Hore

Autor: Marian Kuric

Za dokonalou krajinárskou fotkou s Mariánom Kuricom

Marián Kuric má svoj rukopis, jeho krajinárske snímky ocenila už nejedna (aj) zahraničná odborná porota. Kto pozná jeho fotografickú prácu, rozpozná jeho snímky aj bez označenia autora. Vlastný štýl si cibrí na svojich cestách, fototrekoch, z ktorých si prináša nádherné zábery a zážitky. Niektoré z jeho snímok ho stáli kus obrovského fyzického i psychického sebazaprenia, no o to viac sú pre neho dôležité. Jeho srdcovkou je Island a práve teraz z tohto čarovného ostrova vrátil. Využil som príležitosť a kým je kaša horúca, položil som mu niekoľko otázok.

Rozhovor s Mariánom Kuricom

Marián, povedz, ako si sa prvýkrát dostal na Island a dôvod, prečo ťa to tam neustále ťahá.

Na Island som sa prvýkrát dostal v septembri v roku 2019. Okolnosti, za akých som sa tam dostal, boli celkom bizarné. Nie žeby som nechcel fotiť túto krásnu krajinu, ale „zomlelo“ sa to tak nejak náhodou. Kamarát Stanko totiž vyhral zájazd za určitú sumu a on si vybral práve Island, ale s rodinou. Čakal s tým asi rok, kým ich malý chlapček podrastie. Všetko mali naplánované, ale jedného dňa mi telefonuje: „Čau, nejdeš so mnou na Island?“ Rozumiem mu správne? „…..prosím?“ „No vieš, ako sme tak čakali, kým malý podrastie, tak sa nám pošťastilo a čakáme ďalšie bábo a v dobe, keď budeme mať letieť, už by to bolo riskantné.“ Slovo dalo slovo a vybral som sa na Island.

Čo je pre teba na Islande najfotogenickejšie?

Júúúj, to je otázka, no krajina predsa. Začnem tým, čo som na Islande ešte ani nevidel. A to je Reykajvik. Verím, že je to pekné mesto, ale mňa fotiť kostoly či budovy nejak neberie. A s tým najfotogenickejším, ono sa to mení. Už som v štádiu, že evergreeny ako Skogafóss ma až tak neberú. Baví ma spoznávať čosi nové, neodfotené a stále zaujímavé. To práve vedia vytvoriť na hocijakom mieste nečakané podmienky, kedy sa aj z ničoho môže stať parádna „podívaná“. Ak by som si však mal vybrať jedno miesto, kde sa vždy veľmi teším, je to Eystrahorn. Trochu menej fotené miesto, kde je vždy kľud a aj mi tam šťastie veľmi praje. Prežil som tam najkrajší východ aj západ slnka na Islande. Máme sa radi navzájom, ideálna kombinácia. Island je však celý fotogenický, neuveriteľne rýchlo sa meniaca krajina. Chvíľu lávové polia, potom ľadovce, vodopády, hory, útesy či sopky. Nádherná rozmanitosť, ťažko si želať viac.

Eystrahorn, Island, foto: Marián Kuric


Ktorá krajina je ti ešte takto blízka?

Ja sa takmer všade rád vraciam, či sú to už Lofoty v Nórsku, talianske Dolomity, ale aj Balt má svoje čaro. A to nehovorím o Slovensku, ktoré v poslednej dobe dosť zanedbávam. Každé má to svoje, na Lofotoch je zážitok fotiť zasnežené štíty trčiace priamo z mora, to sa len tak inde nevidí. Dolomity sú pre mňa akousi mekkou a napriek už desiatkam návštev ma stále vedia prekvapiť a dokážem si tam nájsť vždy niečo nové. Sú pre mňa akýmsi zázrakom, sú pomerne blízko, sú dostupné a nádherné. A Balt? Má svoje čarovno-pochmúrne oblačné počasie, ktoré ide pod kožu – mojej duši veľmi blízke.

Dolomity, Taliansko, foto: Marián Kuric


Vikten beach, Lofoty, foto: Marián Kuric

Prečo si začal organizovať svoje fotografické kurzy či výlety do krásnych destinácií? Rozhodol si sa, že aj iným fotografom sprostredkuješ krásne zážitky a pomôžeš im ku krásnym fotografiám?

Tá myšlienka vo mne zrela veľmi dlho. Úprimne, neveril som si. Veď kto by bol na mňa zvedavý. Ale keď ma párkrát na kopci spoznali ľudia so statívom v ruke a pýtali sa, či som to ja, bol to pre mňa dosť veľký šok. Keď ma pri zostupe z Veľkého Choča spoznala každá druhá skupinka, ktorá išla hore, povedal som si, že to skúsim. Aspoň si nebudem mať časom čo vyčítať. A tak organizácia fotoworkshopov a fotoexpedícií bola logickým vyústením. Snažím sa prostredníctvom nich každému sprístupniť krásne fotodestinácie, pomôcť na mieste s kompozíciou či technickým nastavením. Zažijeme spolu vždy kopec srandy a je zábavné a motivujúce stretnúť toľko neznámych ľudí, zapálených pre tú istú vec, pre fotografiu. V poslednej dobe si čím ďalej tým viac uvedomujem, aké je to aj pre mňa obohacujúce. Vypočujem si ich príbeh, úspech či pád. Dá sa z toho veľa načerpať.

Nepatríš k tým, ktorí najradšej idú sami a svoje tajomstvá si držia pre seba, aby ostatní nemali podobné zábery? Na svojich kurzoch dokonca absolventov učíš svoje know-how pri spracovaní fotografií.

Tak z tohto som už vyrástol, veď dnes si stačí otvoriť Google Earth a nájdem takmer všetko. Rád ľudí vezmem na pekné fotogenické miesta, s tým nemám problém. Veď to odo mňa aj očakávajú. Čo sa týka know-how, hanbil by som sa, keby som im to neukázal, veď o tom dnešná ART krajinárska fotka je. Práve postprocesu sa na mojich kurzoch venujeme veľmi pedantne. Aby si každý účastník uvedomil, že výstup z fotoaparátu nemusí byť finálny výsledok, ale že ho môžeme ako vývar trochu okoreniť. A absolventi kurzu si veľmi pochvaľujú, že ich púšťam do “svojej kuchyne”. Už neraz sa mi stalo, že prišiel klient a po WS hovorí: “Som už na piatom podobnom kurze, ale toto mi ešte nikto neukázal. Ďakujem.” Vždy ma to veľmi poteší. Tak isto kurzisti dostávajú 200-stranové skriptá spracovania fotografie s obrázkami, aby si každý domov odniesol svoj „fotonávod“. Doma pri PC sa potom ľahšie zorientuje krok po kroku, čo ďalej s fotografiou urobiť.

Last dance, foto: Marián Kuric


Ako si môže fotograf prírody vybudovať svoj vlastný štýl? Nebolo predsa už všetko vyfotené? Minimálne v známych a frekventovaných destináciách?

Aj ja som mal a mám svoje vzory, hlavne v zahraničí, ktoré ma určite ovplyvnili. Mám rád fotky s atmosférou, svetlom ale neprepálenými farbami. Myslím, že tým sa moje fotografie vyznačujú. Často počúvam, že moju fotku ľudia spoznajú aj bez údaja o autorovi. Dúfam, že to znamená, že už svoj rukopis mám. 🙂 Mám rád, keď divák zastane a pochváli jemné svetlo, či prirodzené farby. Nechcem zaujať prílišnou saturáciou.

Čo sa týka populárnych a prefotených destinácií, snažím sa im vyhýbať, ale nie vždy sa to dá. Bolo toho odfoteného veľa, ale kvalitne, zaujímavo a s myšlienkou už menej. Vlastne je dobre, že o tom hovoríš. Vznikol nám tu taký „nešvár“, vypeckovať saturáciou, expozíciu či HDR efekt na maximum, často bez akejkoľvek kompozície. Presne v zmysle „tu som stál, tak som fotil“. Potom sa presunie o tri metre a urobí takmer identickú fotku, aby bolo aj na zajtra. Sú z toho tisíce followerov na sociálnych sieťach. Ľudia majú radi farbičky a veľa svetla po celej fotke, to však nie je cesta pre mňa. Však si stačí prebehnúť Instagram, čo sa najviac zdieľa. A obyčajný človek, ktorý večer scrolluje mobilom si povie: „Juj, toto je fotka, keď má toľko lajkov.“ Preto mám radšej, keď moju fotku ohodnotí odborná porota, tam bývam ďaleko úspešnejší, ako na sociálnych sieťach. 🙂

V minulých rozhovoroch a príbehoch fotografie si nám veľa prezradil o tom, koľko si tajomná večerná, nočná, či ranná fotografia vyžaduje sebazaprenia až utrpenia. Stalo sa to aj na Islande, že niektoré fotky ste si museli „vydrieť“?

Napadá mi príbeh mojich seknutých krížov, o ktorom som už písal. Čo krok to strašná bolesť. Bol som pri sopke, už bola tma a k autu to bolo tak dve hodiny po pomerne zľadovatenom teréne v 80 km vetre. Nebolo mi teda všetko jedno a dodnes vďačím kamošom, že mi tam pomohli a odniesli mi veci. Absolútne to poznačilo ďalších 11 dní fototreku, ale neľutujem. Fotka sopky obletela celý svet a som za ňu veľmi vďačný.

Dejú sa tam aj bizarné situácie. Keď napríklad úpenlivo držíme mobil a kontrolujeme poveternostnú situáciu. Reálne nám hrozilo, že sa pre zaplavený most nedostaneme ďalej juhom na dohodnuté ubytovania. Takmer ho aj zavreli, keďže voda lízala spodok mosta a vyzeralo to už kadejako. Alebo keď sme sa juhom vracali v strašnom vetre ku letisku, netušili sme, ako dobre robíme. O pár hodín zatvorili cestu, odfukovalo autá z cesty. Ak by sme išli o pár hodín neskôr, neodleteli by sme podľa plánu. No a keď sme už pri odletoch, naposledy na Lofotoch nás od zbytku sveta odstrihli lavíny. Nevedeli sme sa dostať na svoj let, po ceste na letisko v Narviku boli tri spadnuté lavíny. Trvalo dva dni, kým sa Nóri odhodlali ich upratať. Ale aj tam sme vlastne mali šťastie v nešťastí. Pár minút predtým, ako lavíny padli, sme sa po ceste, ktorú zatarasili vracali na ubytovanie. Len minúty nás delilo od toho, aby sme zostali zaseknutí medzi nimi, alebo aj v niektorej z nich. Všetko zatiaľ zakaždým dobre dopadlo a ostali len vďačné spomienky.

The Doom, foto, Marián Kuric


Tvoje cestovateľské príbehy sú typické vždy nejakou komplikáciou na začiatku. Raz počas odchodu chytíš covid, inokedy vzniknú komplikácie s cestovaním a aj teraz pred odletom na Island si chytil zápal slepáku. Podpísal si reverz, aby ťa pustili z nemocnice?

