Výstava začína pohľadom na dve čiernobiele fotografie, ktoré vyfotil Radko ako asi 10 ročný chlapec. V tom čase jeho rodičia začali stavať chatu a on jej stavbu dokumentoval svojim Flexaretom, ktorý dostal od otca. Fotografie zachytávajú chvíle, keď nákladné auto s materiálom na stavbu zapadlo v blate. Museli ho vyložiť, aby ho takto odľahčené mohol traktor vytiahnuť. Ešte teraz aj dnes ho fascinuje uhol pohľadu, aký už vtedy použil. Takto vznikla jeho prvá reportáž. Kurátori vybrali tieto fotografie ako úvodné, nazvali ich prvotinami fotografa. Vytlačené na barytovom papieri a zarámované zaujali čestné miesto a uvádzajú návštevníkov do fotografického sveta Radovana Stoklasu.
Čo všetko na tvojej výstave diváci uvidia? Ako ste s kurátormi výstavy robili výber fotografií?
Dalo by sa vystavať množstvo všelijakých fotografií. Prešiel som viacerými redakciami, pracoval som v regionálnych novinách, prispieval do celoštátnych denníkov a neskôr som začal pracovať v agentúre. Pre túto výstavu sme urobili výber z fotografií fotených pre TASR a Reuters, teda z reportérskej a agentúrnej práce. Výber fotografií sme šili priamo na mieru priestoru v galérii. Je veľmi členitý, ešte pred inštaláciu sme tematicky rozvrhli fotografie do jednotlivý skupín a tak sme ich aj inštalovali. Sú tu fotografie venované Trenčínu, v inej časti športu, v ďalšej zvykom a tradíciám, na ďalšej ploche sa nachádzajú „kovidové“ fotografie, z fotografií fotených kontinuálnym snímaním sme vytvorili filmový pás. Tak trochu nenápadne do rohu sme „schovali“ fotografie, ktoré neodmysliteľne patria k novinárčine, i keď sa na ne ťažko pozerá. Sú to fotky nešťastí, rôznych tragédií. A symbolicky sme vybrali aj niekoľko fotografií politikov, keďže práve tých fotím veľmi často. Sú to fotky slovenských premiérov aj prezidentov.
Ako ste vyberali jednotlivé zábery? Určite si mal v pôvodnom výbere oveľa väčšie množstvo ako to, ktoré možno vidieť na výstave.
Som rád, že fotky vyberali hlavne kurátori. Dostali výber 200 fotografií. Vybrali také, ktoré majú nadčasový charakter a sú aj výtvarne zaujímavé a silné. To bol cieľ. V novinárskej fotografii má mnoho snímok životnosť 24 hodín, to čo je dnes témou, zajtra je už zabudnuté.
Pri mojej práci si nemôžem vyberať priestor, čas či počasie. Musím fotiť v podmienkach, aké sú. Priestor na nejaké výtvarné zarámovanie a spracovanie väčšinou vôbec nie je. No na výstavu v galérii patria fotografie, ktoré prežili a prekonali svoj spravodajský charakter.
Jednou z takých je aj fotografia, ktorá vznikla pri univerzite v Trenčíne, keď pri odhaľovaní busty Alexandra Dubčeka zahalili omylom slečnu, ktorá držala pásku. Zavládlo všeobecné veselie medzi politikmi a prítomnými. Bola to milá udalosť.
Aj tak muselo byť veľmi náročné spraviť základný výber pre kurátorov.
Bol to problém prehrabať sa celým archívom, sú to tisíce dát uložených na niekoľkých hardiskoch. Prvý polrok som si len spisoval fotky, na ktoré som si spomenul, pretože vo mne zanechali emóciu. Potom sme hľadali medzi tými, ktoré už boli ocenené, alebo nejako zarezonovali. Ďalej to boli fotky, ktoré už prešli sitom, pohľadom editorov. To sú napríklad tie, ktoré boli ocenené ako fotky dňa, ktoré vyberajú agentúry.
Nájdu sa tu na výstave aj fotografie ešte z filmových čias?
Áno, keď som po roku 2000 čerstvo nastúpil do agentúry TASR, fotil som na Nikon F4. Celá výstava je nafotená na fotoaparáty Nikon. Kedysi som fotil aj na Flexaret, Viliu a aj Pentax. Potom som prešiel na Nikon a už nikdy sa neobzrel späť. 😊 Od 1999 som mal Nikon F100, v práci v redakcii som mal Nikony k dispozícii a kupujem si ich aj sám, odkedy som na voľnej nohe.
Šport fotíš veľmi rád. Na aké športové zábery sa môžu návštevníci tešiť?
Istý čas som mal taký veľký rajón, že som chodieval fotiť hokej až do Skalice. Žigo Pállfy je pre mňa famózny hokejista. Vždy keď bol na ľade, neustále som ho sledoval. Nerobím to bežne, kým nejde o dôležité zápasy na majstrovstvách sveta, žeby som mal oko celý čas v hľadáčiku. Počas ligových zápasov nesledujem celý zápas, odídem aj počas tretiny posielať fotky. Ale keď hral Žigo, „korčuľoval“ som s ním. V momente keď išiel spraviť bodyček, stlačil som spúšť a vznikla fotka rozpadávajúceho sa plexiskla. Zaujímavý je aj ďalší plán, ako v pozadí sedia ľudia a sledujú akciu. Spravil som asi 10 obrázkov za dve sekundy. Na začiatku vidno, že si diváci ešte neuvedomujú, čo sa deje a postupne začnú reagovať.
Je tu vystavená aj fotka, ktorú ocenila Nadácia otvorenej spoločnosti, získala novinársku cenu za reportáž. Je to fotografia zo stretu futbalových fanúšikov v Luhačoviciach. Hral sa prípravný zápas, na ktorý sa prišli Trnaváci pobiť. V roku 2011 ma poslali z agentúry tento zápas nafotiť, skončilo to tak, že počas zápasu hodili na hraciu plochu dymovnicu, prerušili zápas, vtrhli na ihrisko a vzniklo peklo, hádzali všetko, čo našli, lietali lavičky.
Fotíš šport aj tak, že diaľkovo odpaľuješ viacero fotoaparátov?
Mám aj na výstave jednu takúto fotografiu z futbalu. Bola odfotená v deň, keď som si kúpil PocketWizard. Išiel som fotiť zápas dvadsať jednotky na Myjavu. Namontoval som ich a za bránu a počas tohto zápasu som spravil dva skvelé diaľkovo odpálené obrázky. Odvtedy sa snažím to zopakovať, ale nedarí sa to. Bolo to šťastie začiatočníka. 😊 Už ich ani nepožívam na každom zápase. Musím mať na to chuť a čas. Takáto dobrá fotka sa mi už nepodarila a to už od jej vzniku prešlo 7 rokov.
Ako agentúrny fotograf si vysielaný aj na miesta nešťastí. Teda ani takéto smutné fotografie na výstave nechýbajú.
Do výberu na výstavu sa dostali aj takéto fotografie. Sú tu fotografie z pádu dvoch lietadiel, keď parašutisti trénovali na rekord. Lietadlá sa zrazili vo vzduchu, zomreli všetci štyria piloti a ďalší parašutisti, ktorí nestihli vyskočiť zo strojov rútiacich sa na zem. Z nešťastia v Polomke, kde po zrážke vlaku s autobusom zomrelo myslím 12 ľudí. Ďalej je tu aj pád stanu na Pohode. Každá z týchto fotografií má za sebou svoj príbeh. Ešte v to ráno za dobrého počasia som fotil na Pohode. Odišiel som fotiť vernisáž na Skalku pri Trenčíne. Tam sa ku mne dostala správa, čo sa stalo. Vrátil som sa na Pohodu, ale v tom čase už prebiehala evakuácia a bol problém sa dostať naspäť. Chytal som to už spravodajsky za slabší koniec, ale vznikla aspoň jedna výpovedná použiteľná fotka. Nešťastí som fotil veľa, ale samozrejme nie všetko je vhodné tematicky či výtvarne na výstavu.
