že snáď sa niekde najeme, sa vyberáme dole dedinou. S otáznikmi v očiach skúšame šťastie v ozdravovni, kde nám kuchárka vysvetľuje, že varia iba pre ubytovaných hostí. No uľútostilo sa jej hladných pocestných a má snahu nám pomôcť až do okamžiku keď jej kolegyňa z kuchyne zakričí rezolútne „NIE!". Asi nepochopili, že chceme riadne zaplatiť, veď by si zarobili na úkor hotelových zdrojov.

 

Sklamaní odchádzame a poslednou nádejou je obchod na začiatku dediny, ktorý sme míňali pri ceste tam. Pečivo a nejaká konzerva, toť náš aktuálny sen. Zatvorené. Ale veď bol otvorený. Tu je všetko nestabilné, nie len vláda. Pred nami tri hodiny pochodu a vidina večere. Už ani nefotím, všade vidím ešusy plné cestovín a polievky. Hore kopcom stúpam s nádejou, že snáď na jeseň tu urobím lepšie zábery.

 

 

Deň siedmy:

 

Deň nášho návratu domov. Rozlúčka s priateľmi, učiteľom, prísľub skorého návratu. Jemne odľahčený výstroj na plecia a môžeme vyraziť. Tentokrát nie len na začiatok dediny, ale úplne až tam kde začína asfaltová „cesta", čiže nejakých 10 km. Šofér nášho „bieleho šípu" odmieta druhýkrát masáž podvozku. Ešte posledne pohľady na hory, posledné fotky, odkladám foťák a nasadzujem rezký krok.

 

 

Ako schválne pár metrov predo mnou vyletí z lesa obrovský čierny bocian, ktorého vyplašili chalani vpredu. Letí rovno na mňa, netuší, že som tam. Keď ma zbadá, zodvihne to a je preč. Nádherné, neopakovateľné, nezaznamenané. Cestou na hranicu sa ešte zastavíme v obchode, minúť hrivny čo zostali, ale aj výhodne nakúpiť cukrovinky, kávu, prášok na pranie a samozrejme „9 síl". Tentokrát nám hranica nie je priaznivo naklonená a čakáme vyše štyroch hodín. No stále to nie je osem ako minule. S haldou zážitkov a špinavej blielizne, zase doma.

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
izzino
2008-09-10 10:53:02
Super Azi. Paradny a vtipny.
 
Bacaardi
2008-09-10 11:06:15
dobry clanok, paci sa mi:-) vtipny, vecny, opisny... mooooze byt.
len sa uz nechval tym wu-shu.
 
demo
2008-09-10 11:39:26
Som nevedel, ze Azaziel dokaze take napisat. Dobre sa to cita! Ale na Ukrajinu by som nesiel...
 
Dominik
2008-09-10 13:58:57
Perfektne AZI !
Pekne fotky a super clanok.
Juuj jak som sa nasmial :D
 
mirkat
2008-09-10 14:11:07
... za popis 5* s hviezdičkou!!! výborné
... a za fotky v priemere tak 3 hviezdičky (vieš, že od Teba očakávame zázraky aj v daždi) - ale to si si všetko sám ohodnotil:)) veľkou výnimkou sú dreveničky - vďaka HDR:)
...kamarát Vasil je na foto ukrajina_018.jpg? pôsobí úžasne charizmaticky (aj na Slovensku máme podobne vyzerajúceho človeka - bývalého kultúrno-osvetového pracovníka, teraz režiséra, herca, lektora atď Vlada Sadílka) - nedalo sa z tohoto pána dať viac foto??:)
...vďaka:)
 
ovca
2008-09-10 16:44:20
Paradny clanok, pekne napisany. hned by som sa isiel pozriet na zakarpatsku ukrajinu. z fotiek sa mi najviac pacili domy!
 
katulka25
2008-09-10 18:45:36
uuuuuzasny clanok Azi...
S fotkami som na tom ako Mirkat, ale su pekne, hlavne vodopady a reportazne fotky z cvicenia.
Klobuk dole
 
IR_photo
2008-09-10 19:56:08
zaujala ma oranzova pano fotka zapadu slnka a samozrejme hucaky :)
 
roadrebel66
2008-09-10 21:38:00
skvelý článok a fotky tiež,len tak ďalej
 
2008-09-10 22:04:41
dakujem...az take pozitivne reakcie som fakt necakal :)

Mirka: 018 je ucitel Peťa, Vasil je naposlednej fotke ako mala machulka, co odchadza domov :)
 
roadrebel66
2008-09-10 23:06:57
článok by mohol isť aj do časopisu!!
 
Lienka1
2008-09-11 09:09:14
Teda Azi, fakt si sa hecol :-)) clanocek fakt skvely (minimalne za 6 hviezdiciek), vtipny,lahucko sa cital a fotky dreveniciek a vody waw!
 
oboy
2008-09-11 11:04:05
Po vsetkych strankach vyborna praca, Azi.
 
julo kotus
2008-09-11 13:55:57
vtipné :)
 
2008-09-11 21:46:21
pekne.. clanocek mily.. miesto vyzera ako prekrasny, ale drsny raj na zemi.. daj mi vediet s predstihom, kedy pojdes znovu..
 
2008-09-11 22:01:38
jasne Brano 15.10. ako na koni som tam, brezove lesiky plne oranzoveho listia :)
 
2008-09-11 22:07:10
fu, tak to zase budem len cakat na foto od teba.. pre mna je predstih minimalne 2-3 mesiace.. ale dik aj tak.. snad ak sa budes chystat na nejake zimne foto, alebo jar..
 
2008-09-11 22:55:07
jasne, budem na to mysliet :)
 
zuzuliena
externý redaktor 2008-09-16 21:28:12
sice neskoro ale predsa ... sikovnik :-)
 
pepe8305
2008-09-22 20:12:09
clanok aj foto super
 
hpali
2008-10-09 13:03:44
zaujímave čítanie, pekne fotky
 
pastelka
2008-10-13 07:26:23
Mozem hadat,je to dedinka Bukucovo a potok pri dedinke Corna Holova.Dufam, ze mi odpovies.Dobre sa to citalo
 
LK1961
2008-10-28 10:28:59
Super**
 
LK1961
2008-10-28 10:29:37
za 5
 
Odpadlik5a
2008-12-29 18:46:18
Lahky, vecny, prakticky. Dobre citatelny, krasne zdokumentovane :D a celkom dobre fotky :D
 

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované