Pohľad do minulosti / Gróf Mihály Esterházy I.časť

Pred časom sme priniesli článok Jozef Kepperta o významnej osobnosti mesta Galanta, o grófovi Mihály Esterházym.

A veľký záujem vyvolal aj článok šéfredaktora venovaný storočiu starým fotografiám Ruska.

Čo spája tieto dva zdanlivo úplne odlišné články ? Históriu a jej zaznamenanie fotografickou technikou a významnú osobnosť Rakúsko-Uhorska ? Nuž, len toľko, že váženému čitateľovi môžeme ukázať takmer stovku fotografií z rokov 1880 a 1881, ktorých autorom je práve gróf Mihály Esterházy. Bohužiaľ fotografie nevznikli na území dnešného Slovenska, ale v ďalekej Afrike, kde podľa všetkého gróf Esterházy absolvoval takmer polročnú dobrodružnú cestu, a to v spoločnosti nie menej významných osobností tej doby, ako boli knieža Henrich I. Lichtenstein  a gróf Jozef Pállfy .

knieža Henrich I. Lichtenstein	gróf Jozef Pállfy

Skôr než poodhalím svoj pohľad na fotografie grófa Esterházyho, je nutné napísať podstatné vysvetlenie – predovšetkým neúnavná výskumná činnosť Jozef Kepperta viedla k objaveniu, uchovaniu a pevne verím,  že i k záchrane cenného albumu, ktorý originálne  fotografie obsahuje. Vyslovujem úprimné želanie, aby Jozef sám napísal aspoň jeden článok, kde podrobne popíše historické súvislosti, svoju namáhavú a mravčiu prácu objaviteľa, kde mu bol odmenou maximálne dobrý pocit. Písať o týchto súvislostiach jednoducho nie je moja parketa.  Ja som prišiel, takpovediac, k hotovému.

Ani neviem  ako, skrátka stalo sa, že ma Jozef požiadal o pomoc pri zostavení fotoknihy. Bez toho, aby som vôbec tušil, o čo pôjde, som súhlasil. Jozef mi dal DVD so skenom fotografií , spomenul akýsi album, grófa Esterházyho, 92 fotografií, urobiť fotoknihu. Dobre, malina, o týždeň nebudem vedieť, že som niečo robil.  To bolo koncom júla. Už prvé prezretie fotografií vo mne vyvolalo záujem, rozhodol som sa, že fotografie upravím – odstránim škvrny, zretušujem evidentné poškodenia spôsobené vekom a nečistotami, opravím tonalitu, upravím kontrast. Skončil som začiatkom októbra. Tieto úpravy som robil presne 64 dní, od 1.8.2010 do 3.10.2010, takmer denne, priemerne som upravil 1,5 fotky za deň, podľa môjho odhadu si jedna vyžiadala 45 minút, pričom rekordne dlhá úprava mi trvala viac ako tri hodiny.  A o akú fascinujúcu prácu išlo a a prečo, to sa pokúsim ukázať v tomto a nasledujúcich článkov.  Fascinujúcej práce napriek množstvu rutinnej a nezáživnej činnosti spojenej s retušou.

Dnes predovšetkým o problémoch s pôvodnými fotografiami a spôsobe ich riešenia.

Retuš – nečistoty

Prvým krokom bolo odstránenie drobných škvŕn a nečistôt. Jednoduché, no časovo náročné. Zvyčajne som pracoval s mierkou 1:1, s klonovacím nástrojom s rôznou veľkosťou – to podľa miesta a charakteru škvŕn, 100 % krytie. Kvôli rôznej tonalite, často voľným okom nepostrehnuteľnej, bolo potrebné „naberať“ zdrojový materiál čo najbližšie k nečistotám.

Ukážka výseku 1:1 pred a po úprave.

A celé fotografie pred a po úprave.

Retuš – fľaky

Fľaky boli v zásade dvoch druhov – úplne biele plochy v tvare kruhu s rôznym priemerom, evidentné chyby fotografie (na ukážke opäť výsek 1:1).

Celé fotografie, z ktorých je výsek pred a po úprave.

Tu bol postup retuše daný zložitosťou pozadia. Riešenie a postup nebol zložitý, no čím štruktúrovanejšie pozadie, tým väčšia časová náročnosť. Nezriedka som pracoval v 200 % zväčšení, s klonovacím nástrojom o veľkosti 3-4 pixelov, aby som bol s výsledkom spokojný. Občas som mal pocit,  že vyprázdňujem bazén čajovou lyžičkou.

Druhým typom fľakov boli tonálne zmenené plôšky roztrúsené vo viac-menej rovnakom objekte – zvyčajne vodná plocha, obloha alebo pohorie v pozadí.

Ukážka 1:1

Celé fotografie, z ktorých je výsek pred a po úprave.

Pre retuš týchto plôch platí to, čo bolo povedané pri fľakoch „prvého“ typu. Tu zábavu pritvrdila rôzna tonalita (napríklad oblohy smerom od stredu fotografie nahor). Takže fliačik bolo potrebné tonálne „obhrýzť“ zo všetkých strán.

Zvyčajne sa však jednalo o kombináciu fľakov a poškodení, vcelku ľahko odstrániteľných retušou. Poškodenia mohli byť spôsobené jednak prvotným spracovaním grófom Esterházym a použitého fotochemického procesu a samozrejme, za druhým poškodením je jednoznačne pôsobenie času a zrejmej neustálej, aj keď extrémne pomalej,  chemickej reakcie. Čomu však prisúdiť ktoré poškodenie ? Pôvodné fotografie, teda to ako vyzerali v roku 1881, keď album vznikol,  nik z nás nevidel.

Celé fotografie z ktorých je výsek pred a po úprave.

Mapy fľakov – neriešiteľný problém

Problém, s ktorým som si len málokedy poradil, boli rozsiahle zmeny v homogénnosti tonálnych prechodov od stredu fotografie ku krajom, najvýraznejšie pri krajoch a rohoch fotografií.  Zvyčajne nešlo o závažné deformácie. Našťastie. No vyskytovali sa takmer bez výnimky. Za onen spomínaný rekord v dĺžke úpravy fotografie môžem poďakovať tvrdohlavej snahe upraviť mapy stmavením v rohoch a po krajoch na fotografii, z ktorej je aj ukážka, opäť v pomere 1:1

Celé fotografie, z ktorých je výsek pred a po úprave.

Ako vidno, tmavý pás z pôvodnej fotografie odstránený bol, no za cenu celkovej degradácie obrazu.  Konkrétne v tomto prípade to zmysel malo, pretože roh fotografie bol takmer tmavý a úplne zanikalo pôvodné pôsobivé zobrazenie mohutného stromu. Celkovo som však od snahy opraviť tento charakter deformácie upustil. Zisk nestál za tú časovú náročnosť a v konečnom dôsledku ani za to poškodenie východiskovej fotografie. Pripúšťam však aj možnosť, že moja zručnosť na toto poškodenie jednoducho nestačila.

Čo je chyba fotografie a čo nie / čo retušovať a čo nie

Občas dom narazil na zaujímavý problém. Retušovať alebo neretušovať ? Túto hamletovskú otázku som si kládol pri istých poškodeniach – slovo poškodenie možno nie je to správne, pri určitých chybách a nedokonalostiach fotografie, kde nebolo celkom zrejmé, či nie sú dielom a zásahom autora. Najčastejšie išlo retuš  ceruzkou, domnievam sa.

Ako vidno na ukážke, retuš ceruzkou je zrejmá na tvári oboch detí (teenagerov ?), chlapec v popredí pod oboma očami, na spodnej pere, chlapec v pozadí na oku. A tiež v okolí hlavy. V takýchto prípadoch som bol vždy na rozpakoch -  jednak snaha zachovať pôvodný, originálny stav fotografie s minimom zásahov, ktoré by obsahovo zmenili  pôvodnú fotografiu, na druhej strane dnešné možnosti digitálnych úprav, vďaka ktorým som mohol zamýšľanú retuš autora zlepšiť. Napokon som sa rozhodol prípad od prípadu – ak pôvodná retuš zasahovala do detailov tváre, zvyčajne som ju zjemnil, no úplne nepotlačil, inak som ju ponechal bez dodatočných zásahov.

Celé fotografie, z ktorých je výsek pred a po úprave.
 

Ďalším podobným pokušením boli „mazance“ a opravované popisky k fotografiám. Išlo o chyby, ktoré zrejme autor nerád videl, no jednoducho boli súčasťou diela.  Dnešnými prostriedkami ľahko opraviteľné, ale takéto nedostatky som považoval za autentické a správal som sa k nim s úctou.

Ako vidno, rozmazanie lepu alebo tušu nemohlo byť zámerné, no stalo sa. Na fotografii po úprave zostali takéto prípady zachované.

Na tejto dvojici výrezov 1:1  je vidieť, že gróf Esterházy si popis najskôr naznačil ceruzkou a až potom, po dôkladnom rozložení písmen a uložení slov, natrvalo napísal tušom. Nie vždy sa popis na nečisto podaril – tu napríklad vidno, že v slove ,,dem" je omylom vedená slučka smerom dole, no pri obtiahnutí tušom už zvýraznená nie je. Podobne pri písmene G v nasledujúcom slove. Našiel som aj popisky, kde bolo mylne zaznačené celé označenie fotografie, gumované a tušom napísané úplne iné. Tieto artefakty som na fotografiách ponechal.

Posledným, nemenej zaujímavým problémom boli otázky, či „to“ čo vidím, je súčasť fotografie alebo ide o chybu. Stalo sa mi, že som začal pri vysokom zväčšení retušovať „niečo“, čo sa mi zdalo byť retušovania hodné, no po chvíli som zistil, že ide, napríklad,  o jazvu na tele a teda nie je najmenší dôvod na retuš.

Na ukážke sú dve jazvy – jedna sa tiahne od krku smerom k prsníku (ide o mladú ženu) až po bradavku, druhá je na paži pod plecom.

Celé fotografie, z ktorých sú výseky.

Táto fotografia je zaujímavá nielen jazvami, paspartou, pozadím, originálnou retušou a vekom odhalenej otrokyne, obsahuje rébus, nad ktorým si doteraz lámem hlavu.

K odhaleným černoškám sa ešte vrátim v samostatnom článku. No nielen k nim.