Medzi fotkami politikov máš aj paparazzi fotku Vladimíra Mečiara. Ako vznikla?
Bolo to počas volieb v roku 2002. Politici zvyčajne vopred médiám oznámia, kde budú voliť. Mečiar tak neurobil. Dostali sme echo, že sa nachádza v Trenčianskych Tepliciach. Preto sme už deň pre konaním volieb čakali pred jeho vilou. Večer nám oznámili, že pôjde voliť na druhý deň, aby sme sa išli vyspať. V sobotu od rána sme opäť na neho čakali a keď vyšiel v župane s vnukom na záhradu, spravil som niekoľko záberov. Táto fotka sa paradoxne stala akoby fotkou volieb. Sme – čko vydalo prílohu, ktorá sa venovala voľbám a táto fotka bola na titulke a objavila sa aj v Plus 7 dní. Nakoniec sme ho fotili aj pri urne ako volí, ale táto fotka bola zaujímavejšia tým, že je úplne iná, ako klasické volebné snímky.
Špeciálny priestor na výstave dostal Trenčín. Je to „tvoje“ mesto. Nafotil si tu množstvo skvelých záberov.
S Trenčínom sa spája hokej, futbal, festival Pohoda. Dovolil som si na výstavu dať aj fotku primátora mesta Richarda Rybníčka. Ešte v ten večer, ako som ju vyfotil, som si vypýtal od neho povolenie používať ju. Sám sa na nej pobavil, ale viacerých Trenčanov pohoršila.
Sú tu fotky, ktoré vznikli po tom, čo zomrel Palo Demitra, aj z premiéry filmu o ňom. Je tu fotka Mariána Gáboríka so Stanley Cupom. Zo stovky záberov som vybral tento, iba tu sa Marián zrkadlí v pohári. Poslal som ju do Reuters a oni ju vybrali ako fotku dňa.
Fotil som v Trenčíne aj tak trochu absurdnú súťaž v kopaní hrobov. Samozrejmosťou sú fotky z Pohody.
A čo ten Santa Claus na fotografii?
To je môj bývalý kolega Leo Kužela – novinár, ochotnícky herec a hlavne človek s veľkým srdcom. Je mnohonásobným darcom krvi. Každoročne robil v Trenčíne Mikuláša, a keď sa dalo, spojil to aj darovaním krvi, urobil radosť v nemocnici aj na detskom oddelení.
Visí tu aj fotografia dvojhlavej korytnačky. Aký je príbeh za touto fotkou?
Táto fotka ma preslávila v mnohých novinách aj v zahraničí. Jeden chovateľ získal túto korytnačku, chcel sa ňou pochváliť a zavolal novinárov. Pricestoval som skôr, predstavili sme sa navzájom. Zavolal ma, že keď už som tam, môžem si ju nafotiť exkluzívne pre Reuters. Ale bola v akváriu, všetko sa lesklo. Mne ani nenapadlo vziať si polarizačný filter. Mám ho samozrejme doma, ale pri novinárskej fotke filtre nepoužívame, mám ho na iné zákazky. Povedal som, že to nebude vyzerať dobre a takú fotku mi ani v agentúre nezoberú. Nechal sa presvedčiť, že mi ju vytiahne na minútu, ale ani o sekundu dlhšie. Vytvoril som si narýchlo improvizované štúdio. Zobral som sedáky zo stoličiek, spravil som si neutrálne čierne pozadie, vybral sommiesto, kde mi najlepšie svieti svetlo, aby som nemal odlesky. Mám z toho dva typy fotiek. Ako korytnačku drží v ruke a ako ju položil na stôl. A potom ju rýchlo zobral preč. „Taková blbbosť“, ale fotka sa stala hitom.
