Istotne ste zaregistrovali informácie aj u nás na ephoto.sk o výstave k projektu kambodžských sirotincov pre deti s HIV s názvom House of Family. S dvomi slovenskými fotoreportérmi Máriou Candrákovou a Tomášom Halászom sme sa porozprávali o tom ako vznikali tieto fotografie a prečo sa dali nahovoriť na takýto projekt.
Mária Candráková (*1984) je fotoreportérka, ktorá svoju súčasnú tvorbu zameriava na dokumentárnu a cestopisnú fotografiu s dôrazom na sociálne témy.
Po vyštudovaní fotografie pod odborným vedením fotografa Tibora Huszára a Romana Pavloviča, pracovala ako fotoreportérka v najčítanejšom slovenskom týždenníku Plus 7 dní. Od roku 2011 pracuje na vlastných témach ako nezávislá fotografka. Za svoje práce získala niekoľko ocenení. Študuje a pôsobí v Indonézii.
Tomáš Halász (*1984) je fotoreportér, ktorý sa špecializuje na reportážnu fotografiu, od politických protestov a demonštrácií až po dlhodobé projekty pre tretí sektor.
Pracoval pre českú tlačovú agentúru ČTK, denník Pravda a slovenskú tlačovú agentúru TASR. Je členom kreatívného štúdia Magritte a spoluzakladateľom a predsedom Asociácie obrazových novinárov Slovenska. Jeho fotografie boli publikované v hlavných slovenských médiách, ako aj v americkej agentúre AP a kanadskom týždenníku L'actualité. Bol niekoľkokrát ocenený v medzinárodnej súťaži novinárskej fotografie Czech press photo, ako aj Literárnym fondom za novinársku tvorbu. Od roku 2010 pracuje ako nezávislý fotograf.
Prečo ste cestovali práve do sirotincov v Kambodži?
M.C. : Do Ázie sme sa vybrali na cestovať a fotiť si pre seba. Popri tom sme sa vedeli o projekte House of Family. Pretože Martina Utešená z OZ Dvojfarebný svet, ktorá je taktiež moja bývalá kolegyňa z Plus 7 Dní, nám o ňom rozprávala. Takže som sme si pomysleli že by bolo dobré a zaujímavé sa tam zastaviť.
T.H: Môžem ja? Hlavne treba povedať, že pôvodne sme si mysleli že do sirotinca pôjdeme na dva dni, lebo predsa len sme vedeli že ide o sirotinec v exotickej rozvojovej krajine tak sme čakali že to budú veľmi smutné pohľady a situácie. Keďže sme obidvaja empatickí ľudia, tak sme si mysleli že to viacej ako dva dni nezvládneme. Povedali sme si že spravíme čo sa dá, že urobíme tie základné informatívne fotografie, ktoré by použila organizácia pre svoje potreby, no a potom pôjdeme ďalej cestovať.
Cestu ste si zabezpečili a zaplatili sami alebo vám pomohli sponzori? Alebo bolo všetko z vášho vrecka?
T.H. Celú cestu sme si financovali sami, aj celý projekt sme fotili bez nároku na honorár. Rovnako ako aj ďalšie aktivity spojené s výstavou...
Čiže vyslovene dobročinná akcia ako sa patrí, vaša iniciatíva a aj váš čas všetko... Ako to bolo s očkovaním? Predsa len je to exotická krajina, na čo netreba zabudnúť ak sa človek rozhodne ísť zbierať „fialky“ do Kambodže?
T.H: No tie fialky by sme v Kambodži hľadali len veľmi ťažko :)
M.C To by som chcela vidieť tie fialky, skôr palmy :) Určite je to individuálna otázka na každého človeka. Očkovanie tam nie je povinné. Ja by som však každému odporúčala očkovanie proti hepatittíde A a B, brušný týfus a meningoka, samozrejme treba sa dať zaočkovať dostatočne dopredu. Ja som sa nedávala očkovať pred cestou pretože som ešte mala účinné staršie očkovanie. Rok pred tým som bola v Indii, pred ktorou som sa dala zaočkovať. Antimalariká sme nemali, preto že to nie je malarická oblasť. Ešte by som rada spomenula nejakú tú prevenciu, ktorá asi každého napadne, keďže sme sa chystali navštíviť HIV pozitívne deti. Nebolo sa treba ničoho báť, pretože deti už boli naučené, ako sa majú správať keď sa im niečo stane. Keď sa napríklad porežú, alebo majú akékoľvek krvácanie idú ho riešiť hneď za ošetrujúcim lekárom alebo odborným pedagógom. Ja som mala jednu nehodu keď som pri jednej hre spadla a som si rozodrela kolená, nasledovalo ošetrenie, prelepenie náplasťou. Chytiť HIV nie je jednoduché takže nič vážne, žiadny strach nehrozil...
T.H. Čiže, keď sme sa hrali s deťmi tak, sme sa s nimi hrali normálne ako keby sme boli na Slovensku. Keď im Mária povedala, že aký som šteglavý, tak dievčatá od 5 do 10 rokov sa na tomto štýle zábavy veľmi vytešovali...
Ako je to so stravou a hygienou vo všeobecnosti v Kambodži (mestá, vidiek...)
T.H. No, keďže ide o juhozápadnú Áziu tak, tak treba skonštatovať, že bola hygiena poslabšia, čo bolo vidieť aj na stravovaní dosť citeľne. My sme však nemali problémy ani raz počas celej cesty. Možno to však bolo aj tým, že sme vegetariáni...
Čiže ste nepotrebovali žiadnu vodku ani nič si zapíjať, tak ako to Slováci zvyknú na dovolenkách v exotike?
T.H. Tak to zase pozoooor, samozrejme nejakú domácu 60% pálenku sme mali so sebou pre každý prípad. Mali sme však len jeden liter, čo bolo len tak-tak pre dvoch.
Takže ste si v rámci spoločensko-príjemného a zdravotného posedenia dezinfikovali telo zvnútra?
T.H. Tak skôr z toho zdravotného hľadiska. A odporúčam viacej ako iba liter. Aby vystalo na každovečernú dezinfekciu.
Ako ste sa dostali k deťom do takého „normálne kontaktu“ aby vás nebrali ako pozorovateľov OECD a pod.? Aspoň podľa fotiek to tak vyzerá, že deti si už na vás zvykli a že ste boli už v ich komunite.
M.C. Deti boli úplne úžasné okrem iného aj v tom, že boli už zvyknuté na Slovákov, reagovali na nás pri príchode slovenským ahoj, keďže ide o slovenský projekt. Privítali nás nesmierne srdečne, hneď nám podávali ruky, sú zvyknutí na cudzincov.
Nebolo treba žiadne koráliky a ani čokolády? :)
T.H. Úplný základ je vo všeobecnosti nedávať nikde nič (ani na ulici žiadne darčeky a pod.) Ani žobrákom veľmi neprispievať, lebo budú chcieť len viacej a potom už nič nepomáha... Deti sme fotili už od začiatku, sprvoti dosť pózovali. To bol tiež jeden z dôvodov prečo sme sa napokon rozhodli zostať dlhšie. Aby sa na nás zvykli a prestali pózovať. Verím, že sa nám to podarilo, dostať sa do uvoľnenej každodennej atmosféry.
M.C. V Kambodži je veľkým zvykom u detí, ukazovať véčka na prstoch, pričom sa stále pozerali do objektívu a usmievajú sa. Toto som vôbec nepochopila a nezistila prečo je to v týchto východných krajinách všeobecným zvykom.
Akú výbavu ste používali, koľko techniky ste mali so sebou? Vraj ste mali len jednu výbavu...
T.H. mali sme len jednu výbavu, ktorú sme si striedali. Niekoľko dní fotila Maja a niekoľko dní zase ja.
Čo ste mali so sebou konkrétne?
T.H. Mali sme so sebou dve full frame zrkadlovky. Široký zoom typu 16-35 telezoom 70-200 a pevnú 50tku. Pred cestou nám trvalo asi 4 dni rozhodnúť sa ktorý objektív si nezoberieme. A nakoniec to rozhodnutie padlo na zoom 24-70. Išlo nám hlavne hmotnosť výbavy, pretože sme plánovali so všetkou touto technikou cestovať, denne celý mesiac. Plánovali sme prespávať všade nielen po hoteloch. Preto sme chceli brať čo najmenej výbavy. Občas nám niečo možno trochu chýbalo no, nikdy nie nejako citeľne. Keďže sme profesionáli a vieme využiť danú techniku neuškodilo to ani projektu či samotnej výstave, skôr naopak.
Tie dve telá ste mali keby sa vám niečo pokazilo?
T.H. Áno aj..
M.C. mali sme vždy na jednom tele nasadený telezoom a na druhom širokouhlý zoom. Bolo to praktické preto, aby sme nemuseli v prašnom prostredí meniť objektívy. Veľmi praktické bolo aj to, že každý kto práve fotil projekt tak mal naraz k dispozícii oba aparáty a nebolo treba meniť objektívy...
Ako to že ste si nepomiešali fotky?
T.H. Práveže pomiešali - smiech
To ma napadlo ako prvé...
T.H. Z tohto cestovania bolo najťažšie práve to spracovanie a triedenie fotografií keďže sme si často prehadzovali foťáky. A podľa času a miesta a pod. sme zisťovali čo kto fotil. Keď sme však prišli na fotenie samotného projektu tak tu sme sa dohodli, že niekoľko dní budem mať ja kompletnú techniku a niekoľko dní bude mať aparáty zase Mária, pretože by nás to len zdržiavalo keby sme čakal jeden na druhého či na objektív...
M.C. Aj toto nám pomohlo, že v tie dni keď niekto nefotil tak sa s týmito deťmi hral.
T.H. Musím povedať, že už dávno som sa tak dobre nezahral...
Čiže to bola taká z núdze cnosť trošku kedy foťák len pre jedného, donútil druhého hrať sa a spriateliť sa s deťmi...
T.H. V podstate áno a je tu ešte jedna zaujímavá vec. My sme išli na dovolenku pôvodne cestovať, vidieť krásne miesta exotiku a architektúru. No nakoniec najlepšie na nás ľudsky aj fotograficky či profesijne zapôsobili a naplnili nás práve návštevy fotenie v sirotincoch. Toto nás najviacej dostalo, čo bolo vlastne najmenej exotické z toho všetkého. Určite by som to nevymenil za dni na pláži.
No mne sa tie fotky zdajú dosť exotické... Čiže ste boli vo viacerých sirotincoch nakoniec?
T.H. Áno v dvoch mestách, pričom v každom bolo viacero takýchto zariadení...
Ako ste zálohovali fotografie na cestách?
T.H. Fúha, komplikovane. Ja by som už druhý raz bez notebooku nešiel... My sme totiž trochu báli žeby sme pracovali na ceste (sme workholici obaja), Takže preto sme ho nebrali. Mali sme databanku a ďalší externý disk. Na databanku sme dávali všetky fotky a keď sme sa dostali k PC v nejakej kaviarni tak sme si mohli urobiť aj druhý back up na malý externý disk..
M.C. Vždy sme mali tieto dve zálohy oddelene na dvoch miestach. Ak by nás okradli, aby sme neprišli o zábery.
T.H. bola to veľká zodpovednosť takto cestovať, zvlášť po takomto projekte. Keď sme išli do mesta tak jeden disk sme mali v taške a druhý sme mali vo vrecku. Toto by som odporúčal každému cestovateľovi, mať dva USB disky a na nich si zálohovať fotografie na ktorých mu záleží.
M.C. Bez toho notebooku sa dalo vydržať, ale bez diskov nie...
T.H. Skôr by som odporučil základný lacný netbook, ktorý aj keď by ukradli tak nič by sa nestalo..
Myslím, že by nám to aj spätne pomohlo pri zisťovaní ktoré fotky sú koho.
Koľko GB fotografií ste nafotili?
T.H. Keďže sme fotili ešte aj svoje zábery pre zábavu, fotky pre stránku projektu a ďalšie „povinné“ fotografie tak sme nafotili spolu približne, tak sme za necelý týždeň nafotili 140GB. Po editovaní na výstavu, PSDčka s vrstvami a niekoľkých pracovných verziách fotiek a backupov práce pribudlo ďalších 100GB. Pracoval som výhradne v 16 bit. režime
Aký bol postprocess? Čiernobiele fotografie boli veľmi pekne adjustované...
T.H. postprocess som robil ja. Veľmi dlho trval výber, pretože to bol náš veľmi osobný projekt, sme vybrali z mojich aj Máriiných záberov spolu 50 ks fotografií. Čo je samozrejme veľmi veľa. Po tomto prvom predvýbere sme mali veľmi dlhé diskusie s kurátorom Filipom Vančom. Ktorého profesionálny názor musím oceniť, a s ktorým som veľmi spokojný. Nechceli sme ísť cestou polovica fotografií mojich a polovica Máriiných. Filip Vančo vybral nakoniec 12 Máriiných a 9 mojich záberov. Každú fotografiu som editoval niekoľko hodín. Nie žeby som chcel pridať do fotografií niečo čo tam pôvodne nebolo. Išlo skôr o vyvolanie fotografie z RAW a jej vhodný prevod do čiernobielej škály. Lokálne zosvetlenia a stmavenia, vyrovnanie jasov a pod. Chcel som pripraviť naozaj výstavné master printy do tlače. Nerobil som teda žiadne montáže ani koláže, nehýbali sme s pixlami ako sa hovorí.
M.C. Tomáš je neuveriteľný perfekcionista, úpravy robil veľmi citlivo. Fotografie pred úpravou a po úprave boli čitateľnejšie, akoby začali rozprávať.
T.H. nechcel som aby fotografia bola o zaujímavých úpravách čo sa často dnes stáva. Chceli sme aby tie fotografie boli klasické čiernobiele dokumentárne fotografie.
Prečo ste zvolili čiernobiely variant?
M.C Rozhodli sme sa preto aby vynikli príbehy a nebolo odpútané oko pozorovateľa farbou. Išlo o objekty na fotkách.
Ľutovali ste, že ste nechali niečo doma? Blesk statív a pod.
M.C. Blesk vôbec nechýbal. Mali sme plnoformátové zrkadlovky, s veľmi dobrým obrazom na vysokom ISO takže blesky nám nechýbali.
T.H. Keby sme mali viacej času tak si viem predstaviť, že by sme mohli deťom nafotiť pekné portréty pevnou 85tkou a pod. Ale myslím že v zásade nám nič nechýbalo, možno sčasti ten spomínaný notebook. Sme profesionáli, vždy vieme použiť to čo máme takým spôsobom aby tá fotografia netrpela. Čo nám možno chýbalo bol lepší kompakt alebo niečo ako hľadáčikový malý aparát typu Leica. Kompakt sme síce mali ale neboli sme spokojní s obrazom ani s rýchlosťou.
Mária ty si pred tým pracovala profesionálne v týždenníku Plus 7 dní, Tomáš ty hlavne tlačových agentúrach. Aký je rozdiel medzi prácou pre redakciu a takouto dokumentárnou prácou?
M.C. Pri práci pre redakciu, som vždy vedela že mám niekam ísť niečo musím nafotiť a odovzdať čo najlepšie fotky za ktoré dostanem peniaze. Samotná radosť z fotenia je v úzadí. V prípade projektu House of Family tu bola podstatná aj tá prvotná radosť. Pocit, že chcem to nafotiť, nielen pre seba aby to bolo čo najlepšie zvládnuté ale aj pre deti čo je ďalšia pridaná hodnota. Najlepšie na celom projekte je že dokážme samotnou fotografiou aj pomôcť. S Tomášom sme sa zhodli že je to úplné iné fotenie na aké sme boli doposiaľ zvyknutí.
T.H. Určite, je to zmena. Roky som pracoval v médiách, moje fotografie boli na titulkách, v agentúrach a ako novinár tiež verím že možno aj niečo zmenili. Ale pri tomto projekte, som tú zmenu videl hmatateľnejšie. Bola to veľká zodpovednosť. Napríklad keď som fotil Obamu alebo pápeža tak som nemal taký pocit zodpovednosti ako keď som fotil tieto deti. V tomto prípade som vedel, že musím dostať zo seba to najlepšie, nie kvôli sebe, ale kvôli projektu a kvôli tomu aby aj ľudia na Slovensku videli ako to tam naozaj funguje. Verím. že sa nám to podarilo.
Rozdiel bol istotne aj v inom čase aký ste mali na nafotenie projektu. Predsa len na Obamu si mal možno pár minút no na sirotince necelý týždeň.
T.H. Nebolo to niečo na spôsob – konkrétna 15min. akcia, ktorá sa deje predo mnou a ja ju jednoducho nafotím. V sirotincoch sa život dial okolo a my sme si z neho vyberali tie správne momenty. Napríklad v živote by som si nepredstavil, že prídem do sirotinca v Kambodži pre deti s HIV diagnózou a uvidím ich ako sa hrajú pexeso.
M.C. Slovenské!
T.H. Áno slovenské pexeso. Toto vlastne ukazuje ich normálny detský život.
M.C. Bolo to veľmi oslobodzujúce tráviť s deťmi čas. S deťmi sme sa naučili že prežívanie každého dňa je asi to najcennejšie čo máme.
T.H. Musím povedať, že nielenže my sme pomohli deťom vďaka výstave a podpore projektu ale aj deti nám pomohli tou energiou, ktorú nám dodali a z ktorej doteraz čerpáme. Tie zážitky a to pozitívum je nezabudnuteľné
M.C. My sme obidvaja odtiaľ odchádzali šťastní. Najťažšie bolo vlastne odtiaľ odísť.
Čo vám zostalo najviac v hlave z celého fotenia projektu?
T.H. Ja mám najväčšie spomienky na to ako ma tie decká šteklili :) Fotograficky je to ťažko. Všetko bolo zaujímavé...
M.C. veľmi dobre si pamätám ako som večer sedela v ratanovom kresle a zrazu ku mne prišlo dievča len tak a pritúlilo sa. To bol pre mňa veľmi silný moment. Kedy mi stačilo to že som ju objala a pohladila po vlasoch. Bolo to pre mňa obrovské dodanie energie. Ešte jedna scéna bola dosť silná keď som videla ako má jedno dievčatko ako má problém zjesť naraz asi 20 tabletiek z ktorých boli naozaj niektoré obrovské. Všetky deti sa vtedy zhŕkli okolo nej a povzbudzovali je nech ich zje. Vtedy som si uvedomovala že tieto deti naozaj s niečím bojujú.
A čo nepríjemné zážitky?
T.H. Bohužiaľ mali sme aj jeden traumatizujúci zážitok. Aj keď väčšina detí vyzerala dobre a zdravo, človek by nepovedal že majú HIV. Bol tam však jeden chlapec, ktorý bol vo veľmi zlom stave psychickom aj fyzickom. Odmietal jesť, nekomunikoval a bol v dosť pokročilom štádiu choroby, liečba už prišla neskoro pre neho. Po príchode na Slovensko sme sa dozvedeli že zomrel. Je to taká ta fotografia z vystavovanej série, kde sedí na prahu dverí, na okraji svetlého dňa a tmavého vnútra. Zaradili sme ju do výberu, pretože sme zase nechceli robiť jednostrannú propagandu, že všetko je tam iba šťastné. On bol ten ktorý nám ukazoval, že bohužiaľ takto končia deti keď sa nedostanú do takéhoto projektu. A tých detí tam bohužiaľ bolo po uliciach veľa. A tým, že robíme osvetu verím, že bude viacej detí zachránených zaradením do takéhoto projektu.
Ďakujeme Vám obom za rozhovor a prajeme veľa úspechov!
Výstavu fotografií si môžete pozrieť do 4. decembra 2011, teda už len do zajtra, v priestoroch Výstavnej siene Starej radnice, Múzea mesta Bratislava.
Pridaj komentár
Je krasne vidiet, ze este existuju ludia ktori nejdu iba po peniazoch, hlavne ked obaja su top profi vo svojom obore.
