Hore
Autor: Marek Musil

Rozhovor Nikonblogu: Marek Musil – z muzikanta módnym fotografom cestou okolo sveta

To, že je Praha plná „domestifikovaných“ Moravákov, už viem dávno. Aj tak je však veľmi príjemné stretnúť sa s rodákom zo síce úrodnej, ale úplne nudnej Hanej, ku ktorej sa chtiac-nechtiac tiež hlásim, v malej pražskej kaviarni.

Miestny barista síce tvrdošijne odmieta podať k expresu či latté cukor – pretože v tej teplej čerstvej štrúdli ho predsa bolo dosť – to však nič nemení na príbehu Marka Musila, jedného z najvýznamnejších módnych fotografov u nás. A to ste ešte nevideli, čím sa Marek baví pri svojich „samočistiacich“ únikoch od komercie. Hádate správne, fotografiou...

Rozhovor s Markom Musilom

Marek, každý, kto sa pozrie na tvoje portfólio, vidí, že máš pomerne široký záber. Fotíš módu, reklamu, portréty, ale tiež na cestách, pod vodou.. Je to tým, že ťa to všetko skrátka baví, alebo proste preto, že by ťa jeden žáner neuživil?

Pravda je niekde medzi tým, živia ma totiž jeden či dva žánre – módna fotografia a reklama, a všetko ostatné sú moje vlastné projekty, vlastná tvorba. Profesionálnu kariéru som začal módnou fotografiou, ale keď sa z toho postupom času začala stávať tak trochu rutina, začal som pokukovať po reportážnom štýle fotenia, premýšľať o voľnej tvorbe. Posledné tri, štyri roky cítim potrebu robiť nearanžované snímky, neriadiť to do posledného detailu, ale skôr len tak niekde sedieť a čakať, až príde to správne svetlo, a užívať si moment fotenia.

Poďme ale po poriadku: ako to vlastne bolo z tou tvojou „konverziou“ od muziky k fotografovaniu?

Ako rodák z Kromneříža som v 90. rokoch hrával na bicích v undergroundovej kapele Nšoči, ale postupne mi začal ísť ten jemne povedané bohémsky život trochu krkom. Fotenie ma ale bavilo už v tej dobe, fotil som aj za bicou súpravou priehľady cez činely ľudí tancujúcich pod pódiom. Nič poriadne z toho ale nebolo, len taký bizarný súbor máničiek a dievčat s dredmi. Potom som odišiel s kamarátom do Izraela. Pôvodne som tam mal stráviť pol roka, ale nakoniec som sa vrátil až po troch rokoch. Prešli sme stopom celý Blízky východ, samozrejme s fotoaparátom, mám z toho obdobia veľké množstvo fotiek. Urobili sme aj pár článkov do cestovateľských magazínov, ale žiadny systematický dokument to nebol.

Proste si si to užíval...

Fotil som ale hodne. Pracoval som napríklad za barom v jednej obrovskej diskotéke pre 5000 ľudí, ale postupne som tam začal fotiť párty do izraelských časopisov typu nášho periodika Houser. Vo finále som už len dva dni pracoval za barom a tri dni som fotil večierky. Izrael je známy tým že sú tam párty stále – v pondelok je detská, v utorok vojenská, v stredu lesbická, vo štvrtok gay párty, a tak sa to točí stále dookola.

Prezradím na teba, že si sa z Izraela vrátil nie na rodnú Moravu, ale do Prahy. Ako teda pokračoval tvoj príbeh?

Áno, po troch rokoch som prišiel do Prahy a začal so robiť asistenta reklamným fotografom. To pre mňa bola veľká škola svietenia a obecne techniky fotografovania. To som robil štyri roky. A potom som úplne náhodou, skoro omylom, vyhral v lotérii americkej ambasády – do ktorej ma prihlásila moja bývalá frajerka – zelenú kartu.... V tej dobe som ale už začal dostávať vlastné ponuky na fotenie v Česku, tak sa mi do USA moc nechcelo. Nakoniec som ale odletel a dnes samozrejme viem, že som urobil dobre. Do Štátov som sa potom po dvoch, troch rokoch pravidelne vracal, strávil som tam vždy pár mesiacov a zakaždým ma to niečím obohatilo. Poznal som tam množstvo kamarátov, Američanov, ale aj Čechov.

Ty si poznal, ako to chodí v doslova profesionálnej fotografii. Môžeš povedať našim čitateľom, v čom je to iné – lepšie, horšie, ťažšie, ľahšie – napríklad v New Yorku oproti Prahe alebo obecne Čechám?

Ja by som to vysvetlil na svojom príbehu. V NY som začal pracovať pre modelingovú agentúru, pre ktorú som zabezpečoval fototesty. Zadarmo. Hovorili tomu freetesty. Tak to tam chodí, keď sa chceš niekde presadiť a nemáš meno, agentúry si ťa takto preklepnú. Pretože za tebou stojí rad ďalších 25 fotografov, ktorí majú záujem o rovnakú prácu, tak ti neostáva nič iné. Zatiaľ čo v Čechách je dnes v módnej a reklamnej brandži asi tak o dvadsať fotografov viac, než je schopný pojať trh, v NY je ich o 200 000 viac. Denne klepú na dvere agentúr mraky fotografov nie len z USA, ale aj z Južnej Ameriky, z Európy...

Takže keď tam prerazíš, dá sa to považovať za veľký úspech?

No, ako pre koho. Ja som tam začal tieto testy robiť, ale zavčasu som poznal, že aby som mal úspech, musel by som tam napríklad 5 rokov makať, byť so všetkými kamoš, poslúchať frustrovaných pseudomanažérov a podobne. Takže som si tam prežil určitú životnú fázu, nazbieral množstvo cenných skúseností a hlavne som si urobil portfólio, ktoré mi po návrate domov otvorilo cestu do magazínov, ako sú Elle, Harper՚s Bazaar a iné. Čo sú tituly, do ktorých by som sa v Štátoch dostal najskôr tak až po ôsmych rokoch tvrdého fotenia.

V Amerike si tiež začal fotiť pod vodou...

Presne tak. To začalo asi pred piatimi alebo šiestimi rokmi, keď som bol opäť v Štátoch, ale z New Yorku som sa posunul do Miami a odtiaľ na ostrov Key West. Pôvodne som sa tam išiel trochu pofľakovať, ale páčilo sa mi, ako tam ľudia fotili pod vodou ryby, koraly a podobne. Lenže som si hovoril: „Ja som predsa portrétny fotograf, tak budem pod vodou fotiť portréty“. Stretol som tam na ostrovoch miestnu fotografku a spolu sme začali fotiť ľudí pod vodou. Najskôr sme si požičali podvodný foťák, potom som si kúpil vlastné telo na zrkadlovku a už to išlo.

Mňa na tvojich podvodných fotkách zaujala jedna vec, a to svetlo. Je to všetko slnko, alebo používaš aj umelé svetlo?

So slniečkom som začal, pretože som nemal možnosť rozumne to pod vodou svietiť. Respektíve mal som možnosť si požičať podvodné blesky, ale to som nechcel robiť – takto to páliť priamo do objektívu. Dokonca, aj keď mi asistent držal blesky z boku, nebolo to stále ono. Takže prvé dva roky som fotiť iba so slniečkomJ Ja som sa chcel sústrediť na to, čo ten portrétovaný človek vo vode robí a čo tá voda robí s ním. Ono je to totiž veľmi zvláštne – človek, ktorý sa potopí do vody a má robiť niečo prirodzené, na čom sme sa dohodli, robí v skutočnosti niečo úplne iné. Z toho človeka sa stane úplne iný tvor a málokto dokáže byť vo vode prirodzený. Možno tak niekto, kto robí desať rokov freediving. Ale to som ja nechcel – vyhovuje mi práve to prirodzené „skreslenie“.