Fotil si dokonca aj slovenského Batmana.
Boli voľby a agentúra ma poslala do Bratislavy pomôcť kolegovi z Prahy. Potreboval ma však až večer a tak som mal pol dňa voľno. Kdesi v regionálnych novinách som čítal o Zoltánovi z Dunajskej Stredy, ktorý sa prezliekal za Batmana. Chcel konať dobro a strážiť „vybývané“ sídlisko. Šiel som úplne naslepo, s nikým som nebol dohodnutý. Vystúpil som s foťákmi z paneláku a miestni hneď na mňa, či hľadám Batmana. O chvíľu sa zjavil a vznikla séria fotografií. Hovoril, že chodí strážiť deti prechádzajúce po priechode pred školou. Bol to jednoduchý chalan a aj zle skončil. Odišiel som a fotky poslal. Ešte v ten večer sa mi rozzvonil telefón, volali mi editori z Londýna, či nemám viacej fotiek, či bol so mnou aj píšuci redaktor, či tam bola kamera. Zrazu nikoho nezaujímali voľby, len to, či tam môžem ísť na druhý deň znova a pokračovať v príbehu. To už som mnou šiel aj redaktor. Reportáž o Batmanovi vydal aj časopis Time. Téma žila aj ďalej, agentúra Reuters začala po svete vyhľadávať takýchto ľudí, ktorí sa prezliekajú z rôzne postavy filmových a komiksových hrdinov.
Fotka „Blatová pohoda“ patrí k tým starším na výstave. Musela byť tiež ešte fotená na film, usudzujem podľa zrna a charakteru snímky.
To je fotka, ktorú som vyfotil, veľmi sa z nej tešil a takmer o ňu vlastnou vinou prišiel. Na Pohode prišla prietrž mračien a po nej zostalo veľké blato. Ľudia pod hlavným pódiom sa ním začali natierať a vznikla z toho veľká séria fotiek. Vyvolával som vtedy farebné filmy doma. Bola to dlhá procedúra vyvolať film, naskenovať ho, popísať ho a poslať. Po hektickom dni som sa na tieto fotky veľmi tešil. Ale pomýlil som si fľašky s chémiou. Po niekoľkých minútach som na to prišiel. Tekutinu som vylial, prepláchol. Pri preplachovaní som ešte echtiac pootvoril tank a osvetlil pri tom časť filmu. Prúser. Nakoniec som film nejako vyvolal a naskenoval. Pri hľadaní podkladov na túto výstavu sa mi podarilo tento film nájsť. Chcel som aj pri tejto fotke dosiahnuť čo najlepšiu výstavnú kvalitu, ale už sa mi ju nepodarilo tak zoskenovať ako vtedy na filmovom skeneri Nikon Coolscan. Vystavená zväčšenina je zoskenovaná z fotky veľkosti 9×13 cm.
S touto snímkou mám veľké plány. Chcel by som nájsť po rokoch týchto dvoch ľudí. Pred budúcoročnou Pohodou sa ich pokúsime nájsť, a ak sa nám to podarí, dostanú odo mňa túto fotku a ja si ich rád znovu odfotím.
Radko mi o svojich vystavených fotkách veľa rozprával. Ak sa vám pošťastí, že ho na výstave stretnete, určite sa dozviete veľa zaujímavých príbehov jeho fotografií.
Výstavu fotografií Radovana Stoklasu môžete vidieť v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne do 28.1.2023. Kurátormi výstavy sú Veronika Marek Markovičová a Peter Marek.
Výstavu si budete môcť pozrieť na jar aj v Bratislave. 17. – 31. mája 2023 budú fotografie vystavené v Galérii Profil, Stredoeurópsky dom fotografie.
Pridaj komentár
