Od tvojho prvého zviditeľnenia s bobrami utieklo už veľa vody. Čo sa odvtedy v tvojom vnímaní zachytávania výnimočných okamihov – zvierat - ľudí zmenilo?
Napríklad to, že som asi o polovicu starší a dúfam, že aj múdrejší. Nefotím už na diapozitívy, ale naplno využívam vymoženosti digitálnych fotoaparátov, aj keď sem tam s nostalgiou spomínam na geniálne stroje Nikon F4 a F5, či Nikon F90X. A čo sa zmenilo vo fotografovaní? Prešiel som si asi všetkými chorobami každého začínajúceho a nastupujúceho fotografa. Od pocitu majstra sveta, až k relatívne triezvemu zhodnoteniu situácie aj vďaka rozličným súťažiam a porovnávaním sa s tvorbou iných fotografov a najmä komunikáciou a konzultáciou s inými fotografmi. A hlavne sa stále snažím zlepšovať a hľadať inšpiráciu, resp. inšpirujúcu kompozíciu a svetelné podmienky. A pritom skúšať stále niečo nové... Napr. teraz ma chytila astrofotografia a sám som zvedavý ako dlho ma to bude držať. No a v poslednej rade som sa asi naučil byť „trpezlivejší“. Počkať si na tú správnu fotografiu. Je zaujímavé, ako sa zmení vnímanie a pohľad fotografa za 20 rokov. Buď je človek talent od boha a čo fotka to skvost – čo, bohužiaľ, nie je môj prípad ☺, alebo sa jednoducho musí „vyfotiť“. Fotiť čo najviac, kľudne aj premysleným systémom pokus - omyl, nájsť si vlastný štýl a rozpracovať si VLASTNÝ koncept. Zdôrazňujem vlastný. Pretože cesta kopírovania niekoho iného je veľmi zlá, taktiež ako teoretizovanie nad fotografiami iných, pričom daný teoretik ani poriadne nesiahol na uzávierku, len si prečítal množstvo diskusných fór, tutoriálov a kníh...
Zúčastnil si sa viacerých vedeckých výprav, na jednej z nich ste objavili nové druhy hmyzu. Aký je to pocit?
Ťažko na to odpovedať... Samozrejme výnimočný, keď objavíte niečo, čo je nové pre vedecký svet. Bohužiaľ, väčšinou je to drobnučký hmyz, teda najmä chrobáky a na to, aby ste ho videli, väčšinou používate lupu ☺. Ja som sa zúčastnil iba na zbere hmyzu, už som nebol účastný pri popisovaní nových druhov, čo ma mrzí, ale asi sa nedá robiť všetko naraz. Doteraz mám v entomologickej krabici množstvo zástupcov chrobákov z čeľade Erotylidae a Endomychidae, ktoré žijú najmä na hubách. Po vypreparovaní všetkých vzoriek bolo číslo druhov omnoho väčšie, ako dovtedy známe a opísané druhy. Možno sa na to vrhnem na staré kolená a začnem sa entomológii venovať viac, asi tak, ako pred a počas môjho štúdia na Prírodovedeckej fakulte.
Koľko fotiek na jednej ceste urobíš a koľko je ich nakoniec asi použiteľných? Nie je to priveľký „odpad“?
☺ Hmmm... no, som známy tým, že v určitých situáciách je kadencia mojich Nikonov značná. Ide mi o zachytenie vrcholného momentu, resp. čo najestetickejšej pozície krídiel u letiacich vtákov a nezatvorených očí u ľudí, resp. príjemného nestrojeného úsmevu a podobne. Takže odpoveď na otázku je, že z ciest po Afrike som si zakaždým doniesol skoro 30 000 fotografií, z Mongolska je to vždy niečo nad 10 000 fotiek. Hej, odpad je relatívne veľký, ale na druhej strane, keď sa zámer podarí, tak sa potom teším z peknej fotky. Aj keď sme mali veľakrát debatu na túto tému najmä pri matadoroch wildlife fotografie zo zlatých čias diapozitívu a fantastickej fotky v National Geographic. Ako oni dokázali vystihnúť ten správny moment? No, buď pretiahnuť film za 5 sekúnd fotoaparátom, alebo jednoducho si vystriehnuť ten vrcholný moment...
Sklamalo ťa na nejakej výprave niečo? Čo to bolo?
Trocha ma sklamala moja posledná výprava do Mongolska za tajomným kočovným kmeňom Tsaatanov, ktorí žijú so sobmi. Fotografie Jimmyho Nelsona v publikácii Before they past away boli fantastické, ale akosi som si neuvedomil, že sú v zime. Po dvoch dňoch strávených v lietadlách, 14-hodinovej ceste autom, keď prejdete niečo cez 300 km a troch dňoch na koni, sme zrazu zbadali nádherné údolie s klasickými típí. Epický pohľad. Ale civilizácia a „komfort“, resp. civilizačné výdobytky dorazili aj sem a tak pri soboch neboli títo domorodci poobliekaní v kožušinách, resp. ich tradičných odevoch, ale mali tričká s nápisom I love Roma a reklamou na všetky módne značky či klasické páperové bundy. Zo stanov sa šinula moderná hudba, autobatérie a solárne články skoro pred každým stanom. Bohužiaľ, turizmus dorazil aj sem a tak sa Tsataani neradi fotografovali, aj keď boli veľmi pohostinní. Najväčší šok bol, keď sme cez teleobjektívy pozerali iných turistov, resp. turistky z USA, keď sa zrazu jedna vyrútila na nás s pozdravom „Bloody bastards, okamžite vymažte fotky, čo ste porobili s nami“. Bohužiaľ, bolo dosť náročné vysvetliť dotyčnej, že je pre nás absolútne nezaujímavý objekt a prišli sme sem fotiť kľud, pohodu, harmóniu a súžitie s prírodou a nie po sebe štekať....
Čo najnetradičnejšie si na takýchto cestách jedol/pil/zažil?
No, v Mongolsku som si na ovčiu hlavu netrúfol, nevyzeralo to veľmi esteticky - vraví sa, že chuť je pri nej omnoho lepšia. Ale jesť ovčie chvostíky bola pochúťka a samozrejme, kumys, jemne fermentovaný nápoj z konského či ťavieho mlieka, som ochutnal a kupodivu to bolo veľmi dobré. Na rozdiel od mlieka s čajom a množstvom soli - nápoja, ktorý sa, bohužiaľ, nedá v jurtách odmietnuť, pretože je to jednoducho neslušné. Keďže mlieko vôbec nemusím, mám vždy problémy, čo s tým... ☺
Čo bola pre teba najväčšia foto výzva?
Neviem, čo bola doteraz najväčšia. Verím, že tá najväčšia ma iba čaká. A to je snežný leopard, mystický irbis. Vzácne zviera z vysokých ázijských hôr. Aj na budúci rok pripravujeme expedíciu, asi s chabou šancou ho vidieť, nieto ešte odfotiť, ale nádej umiera posledná. Asi sa budem musieť za ním vybrať do Ladhaku alebo Kirgizska, kde sú šance o chlp väčšie. Ale veľká výzva je napríklad aj urobiť dobrú fotografiu mravcov, s ktorými som sa v poslednej dobe hral. Vo všeobecnosti je fotografia výzva, tak, aby zachytávala všetko podstatné a vzbudzovala emóciu...
Ako by si charakterizoval svoj rukopis na fotkách, ktoré robíš?
Neviem, či sa to dá nazvať rukopisom, ale mám rád fotografie, teda najmä zvierat a prírody, ktoré nie sú encyklopedické, resp. kde je zviera na celý záber. Veľmi sa teším, keď sa podarí zachytiť aj prostredie, kde zviera žije, alebo nejakú výnimočnú atmosféru či drámu, najlepšie naraz ☺. Ale asi o tom by mala byť dobrá fotografia. Rád sa hrám s fotkami, ktoré volám štruktúry, teda akýsi art of nature.
Okrem Slovenska si prešiel Ďaleký východ, Bajkal, Borneo, Južnú Kóreu, Mongolsko, Keňu a množstvo ďalších krajín. Ktorá ti však najviac utkvela v pamäti a prečo?
Jednoznačne Afrika a Keňa. Dlho som odolával Afrike, lebo som si myslel, že po tom množstve fotografií sa tam už nedá nič vymyslieť. Hneď prvý deň v kenskej rezervácii Samburu som sa vyviedol z omylu a búchal si hlavu o strom, aký som bol hlupák, že som do Afriky neskočil skôr. Afrika sa doslova vryje pod kožu a je ťažké sa zbaviť závislosti na nej. Pre wildlife fotografa je Afrika akousi Mekkou. Je to doslovne Noemova archa a treba ju hlavne zažiť.
Tvoje fotky zachytávajú najmä živočíšnu ríšu, no fotíš aj ľudí v ich prirodzenom prostredí. Ktoré sú pre teba NAJ a prečo?
V rámci prírody mám veľmi obľúbenú fotografiu kamzíkov v jaskyni. Zaujímavé je, že vznikala skoro sedem rokov. Od momentu, kedy som prvýkrát videl miesto a povedali mi, že tam chodia kamzíky, až do momentu, kedy sa to podarilo. Vysnívaný záber bol síce iný, ale v konečnom dôsledku človek mieni a príroda mení... Trvalo dva dni pokiaľ kamzíky prišli do jaskyne, bohužiaľ alebo vďakabohu - ťažko povedať - bolo akurát veľmi hmlisto. A tak namiesto panorámy hrebeňa Vysokých Tatier sa podarila skoro čiernobiela fotografia, ktorá mimochodom skončila tesne pred bránami výstavy a knihy Wildlifephotographer of the Year. Fotil som Nikonom D4, objektív Nikon 24-70mm/2,8, 1/500 sec., EV -2/3, f4, ISO 2000.
Druhá fotografia, ktorú mám veľmi rád, je Masaj John Kampah z kenskej Masai Mary. Bola nádherná hviezdnatá noc bez mesiaca, s nádhernou mliečnou dráhou. Chvíľu trvalo pokiaľ som Masaja Johna presvedčil na fotku, ale nakoniec súhlasil. V pozadí sa odohrávali dozvuky búrky aj s bleskami. Dokonca na jednej fotografii som zachytil aj blesk, ale pre Masaja bolo relatívne náročné nehybne stáť 13 sekúnd, čo bola expozícia tejto fotky, aby bola aspoň trochu prekreslená práve tá nočná obloha. Nakoniec sme Masaja Johna dosvietili čelovkou... Trošku viac, ako by som chcel, ale hold vďaka tým 13 sekundám expozície a nehybnosti Masaja bola táto konkrétna fotka najlepšia z celej série. Fotená znovu s Nikon D4, 14 - 24/2,8, 13 sec, f2,8, ISO 4000.
Niektoré zvieratá, ale celkovo filmy zo živočíšnej ríše, vyžadujú aj niekoľkomesačnú prípravu, kým ich začneš nakrúcať. V čom spočíva a ako potom takéto nakrúcanie vyzerá?
Príprava je v tomto prípade nielen pri nakrúcaní, ale aj fotografovaní najdôležitejšia. Prvoradé je vedieť, ako sa zviera správa a kde žije. Nasleduje krok spoznávania zvierat v konkrétnom prostredí. Častokrát toto spoznávanie absolvujem sám, ale našťastie mám množstvo kamarátov, ktorí sú odborníci na určité zvieratá, či územia, takže komunikácia s nimi je najdôležitejšia. No a potom je to už iba trpezlivé čakanie čo sa podarí. Najčastejšie sa stáva, že vysnívaná scéna sa nepodarí, ale príroda je mocná čarodejka a vždy pripraví niečo unikátne a tak som v konečnom dôsledku spokojný s výsledkom.
Chystáš sa na film o svetlých aj tmavých stránkach Slovenska. Čo ťa najviac mrzí z negatívnej stránky, že sa udialo v našej krásnej krajine?
Och..., tých vecí je veľmi veľa. Tento námet ma napadol pri mojich skoro 150 000 km precestovaných Slovenskom, počas príprav a nakrúcania filmov Cesty Slovenskom a Divoké Slovensko. Častokrát som sa pristihol, že je ťažké natočiť to pekné, pretože všade sú nejaké rušivé vplyvy, ktoré – ak by sme boli zodpovední a dbali na naše kultúrne dedičstvo či prírodu - by vyzerali úplne inak. Film Divoké Slovensko konči slovami: „No len človek má v sebe tú nepredvídateľnú, neutíchajúcu a niekedy aj sebazničujúcu ambíciu robiť rozhodnutia, ktorými modeluje nielen svoj život, ale aj životy a budúcnosť iných. Práve tú budúcnosť, ktorá sa nás nebude pýtať, akí sme chceli byť. Opýta sa, akí sme boli. Opýta sa, či sme zachovali nespútanú a divokú prírodu. A bude sa to pýtať našich detí!!!“ A o tom bude celý film Dark Side of Slovakia. O našej (ne)zodpovednosti, ľahostajnosti. Dúfam, že nám nastaví zrkadlo a budeme schopní sebareflexie, že čo to tu stvárame.
Mal si možnosť vyskúšať viacero Nikon fotoaparátov. Vieme, že ich využívaš na wild fotky. Aké sú ich prednosti a poraď aj nejaké vychytávky, ako najlepšie na to.
Pre mňa je podstatné rýchle a precízne zaostrovanie, ktoré je pri D5 a D500 dotiahnuté do dokonalosti. A, samozrejme, možnosť snímať pri vysokom ISO. Na inú prácu pre zmenu veľmi rád používam Nikon D810, ktorý je podľa mňa jedným z najlepších foťákov, ktoré boli kedy vyrobené a to nielen pre šialený dynamický rozsah, kde už ani nie je nutnosťou používať HDR.
Zvieratá fotíš aj za šera – akú techniku pritom využívaš?
No zvieratá sú väčšinou fotené za zlých svetelných podmienok. Skoro všetky „sexi“ druhy, ako napr. predátory začínajú fungovať za súmraku. Ideálne sú, samozrejme, už spomínané D500 či D5, ja som dlho využíval Nikon D3s a jeho nasledovníka D4 a potom všetky svetelné objektívy, ako Nikon 200-400mm/4 resp. Nikon 600mm/4. V súčasnosti som si veľmi obľúbil Nikon 200-500mm/5,6 najmä pre ten zoom. Nemusím ustupovať a hľadať vhodnejšiu kompozíciu, jednoducho zmením ohnisko a som omnoho flexibilnejší. A hlavne neriešim, či je ten alebo onen objektív ostrejší alebo lepší, ako sa skoro stále rieši na fórach a v debatách medzi fotografmi. Najlepšia technika je tá, ktorú máte momentálne v rukách.
Samozrejme, na nakrútenie filmu nie je reálne stále využívať zrkadlovku. Akú techniku pritom využívaš, ako to celé zosúlaďuješ?
Zrkadlovky využívam najmä za ´načahovaním´ sa za zvieratami. Je až neskutočné, že keď si nasadíte na 600mm/4 1,7x telekonvertor, už máte 1000mm sklo. No a D4 vo svojom Full HD crope pridá 2,7 násobné predĺženie ohniska. Samozrejme, potrebujete k tomu veľmi stabilný statív. Inak na nakrúcanie používam profi rad kamier Sony F5 alebo F55,ktoré umožňujú zaznamenávať aj v slowmotion, čo znamená od 150 do 240 obrázkov za sekundu, čo je fenomenálne na zmrazenie rýchleho pohybu „mojich“ zvieracích hercov. Využívam všetky Nikon sklá, ktoré mám, pretože v našich podmienkach je nezaplatiteľné si zaobstarať filmové objektívy, najmä čo sa teleobjektívov týka. Niekoľko desiatok tisíc eur za objektív je už jednoducho šialenstvo.
Nádherné sú aj tvoje fotky nočnej oblohy, hviezd či super Mesiaca. Ako ich fotíš?
V poslednej dobe ma veľmi začala baviť astrofotografia, najmä kvôli fantastickým až výtvarným výjavom, ktoré hviezdna obloha ponúka. Je to už veľmi technické fotenie a najmä náročný postproces, ale stále sa len začínam učiť zvládnuť túto asi jednu z najťažších fotodisciplín. Využívam špeciálne montáže, ktoré dokážu anulovať rotáciu Zeme a tak dovoľujú viac než minútové expozície teleobjektívom bez toho, aby sa zaznamenal posun hviezd. No, a keďže v astrofotografii je dôležité zaznamenať čo najviac „svetla“, tak výsledné expozície sú v desiatkach minút, čo znamená dlhé hodiny strávene vo photoshope skladaním niekoľkých desiatok fotografií, aby sa zaznamenali čo najväčšie detaily a čo najviac svetla. Je to doslova alchýmia, najmä pri výslednej farebnej korekcii fotografie.
Čo hovoríš na všetky tie photoshop a iné post úpravy fotiek a videí? Nie je to devalvácia aj tvojej práce?
Určite nie, keďže fotím výlučne v raw - je nutné potom tieto fotky „vyvolať“ a upraviť. Samozrejme, je dôležité to nepreháňať. Najmä v poslednej dobe si uvedomujem, že výsledný postproces alebo zvládnutie celého procesu je alfou a omegou, tak sa znovu učím, ako na to - tak, aby fotky vyzerala, čo najprirodzenejšie, aby nebola veľmi cukríková a gýčová, čo sa však ľuďom najviac páči. Podľa mňa je najkrajšia fotografia presne taká, ako to vyzeralo v teréne, v momente stlačenia uzávierky.
Chodíš na dlhé výpravy - aké rady by si dal ľuďom, ktorí sa chystajú na niečo také prvý raz?
Hlavne nech idú. Samozrejme, asi keď sa niekam vyberú, už si naštudovali, čo a ako. Najdôležitejšie je rešpektovať, že ste v inej krajine, že nie ste pupok sveta, ako si mnohí Slováci, ktorí boli najďalej v okresnom meste, myslia. Myslím si, že práve cestovanie nám nastavuje zrkadlo, ako si u nás žijeme, s akými hrôzostrašnými predsudkami žijeme. Svet je veľmi farebný a lákavý a je len veľmi dobré, keď si odtiaľ okrem fotografií donesieme aj množstvo zážitkov, porovnaní, vnemov, ktoré potom dokážeme aplikovať aj na rodnej hrude...
Aké technické rady by si dal začínajúcim fotografom, ktorí by chceli zachytiť zvieratá vo voľnej prírode?
Rešpekt!!! Rešpekt k prírode. Nesnažiť sa ísť cez mŕtvoly a odfotiť zviera za každú cenu. Zviera o vás nesmie vedieť, iba vtedy sa správa prirodzene. Akékoľvek vystresované zviera na fotografiách veľmi ľahko odhalíme. Rešpektovať najmä zákony - nie každé zviera, najmä v chránených územiach, sa dá len tak fotografovať. Potrebujete na to povolenia a spoluprácu s rangermi alebo strážcami chránených území. Častokrát vedia veľmi dobre poradiť, kde je vhodné miesto a kde nebudete zvieratá priveľmi vyrušovať. A ako som už spomínal nefotiť zvieratá do encyklopédií. Takých fotografií sú na tony. Keď na to nemám optiku, tak je najrozumnejšie sa snažiť komponovať zvieratá do prostredia, v ktorom žijú. A veľa sa učiť o správaní zvierat, aby sme vedeli zachytiť exkluzívny moment, keď sa niečo deje alebo to môže byť zaujímavé.
Na čo sa chystáš v novom roku, aké sny si ideš splniť?
Keďže som sa tento rok nedostal do Afriky, budúci rok určite plánujem jednu cestu a na jeseň sa chystám na veľkú výpravu do Mongolska za snežnými leopardami, gobijskými medveďmi, divými ťavami alebo najväčšími somármi ☺. No, a konečne po dlhých rokovaniach začnem nakrúcať dva nové film - už spomínaný Dark Side od Slovakia a aby som to vyvážil, tak budeme zároveň nakrúcať aj „Bright“ Side. Budem dokončovať aj film o jednom fantastickom projekte - Pro Monumenta - o záchrane našich pamiatok, ktoré si to určite zaslúžia. A popritom budem veľa fotiť. Čakajú ma nové knižné výzvy a publikácie, ktoré budem robiť pre českých vydavateľov a dúfam, že vznikne aj nová kniha o Slovensku.
Ďakujeme za rozhovor a želáme ti v novom roku veľa úspechov, nielen v profesionálnom, ale aj v osobnom živote!
Ak by ste sa o Tomášovi chceli dozvedieť ešte o trošku viac, môžete si prečítať aj jeho iné rozhovory tu alebo aj tu, či pozrieť si video.
Autor fotografií: Tomáš Hulík