S tým covidom to bolo trochu inak. Dostal som ho po návrate z Lofotov a raz som ležal v karanténe na Islande v hoteli, keďže tak mali nastavené pravidlá príchodu do krajiny. Našťastie som ostal negatívny a mohol ísť do opustenej Islandskej krajiny. Dnes som za to mega rád, to už asi nebude možné zažiť. Za dva týždne stretnúť troch ľudí bolo nezabudnuteľné. A áno operovali mi slepé črevo štyri dni pred odletom. Našťastie reverz nebol nutný, vysvetlil som im o čo ide a pustili ma aj bez toho, aj keď nad tým krútili hlavami. Úsmevnejšie to bolo po návrate z Islandu. Na kontrole sa ma pýtali, prečo som prišiel tak neskoro. Vysvetlil som im to a on hneď na to: „Tak to ste vy? Ten Islanďan?“ 😊

Ako si to zvládol?

Dalo sa to, nebolo to také zlé. Prelepoval som si náplaste na ranách, našťastie dnes už slepé črevo robia laparoskopicky. Sem tam ma pichlo, ale pohoda.

Čo si si najviac vychutnal, akú fotku si najviac ceníš?

Paradoxne, ten pobyt na Islande, keď ma veľmi seklo v krížoch a 80% pobytu som nevedel chodiť, naozaj stál za to. Všade zúril covid a Island mal veľmi prísnu politiku prijímania cestovateľov. Málokto bol ochotný to podstúpiť. Avšak, kto sa odhodlal, bol odmenený nádhernou a prázdnou krajinou. Nerád uprednostňujem jednu fotografiu. Viem, že to znie ako klišé, ale každá má za sebou jedinečný príbeh, na ktorý si pri pohľade na ňu pomyslím. Ak by som však musel jednu označiť, bola by to Rolling Stones. Fotografia, ktorá sa dostala aj do Nikon kalendára v roku 2018. Podmienky ako boli na tejto fotke, už asi nezažijem, alebo len veľmi ťažko. A pridal by som aj sériu fotografií Doom, ktoré som nafotil pri sopke. Je jedinečná, takú sériu nemá každý fotograf vo svojom portfóliu.

Rolling stones, foto: Marián Kuric

Ako sa ti fotilo s Nikonom Z 7 II a ultraširokáčom NIKKOR Z 14-24 mm?

Parádne, Z7II je pre mňa stelesnením všetkého, čo krajinársky fotograf potrebuje. Spoľahlivý spoločník, ktorý nepozná kompromisy. A keď je doplnený nekompromisným objektívom 14-24 mm f/2,8, je to radosť. Hlavne v noci, keď je clona F 2,8 nenahraditeľná. Myslím, že ide o vysnívaný set nejedného fotografa a to nielen krajinárskeho.

Marián, ďakujem za tvoj čas, krásne fotografie a želám veľa ďalších krásnych ciest a fotografií!

Ja ďakujem pekne za oslovenie a prajem všetko dobré tebe aj čitateľom. 😊


Inšpiratívnu tvorbu Mariána Kurica môžete sledovať na jeho INSTAGRAME.


Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
fatality
2022-11-22 15:03:13
Dobre pocitanicko
Marian a na tie krize si daj pozor, to ze ta "seklo", znamena
ze doslo k dotyku platnicky s nervom, tj. ze je deformovana (problem
mnohych outdoor fotografov, poznam ho na vlastnej kozi)..to sa este krasne
da "vcvicit"..ak uz raz rupne, to je darcek do konca zivota..a nie zrovna najprijemnejsi..
 
red arrow
2022-11-22 18:40:01
príspevok od: fatality
Dobre pocitanicko
Marian a na tie krize si daj pozor, to ze ta "seklo", znamena
ze doslo k dotyku platnicky s nervom, tj. ze je deformovana (problem
mnohych outdoor fotografov, poznam ho na vlastnej kozi)..to sa este krasne
da "vcvicit"..ak uz raz rupne, to je darcek do konca zivota..a nie zrovna najprijemnejsi..
Ešte horšie sú bolesti nervov, kto zažil vie o čom hovorím. Mne robí makro paradoxne viac problémov s krížami ako krajinky. Treba dávať pozor na prechladnutie a držať ich v teple
 
red arrow
2022-11-22 18:41:57
Výborný rozhovor a taký workshop na úpravu krajiniek by sa mi veru zišiel
 
fatality
2022-11-22 22:42:03
príspevok od: red arrow
Ešte horšie sú bolesti nervov, kto zažil vie o čom hovorím. Mne robí makro paradoxne viac problémov s krížami ako krajinky. Treba dávať pozor na prechladnutie a držať ich v teple
jj..myslel som outdoor vo vseobecnosti, aj makristov
tak tak, teplo - dobry termo pas, najlepsie z merina
 
Krtko fotografom
2022-11-23 08:28:35
Marián, díky za rozhovor, a krásne fotky . Ako píšu vyššie, s krížami to nie je sranda. Už sa to bude iba opakovať . V minulosti som maródoval s krížami každý pol rok, ale nebolo to kvôli foteniu, ale kvôli bývalej robote. Po niekoľkých rokoch pravidelného maródovania s krížami už ma chceli poslať na invalidný dôchodok. "Pomohlo", že ma prepustili z roboty. Aj keď už nerobím v chlade, a ani sa už veľmi fyzicky nenamáham, kríže sa začali po rokoch znova ozývať .
 
Marián Kuric
2022-11-23 14:43:49
Ahojte, vsetci, som rád, že mate starost o moje krize . Tie su vsak uz meghalt. Nie som doktor, ale nezabudnem na vetu, ked som bol na chirurgii, tak mi pani doktorka hovori. Pozrite pan Kuric tu mate stavec, tu mate platnicku, tu mate stavec tu mate platnicku a tu mate stave a platnicka nikde, Vy ju uz nemate, uz Ste ju znicil. Tak tak, nechcem to tu dalej preberat. V kazdom pripade, dakujem pekne za pristavenie sa a komentare. Vsetkym dobre svetlo.
 
fatality
2022-11-23 17:59:15
príspevok od: Marián Kuric
Ahojte, vsetci, som rád, že mate starost o moje krize . Tie su vsak uz meghalt. Nie som doktor, ale nezabudnem na vetu, ked som bol na chirurgii, tak mi pani doktorka hovori. Pozrite pan Kuric tu mate stavec, tu mate platnicku, tu mate stavec tu mate platnicku a tu mate stave a platnicka nikde, Vy ju uz nemate, uz Ste ju znicil. Tak tak, nechcem to tu dalej preberat. V kazdom pripade, dakujem pekne za pristavenie sa a komentare. Vsetkym dobre svetlo.
tak..sme tu pekna sebranka dochodcov, ako tak pozeram ..
aj tebe este vela super zaberov..
 
gytheio
2022-11-23 18:13:09
príspevok od: Krtko fotografom
Marián, díky za rozhovor, a krásne fotky . Ako píšu vyššie, s krížami to nie je sranda. Už sa to bude iba opakovať . V minulosti som maródoval s krížami každý pol rok, ale nebolo to kvôli foteniu, ale kvôli bývalej robote. Po niekoľkých rokoch pravidelného maródovania s krížami už ma chceli poslať na invalidný dôchodok. "Pomohlo", že ma prepustili z roboty. Aj keď už nerobím v chlade, a ani sa už veľmi fyzicky nenamáham, kríže sa začali po rokoch znova ozývať .
Tak tak, vsetky tazsie choroby urazy sa zacnu neprijemne ozyvat vekom. Ked je clovek mlady lahko sa vystrabi z hocicoho lebo jeho telo na to ma silu ALE, kazde telo ma pamat, vekom telo straca silu a vsetko sa vracia spat a o to neprijemnejsie, ze telo sa uz nevie branit.
Vsetci krajinkari ktori stoja v nejakej mrazivej vode cakajuc na blby zaber budu za to bolestivo platit. Tiez som roky robil extremny sport, velmi tazke pady, namahane nohy... a zacina sa to ozyvat.
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované