Dnes sme si pre vás pripravili rozhovor so slovenským (alebo už česko-slovenským) glamour fotografom Martinom Bučekom. Pre náhodných odberateľov českého vydania magazínov Playboy či Penthouse alebo slovenského Brejku jeho tvorba možno bude známa - pre ostatných pripojíme samozrejme pár fotografií na potešenie hlavne mužského oka.
Ahoj Martin, vďaka, že si prijal ponuku na rozhovor. Začneme klasicky - môžeš sa nám predstaviť a povedať niečo o sebe? Odkiaľ pochádzaš, kde momentálne žiješ a tvoríš, čo si študoval?
Už ôsmy rok žijem v Prahe, inak pochádzam z Bratislavy a študoval som výpočtovú techniku. Bohužiaľ to bolo ešte za tvrdého socializmu, takže prvý počítač som videl až po nástupe do práce po maturite. :-)
Ako si sa dostal k fotografii? Pamätáš si ešte, ako si prvýkrát chytil do ruky fotoaparát?
Moja ex-priateľka, playmate Eva Slovic, začala fotiť v Česku a ja som sa, ako jej častý doprovod, dostal k foteniu naozaj blízko. Nakoľko čakať na koniec niekoľkohodinových fotení bola nuda, skúmal som, čo a ako sa vlastne okolo mňa deje. Pokračovalo to fotením “backstages”, čiže reportov z jej fotení. Po istom čase som si začal hovoriť, že by som veľa vecí urobil inak ako ten fotograf a začal som mať nutkanie fotiť sám. Potom to bola otázka už len pár týždňov.
Aký bol tvoj fotografický vývoj? Vedel si od začiatku aký žáner chceš fotiť, alebo si sa ako dosť fotografov vo svojich začiatkoch „hľadal” ?
Vedel som, že chcem fotiť tzv. glamour, čo sú pekné ženy na pekných fotkách. :-) Do tohto vlaku som naskočil pomerne rýchlo, ale v poslednej dobe sa snažím aj o iné štýly ako je editorial foto, portréty, atď. A keď už glamour, tak trošku iný - nie nudne napózovaná modelka na prefarbenej fotke, ale aby to aj malo nejakú emóciu a pridanú hodnotu. Čo sa týka hľadania, to je podľa mňa len pekný názov na tápanie, v tom čo mi pôjde lepšie a čo bude mať úspech. Takže žiadne hľadanie, vedel som čo chcem a snáď som si vybral dobre.
A čo fotografické vzdelanie? Si samouk alebo si absolvoval nejakú fotografickú školu? Myslíš, že v dnešnej dobe ešte majú fotografické školy, ako napríklad pražské FAMU, čo ponúknuť?
Prvý týždeň sa mi venoval vynikajúci český fotograf Roman Sluka a myslím, že mi dal viac, než štyri roky nejakej školy. Pravdu povediac, vôbec neviem, čo sa na takej FAMU v obore fotografie učí a prečo by som tam mal chodiť. Možno pre abstraktnú fotografiu, alebo na niektoré iné smery to má zmysel, ale ak ide o fotenie ľudí, tak to proste buď vieš, alebo nevieš. A keďže väčšina fotografov to nevie, tak im je aj FAMU zbytočná.
Fotíš fashion, glam, akt a svadby - je to pre teba výhradne práca, alebo to patrí aj medzi tvoje osobné projekty? Prípadne, máš nejaký nesplnený fotografický sen, ktorý kvôli pracovným foteniam odkladáš?
Po asi siedmich rokoch to už začala byť len práca, ale našťastie posledné mesiace sa mi darí nájsť si čas aj na fotky len pre seba a to ma znova napĺňa radoťou a dodáva mi novú energiu.
Nesplnených snov mám veľa, určite vlastný kalendár, titulku konečne aj v niečom inom ako v Playboyi a rozšírenie pôsobnosti aj mimo Českú Republiku. Zatiaľ ale nestíham vôbec nič a tak to úspešne odkladám.
Ako vyzerá tvoja príprava? Ideš do fotenia vždy s jasnou predstavou, ako bude výsledná fotka vyzerať, alebo sa občas spoliehaš na „post-procesovú náhodu”?
Doteraz som išiel systémom pásovej výroby - z fotenia do fotenia, žiadna príprava, takže sa vlastne až čudujem, že vôbec z toho niečo vzniklo. :-) Naviac som zvyknutý fotiť veľmi rýchlo, to čo kolegovia fotia dva dni alebo týždeň mám ja za štyri hodiny - klasický prípad je playmate pictorial do českého Playboya - takže som sa stal obeťou vlastného úspechu v zmysle, že čokoľvek som „odbúchal” za dve hodiny bez prípravy, sa predalo alebo páčilo. Toto nutne vyvolávalo istú stagnáciu a fotenie toho istého stále dokola. Našťastie za posledné mesiace, a s príchodom nových ľudí do tímu, sa zamýšľame nad fotením už skôr ako cestou v aute na lokáciu. Toto je vec, ktorú považujem za kľúčovú a ktorú musím ďalej vylepšovať. Príprava bola aj je mojou najväčšou slabinou. Našťastie už spomínaný Roman Sluka ma naučil vyfotiť aspoň niečo za akýchkoľvek podmienok a bez nutnosti post-procesu, takže táto škola ma zatiaľ držala na nejakej úrovni. Prichádza ale čas posunúť sa ďalej - ako vo fáze prípravy, tak aj post-produkcie.
Môžeš nám povedať ako vyzerá tvoja fotovýbava? Je podľa teba dôležité mať tú najdrahšiu výbavu, alebo je to nepodstatné?
Tu budem kruto otvorený - všetci čo si myslia, že fotografa robí telo za 4000€, tri L-kové sklá, ktoré si vybrali po mesačnom štúdiu parametrov a predražené nemecké svetlá klamú samých seba. Ja mám vyslovene amatérsku výbavu - keď mám niekde fotenie za účasti novinárov, tak každý z nich má lepší foťák ako ja. :-)
Používam svetlá českej produkcie - FOMEI, ktoré sú aj v katalógu výrobcu označené ako poloprofesional, ale na rozdiel od nemeckých slávnych značiek idú dva roky každodenne bez jedinej chyby a nutnosti servisu. A teraz asi hlavná pikoška - poslené dva roky som fotil na Canon 50D, čo je lepšia amatérska zrkadlovka a asi päť rokov mám jediný objektív - Canon 28-105, čo mi nechce nikto veriť. Asi pred dvomi mesiacmi som si kúpil Canon 5D mark II, ktorý ma baví hlavne možnosťou fotiť na vysoké ISO a využívať tak aj iné zdroje svetla ako samotné flashe, čo úplne mení možnosti kreativity pri fotení. Toto je jediná vec - použiteľné vysoké ISO - kde uznávam, že technika má vplyv na výsledok, inak nie.
V tvojom portfóliu sa nájdu aj exteriérové aj ateliérové fotografie. Pracuješ radšej s prirodzeným alebo umelým osvetlením?
Mám rád veci pod kontrolou, takže či už ide o interiér alebo exteriér, používam flashe a tak si môžem robiť čo sa mi v danej chvíli zdá kreatívne žiadúce - cez deň noc, v noci deň - možné je všetko. Až posledné mesiace vďaka spomínanému 5D mark II sa snažím fotiť viac na ambient, aby moje portfolio dostalo iný rozmer a nebolo svetelne uniformné - nechcem povedať, že nudné.
Ako sa vysporiadavaš s (ne)profesionalitou svojich modeliek? Mal si niekedy problémy s ich maniermi? Pracuje sa ti lepšie s profesionálkami, alebo cítiš občas potrebu nafotiť aj niečo čerstvé, neskúsené?
V zásade platí, že fotím toho, kto si ma zaplatí. Takže sa stretávam s profi aj s úplnými amatérkami. Potom sú tu fotenia pre klientov, kde je modelka dodaná, alebo PR akcie s celebritami. Z mojich skúseností môžem povedať, že čím väčšia celebrita alebo profesionálka, tým menej manierov. Príkladom môže byť česká miss Eliška Bučková, ktorá bola snáď najskromnejšia a najpríjemnejšia osôba pred mojim objektívom a pritom práve ona by tie maniere mať mohla. V kontraste s ňou potom najväčšie problémy človek zažije s nejakou namajstrovanou bezmennou holkou, ktorá robila dvakrát niekde hostesku a nadobudla dojem, že je supermodelka z Milána a podľa toho sa bohužiaľ chová - toto sa mi ale stalo len dva-trikrát, takže v pohode. :-)
Povedz nám, ako sa vlastne človek dostane k foteniu pre také magazíny ako Playboy či Penthouse? Príde ti, že tvoje fotografie majú nejaký hlbší zmysel, alebo sú fotené iba pre krásu a potechu mužského oka?
Moje fotografie, a všeobecne glamour fotografie nemajú žiaden hlbší zmysel. Ja síce chápem kolegov, ktorí hovoria niečo o charaktere a duši fotky, aby tomu dodali nejaký tajomný náboj, ale kým sa bavíme o glamour fotografii, je to proste „len” pekná baba, niekedy pekne vyfotená a to je všetko.
Samozrejme, tá fotka môže vyjadrovať nejakú emóciu, alebo môže byť statická, môže byť dobrá a zlá, ale hlbší zmysel by som tam nehľadal. Glamour sa fotí pre masy a masy nemajú vkus, to predsa vieme. Dá sa to krásne sledovať na reakciách ľudí pri fotkách na Facebooku, kde ako u mňa, tak aj u kolegov - čím lacnejšia a horšie vyfotená vec, tým väčší úspech, a naopak fotografia s emóciou a povedzme inak „hodnotná” dostane päť lajkov od „odbornej” verejnosti a tým to končí.
Je potom ťažké snažiť sa o niečo viac, keď vlastne ľuďom stačí tak strašne málo. Ale toto je problém nie len pri fotkách, ale aj pri televíznej zábave a ďalších oblastiach.
Ako sa človek dostane k Playboyu? Tak, že nafotí dobrý glamour a pošle ho tam. :-) Znie to jednoducho a je to jednoduché, problém je, že každý fotograf, ktorý vyfotí 10 000 záberov divne vykrútenej polonahej dievčiny si myslí, že to je ono - pošle to tam a následne je sklamaný, že mu to nezobrali. Tu doporučujem preštudovať diela klasikov tohto žánru, ako je Andrew Wayda, Stephen Hicks, Charles Lightfoot, či Suze Randall, ktorí pred rokmi, až desaťročiam, položili základy glamour fotografie a dodnes sa im len ťažko dá konkurovať. Ako zaujímavosť, napríklad u Suze Randall sa o to márne snaží aj jej vlastná dcéra, ktorej práca je ale už len veľmi slabým odvarom toho, čo nafotila slávna mama.
Aký je to pocit fotiť mediálne známe osobnosti? Zažívaš pri fotení s nimi nejaký špeciálny stres?
Možno prvýkrát áno, pred tromi rokmi, teraz už nie. Sú to len ľudia a ak sa im niečo nepáči, nemusia fotiť práve u mňa. Našťastie sa ale zatiaľ všetci vracajú a snáď aj radi.
Je niečo, čo ťa pri fotení dokáže rozrušiť, nahnevať?
Ako človeka v zásade lenivého ma pri mojej práci rozčuľujú iba obyčajné veci, ako večné balenie a sťahovanie techniky, skoré vstávanie a trčanie v pražských kolónach cestou na lokáciu - takže nič prevratné. Pri samotnom fotení to je snáď len práca pre klienta, ktorý absolútne nemá vkus - toto sa ale stáva výnimočne a už si môžem dovoliť tieto veci odmietať.
Sleduješ tvorbu iných fotografov? Inšpiruješ sa, resp. máš pod drobnohľadom svoju konkurenciu?
Určite. Nie je to ľahké, dobrých fotografov, alebo grafikov (rozdiel sa dnes už len ťažko pozná) je naozaj veľa. ale sledujem skôr trendy v zahraničí, najmä čo sa týka post-produkcie.
Ako vnímaš trend dnešnej doby? Lacné zrkadlovky, veľké množstvo mladých fotografov, facebookové „meno priezvisko PHOTOGRAPHY”... je to podľa teba pre fotografiu prínosom, alebo práve naopak?
Je to peklo! Ja sám síce nezvládam prácu v tmavej komore a som typický digitálny fotograf, ale na nafotenie série desiatich fotografií nepotrebujem nacvakať 20 000 fotiek, aby som tam „náhodou niečo našiel” a potom tie tri fotografie, ktoré tam omylom vznikli týždeň retušovať.
Mne stačí 200-300 fotiek na jeden playmate pictorial a nemusím fotiť dva dni - stačia mi dve-tri hodiny. Toto všetko vďaka základom od Romana Sluku, ktorý ma naučil, že fotka je dobrá len vtedy, ak sa dá použiť priamo z foťáku bez retuše. Občas takto, v dnešnej dobe Photoshopu a grafikov, na Facebooku vystavím neretušované fotky, aby publikum videlo, že som stále fotograf a nie grafik - aj keď priznám, že post-produkcia ma začína baviť stále viac a viac. Základom je však fotka, ktorá musí byť fotkou už vo foťáku. Vždy ma najviac poteší, keď pošlem modelkám neretušované náhľadové fotografie na výber a ony jednu z nich hneď použijú ako profilovku na sociálnych sieťach - toto je pre mňa naozaj veľká satisfakcia.
Za veľmi smutné považujem, keď niekto fotí roky, podpriemerne, je zaseknutý na tej istej úrovi a nikam sa neposúva, naviac má ešte aj nejakú fotografickú školu - ale vďaka masovému nevkusu môže prežívať a byť považovaný za, ako správne uvádzaš “meno priezvisko PHOTOGRAPHY”. Ono tých sto modeliek, ktoré mu to pod vidinou možnej práce rado olajkuje sa vždy nájde.
Na záver otázka ako z pracovného pohovoru... kde sa vidíš o 5 rokov?
Niekde na titulke dobrého fashion magazínu a v zahraničí. :-)
Martin, veľmi pekne ďakujem za tvoj čas a ochotu a prajem veľa úspechov. :-)
Pridaj komentár
njn tady jdou videt jen peníze 