Nakoniec si sa k tomu „flešovaniu“ vo vode predsa len dopracoval...

Nie vo vode, ale do vody – blesky nad hladinou. Skúsil som to prvý krát, keď som fotil kalendár pre Petru Faltýnovú. To už bola pri fotení veľká produkcia, pracovalo sa v jednom pražskom bazéne, bol tam so mnou aj potápač. Svietili sme bleskami umiestnenými asi 1,5 metra nad hladinou a ešte sme svetlo usmerňovali čiernymi doskami. Tým sme vytvorili také „svetlolamy“, ktoré svetlu dodali akúsi štruktúru. Keby sme to len tak nasvietili zhora, tak sa svetlo „rozlezie“ po hladine, tá je potom kompletne osvetlená a máš z toho pocit, že stojíš pod žiarivkou alebo niečím takým. Bola to ale veľká zábava a ja som rád, že som mohol podvodné fotenie využiť aj pre komerčnú prácu, pretože u nás nie je po tomto type fotografií skoro žiadny dopyt. Nie sme na Havaji, tu pre podvodnú fotku nie je trh.

Poďme prosím urobiť odbočku ku technike. Kedy si sa po prvý krát zoznámil s Nikonom?

Môj prvý fakt dobrý fotoaparát bol Nikon FM2. Odporučil mi ho kamarát a ja som ešte v tej dobe ani netušil, aký skvelý prístroj to je. Ale prejdenie z východonemeckej Praktiky na FM2 bolo ako zjavenie. Ešte než prišli kvalitné digitály, som ako každý profesionál fotil zákazky na stredný aj veľký formát.  Aktuálne fotím Nikonom D850 – aj kvôli vysokému rozlíšeniu, pretože agentúry to, síce mnohokrát nezmyselne a zbytočne, proste vyžadujú. Ale vieš, čo je na Nikone srdcovka? Ten zvuk uzáverky! Len s Nikonom mám pri cvaknutí uzáverky pocit, že držím ten správny foťákJ

To určite všetci priaznivci Nikonu radi počujú. Čo sklá? Predpokladám, že teraz vytiahneš dlhokánsky zoznam objektívov, ktoré vlastníš – od pevných skiel až po zoomy.

Mno.. to je práve veľký omyl. Ja som vždy preferoval pevné sklá. Som presvedčený, že lepšie kreslia a vôbec, technicky sa o tom nemá cenu baviť, to je proste bez debaty. Pre mňa boli vždy základom objektívy od nejakej dvadsiatky cez dvadsať osmičku, tridsať päťku, päťdesiatku až k 85mm objektívu. Päťdesiatku – jasný základ – som si po pravde síce nikdy neobľúbil, je to pre mňa také nezmyselné ohnisko, ale vždy ju mám v taške. Ak tam nie je, som úplne iracionálne nervózny. Ale ako som začal robiť komerčné práce, tak som sa presunul k zoomom. Mám „klasiku“: 24-70mm a 70-200mm, oba v najväčšej rade so svetelnosťou F2,8 – a s tými si úplne vystačím na také to menšie fotenie. Keď je potrebné čokoľvek iné, požičiam si to z fotorentalu.

Čím fotí Marek Musil

Telo: Nikon D850

Objektívy:

AF-S Nikkor 24-70mm F2,8G ED
AF-S Nikkor 70-200mm F2,8G ED VR
AF-S Nikkor 50mm F1,4G

Požičiavať si objektívy sa vyplatí viac, ako si ich kúpiť?

Toto platí klient, respektíve klient cez produkciu. Tá po mne pred fotením chce zoznam zapožičanej techniky – nie len objektívy, ale aj svetlá, štúdio, navyše aj ľudí, s ktorými chcem pracovať. To všetko je v cene, o to sa ja nestarám.

Hmm..ja som žil v tom, že fotograf tvojho typu má slušnú zbierku fototechniky, k tomu vlastní svetelný park, samozrejme rozsiahly ateliér, a ono to tak nie je?

Ja som takto začínal. Mal som štúdio, záblesky, objektívy.. Ale nejaký čas po revolúcii aj tu začal fungovať taký ten americký systém – zažil som to aj v New Yorku na vlastnej koži. Fotograf príde na plac, má na ramene svoje základné veci a ostatok mu tam privezie fotorental. Roky to takto funguje aj pri filme – kameraman tiež nemá vlastnú kameru. Ale je pravda, že pri fotení to tu skôr nebolo. „Deväťdesiatkový“ fotograf mal vybavené štúdio a množstvo techniky, aby mohol zmysluplne fungovať. Ale aj keď si objektívy požičiavam, chcem mať vlastné telo. Keď idem fotiť so svojim telom, tak mám pocit, že mám všetko pod kontrolou, mám to prepojené s notebookom – môžem si priamo fotiť do počítača, mám z toho lepší pocit.

Späť k foteniu, respektíve k tvojej voľnej tvorbe. Ty si sa nedávno vrátil z cesty po Kube, a podľa toho, aké som videl fotografie, si si to veľmi užil.

Kuba, to bol jeden z mojich únikov od komerčnej fotografie. Túžba vytvoriť svojimi fotkami nejaký „mood“ – pocit. A samozrejme poznať nové krajiny, nových ľudí, kultúru. Nešiel som tak so žiadnym konkrétnym zámerom, ale nakoniec z toho vznikne niekoľko súborov, napríklad Havana Faces alebo reportáž z tabakových polí. Najsilnejším výstupom bude ale asi len dvadsať fotiek na výstavu.

Tento minimalizmus ti úplne schvaľujem

Ono to ale ešte nie je koniec, na Kubu sa chcem určite vrátiť. Chystám sa tam nafotiť kabarety. Ja totiž v Čechách už asi šesť rokov robím čiernobiely backstage report pražských Fashion weekov. A v súvislosti s tým som si povedal, že by som chcel urobiť niečo podobné aj na Kube. V Havane je obrovský kabaret Tropicana, kde na pódiu vystupuje aj 150 tanečníc. Ale ako je Kuba chudobná, zruinovaná komunizmom, tak z tých 150 tanečníc je napríklad 100 chlapov. Preoblečených za ženy – transsexuáli, gayovia...Lenže o tom sa na komunistickej Kube nesmie hovoriť, takže tam jazdia nič netušiaci Nemci, Angličania, hodne aj Kanaďania a pozerajú na ne, míňajú peniaze za rum a žijú v tom, že sú to dievčatá. Je to celkom „bizár“, ale aj práve pre to by som chcel kubánske kabarety fotograficky spracovať. Je to skvelá téma.

Ďakujem za rozhovor Marek!

Napísal Peter Lindner

Marek Musil

Ako módny fotograf si vytvoril veľmi osobitý štýl, ktorý svojou pôsobivosťou inšpiroval mnohé reklamné agentúry. Neúnavné hľadanie autenticky silného výrazu v profesionálnej práci  ho prirodzene priviedlo k umeleckej fotografii. Rebel s moravskou krvou a svetonázorom renderovaným pobytmi v celej Európe, severnej Afrike, na Blízkom východe, v Izraeli aj v toľko milovanom New Yorku a vlastne celých Spojených štátoch.

Dnes  žije v Prahe a fotí pre väčšinu popredných módnych a lifestylových magazínov aj reklamných agentúr tuzemskej proveniencie. Aj napriek tomu zostáva na zemi, rokerom s fantáziou a snami, ktorý si pomaly, ale iste naplňuje svoje túžby po autenticite zachyteného momentu aj jeho intenzite. Od mája 2018 sa zaradil k česko-slovenskej skupine výnimočných fotografov – Nikon ambasádorov, ktorí svojou inšpiratívnou tvorbou nadchýnajú iných a zároveň reprezentujú značku Nikon.

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované