Rozhovor Marian Uhrín

Marián Uhrín

Nik na ephoto: TheProjectHate

Ocenenie redakcie pre tento mesiac získal človek, ktorý sa nebojí zobrať do vlastných rúk fotografiu a pretvoriť ju v grafickom editore podľa vlastných predstáv. Aj keď si vytvára vlastný imaginárny svet, do ktorého sa občas potrebuje schovať, nie je permanentne odlúčený od reality a  ako sa dočítate ďalej  v rozhovore, vie zobrať do vlastných rúk aj svoj osud.

Mal som možnosť si prezrieť celú Marianovu prácu, nielen vybranú časť, ktorú vystavuje na našom portále. Vôbec som nepocítil náznak nudy aj keď som spúšťal slideshow  niekoľký krát po sebe.  Jeho tvorba je bohatá čo do množstva fotografií, pestrosti myšlienok, či dokonca obsiahnutí širšieho spektra fotografických žánrov. Páčilo sa mi, že dokáže aj pri použití mierne klišé názvov, svojimi fotografiami nastolený pocit ošúchanosti dokonale rozbiť.

Na ephoto si registrovaný pod nickom TheProjectHate. Skrýva sa za tým nickom nejaký význam?

The Project Hate je názov metalovej kapely, ktorá ma veľmi baví svojou dynamickosťou a výrazom. To, že som ovplyvnený aj touto scénou nie je tajomstvom. Proste som sa rozhodol použiť tento nick, ktorý tak trošku symbolizuje i odpor voči veciam, ktoré sú mi proti srsti a hovorím o skutkoch a krokoch nás ľudí.

Viem že pochádzaš zo Slovenska, ale žiješ v susednom Česku. Čo ťa tam zavialo?

Áno, pochádzam z Košíc, kde som aj prežil svoje detstvo do svojich 19 - 20 rokov. Pred 8 rokmi som ukončil strednú školu. Následne na to prerušil vysokú školu, pretože som cítil, že nie je to smer, ktorým sa chcem uberať. Povedzme si pravdu, že občas to nevedia ani ľudia v 30 a možno, ani starší. A ak by vedeli čo chcú, nevedia ako na to a život im uteká popod prsty. Bol som na tom podobne a nechcel som zbytočne strácať čas „nič-nerobením“. Pripúšťal by som si to ako porážku. Predstava pracovného úradu, poprípade brigády neuspokojovali moju dušu. Po krátkom zvážení mi postačila mesačná práca na stavbe, kde som si zarobil na odchod do zahraničia. Tak som vykročil do sveta za prácou, strach to bol veľký a bolo to ťažké. Nikdy som neľutoval svoje rozhodnutie. Ako sa hovorí, že život ťa naučí, tak aj mňa. Som za to vďačný, že som si mohol prežiť  všetko a dnes sa na svet pozerať triezvymi očami. Samozrejme, že mi rodina a Slovensko chýbajú, ale svoj život by som už nemenil. Žijem v Česku s Češkou, ktorá tiež fotografuje a som šťastný :)

Je dobre počuť takéto slová plné spokojnosti. V tvojej galérii sa nachádzajú najmä fotomontáže. Ako si sa dostal k fotografii a potom k takýmto kolážam?

K fotografii som sa dostal v roku 2008. Od malička som miloval kreslenie, maľovanie. Sprevádzalo ma to po celý život v rôznych podobách.  Po príchode do Prahy som dlho existoval bez akéhokoľvek umenia, resp. spôsobu ako sa vyjadriť . Nátlaky, zážitky, pocity, ktoré som prežíval ma doviedli k fotografii, ako k hlavnému vyjadrovaciemu prostriedku môjho vnútra. Všetko čo je obsiahnuté v mojej tvorbe je všedná každodennosť bytia, všetky zážitky a skúsenosti, ktoré som po odchode zo Slovenska prežíval. Tak ako každý začína a časom svoje postoje na veci mení, či už k lepšiemu, či horšiemu i moja tvorba sa niesla od úplne amatérskych počiatkov až po súčasnosť, kedy viem že latka sa dá zdvíhať vyššie a vyššie. To čo v skutočnosti chcem je v počiatkoch a som odhodlaný to dosiahnuť!

Majú pre teba fotomontáže niečo zvláštne čo fotografie nikdy nebudú mať?

Nedám dopustiť na tvorbu imaginárneho sveta, sveta a stavu, v ktorom sa momentálne nachádzate. Už mi nestačila klasická fotografia. Potreboval som čosi viac. Čosi čo ťa vnesie úplne mimo realitu a dokáže ťa to pohltiť natoľko, že zabudneš na okolitý svet. Túžby, predstavy, sny, odpočinok, ... potrebujem sa často uzatvoriť a uniknúť realite, ukryť sa. Mať možnosť „navštíviť“ miesta, ktoré sú mi najbližšie. Recyklovať realitu a na malú chvíľku si odpočinúť.

Myslím si že medzi klasickou fotografiou a fotomontážou je diametrálne obrovský rozdiel, ale pre mňa je neoddeliteľnou súčasťou i tá klasická fotografia.

Pravdou je, že milujem klasickú fotografiu a mám k nej kladný vzťah a i dnes si rád niečo vyfotím, aj keď od počiatku som zameraný na výtvarnú, umeleckú a abstraktnú fotografiu. Veď vidieť kvalitný sociálny dokument je krásnym zážitkom. Len tomu človek musí byť oddaný a to myslím doslovne. Je to iný život ...

Vidíš konečný vizuál už pre sebou a postupne sa k nemu prepracovávaš, alebo sa len tak pohrávaš a nakoniec z toho niečo vznikne?

Toto všetko súvisí práve s danou rozpoloženosťou, stavom, v ktorom sa nachádzam. Áno vidím, aj keď mnoho z týchto vízii som ešte nezrealizoval. Väčšou je to v dôsledku mojej pohodlnosti a neschopnosti sa k tomu dokopať. Ale často v tom hrá hlavnú úlohu i čas. V súčasnosti premýšľam o tom, že ten čas si nájdem pokiaľ sa tomu budem venovať na plný úväzok. To by sa mohlo odzrkadliť v budúcnosti na celom mojom prejave.

Mal som obdobie, kedy som si všetky tieto vízie kreslil na papier, ako podklady na prácu v PS, aby mi nič neuniklo. Nikdy nevznikalo nič náhodne. Téma bola jasná. Možno, že po hodinách práce a týždňoch dozrievania som sa rozhodol niečo stiahnuť zo snímka.

Niektoré práce majú aj niekoľko desiatok komentárov a niektoré naopak nemajú ani jeden. Reaguješ na túto skutočnosť napríklad stiahnutím fotografie po určitom čase, alebo dodatočnou revizualizáciou?

Človek sa nesmie uspokojovať nikdy s ničím a pracovať na sebe. Negatívne, alebo dokonca žiadne komentáre napovedajú, že niečo nie je v poriadku, ale zároveň to pomáha k ďalším krokom, kedy ti dá niekto nápovede k tomu čo sa dá zlepšiť, resp. ti otvorí oči a v budúcnosti si dáš na nedostatky pozor. Nedržím sa žiadneho názoru, pretože už sám viem, že to môže byť lepšie.  Ale klamal by som, ak by som tu nenapísal, že je  príjemné počuť od ľudí, že sa im to páči.  Je to o hodnotách a pokore, ktorej nie je nikdy dosť. Je to aj o ľuďoch a hlavne o tom, že každý z nás je iný, výnimočný a preto to máme inak nastavené a to je na tom krásne. Nikdy by som si nedovolil niekoho kritizovať ako osobnosť. Stačí k tomu povedať, že ťa to nezaujalo a je to. S odstupom času spomínaná revizualizácia môže prísť pokiaľ prehodnotím či to má zmysel a nebude lepšie vytvoriť radšej niečo nové.

Človek pri takejto tvorbe musí mať zrejme bohatú predstavivosť.  Napriek tomu asi máš svoje zdroje inšpirácie...

Predstavivosť  je neoddeliteľnou súčasťou. Som poslucháčom rôznorodých hudobných žánrov. Prechádza to od rocku, jazzu, experimentu, cez vážnu muziku až po tvrdý rock, progressive, gotic metal, alebo nekompromisný death metal samozrejme dôkladne vyberaný obohatený práve nevšednými prvkami. Mám rád kvalitu a aj tu je dôležité o čo sa jedná, je toho dnes strašne veľa, ako aj vo fotografii. Inšpiráciu nachádzam v mojom každodennom živote a v tejto muzike, ktorá je tiež veľmi dôležitou zložkou v mojej tvorbe. Pre predstavivosť trebárs hudobné video, ktoré ma naposledy strašne zasiahlo : http://www.youtube.com/watch?v=pO8aEGxpVuc. Myslím si, že práve tento snímok vystihuje moju osobnosť, zmýšľanie a pohľad na to čo nosím vo vnútri, keď tvorím, či prežívam rôzne udalostí. Som dosť švihnutý do týchto predstav.

Sú to obrazy v ktorých sa snažím zachytiť všetko čo sa vo mne deje. Sú v nej obsiahnuté pocity, zážitky, sny, túžby. V spojitosti s hudbou vznikajú všetky moje práce.

Aj keď mám rád tvorbu pár ľudí, ktorá ma priviedla na cestu manipulácie, snažím sa, aby moja tvorba nebola nimi práve ovplyvňovaná. Mám rád originalitu, kreativitu a nevšedný prístup.

Aj keď v tunajšej galérií máš iba fotomontáže, videl som že nepohrdneš aj fotografiou bez zásahu grafického programu.

Na ePhoto som prezentoval predovšetkým manipuláciu, ale nájde sa tam aj pár klasických fotografií bez väčších zásahov ako je Daždivé Ólala, Lakota, Osamelá či Nepokradneš. Ako som už spomínal mám strašne rád klasickú fotografiu, ale kvalitnú. Nemám rád snímky, ktoré sú tuctové, bez originality, alebo nejakého prínosu autora, takéto obchádzam. Rovnako nemám rád, keď sa niekto snaží  len napodobňovať iných fotografov. Sú to len klony.

Fotím rád všetko a nevyhýbam sa ničomu. Uprednostňujem soc. dokument, krajinu a možno street, ale ako som už spomínal, je ťažké tieto kategórie presne vymedziť.

Zostáva tvoja tvorba výlučne iba v digitálnej podobe, alebo sa ocitne aj na papieri, poprípade na papieri a výstave?

Určite som zástancom papierovej formy, kde si môžeš vychutnať kompletný pôžitok z diela. V poslednej dobe ma hrozne láka veľkoformátová tlač. Pre osobné účely mám pár snímkov, ktoré visia na stene vo forme obrazu a aj pár v papierovej forme, ale dosť som ich už daroval.

Pár drobných výstav už prebehlo v rámci fotoklubu  PCW kde som i členom, aj keď som sa zúčastnil minimálne. Nie preto, že som nechcel, ale nepovažoval som za dobré verejne prezentovať niečo čo ma neuspokojovalo. Do budúcna určite počítam s prezentáciou vo väčšej forme, ale o tom by som predčasne nehovoril.

Zaujala ma fotografia “Daždivé Ólala”.  Ako vznikla a vedel by si ešte nájsť expozičné údaje?

Tento snímok vznikol v Prahe v časti Zličín pri stanici metra, kde sa strhla dažďová smršť, z ktorej som začínal mať strach ako tak pretrvávala. Držal som sa pod dáždnikom a vycítil, že by stálo za to vytiahnuť foťák z tašky a niečo si pofotiť. Aj keď som zažil už pár podobných búrok, táto bola výnimočná. Nepretržité blesky, hrmenie, prúdy vody, ktoré vytvárali potoky všade okolo mňa, zatiahnutie krajiny do tmy  ma od toho neodradili. Behom chvíľky som bol zmoknutý do nitky. A tak ako blázon som si pobehoval po nádraží a cvakal :)   Exif som bohužiaľ nedohľadal.

Ďakujem za rozhovor a prajem ešte veľa chvíľ kedy bude stáť za to vytiahnuť fotoaparát z tašky.