Hore

Mrcove príbehy fotografie II. - Rusko a Náhorný Karabach

Marcel Rebro (Mrco) je na ephoto.sk takmer od začiatku. Spoznali sme sa na workshope a začali spolu s ďalšími chodiť spoločne na fotovýlety.

Aj sme spolu vystavovali. Jeho tvorba je užívateľom ephota dôverne známa. Každý fotograf sa vyvíja a tak je to aj s Marcelom. Dnes je z neho cestovateľ, ktorý sa nebojí vybočiť s komfortnej zóny. Miesto luxusu dáva prednosť objavovaniu, spoznávaniu, zážitkom na vlastnú kožu. Ak ste boli na Foto Slovakia 2019, mohli ste si vypočuť jeho prednášku o cestovaní za Nencami. Publikoval na ephote aj niekoľko článkov. Som rád, že sa s nami podelí o príbehy, skrývajúcimi sa za jeho fotografiami.

Karol Srnec, šéfredaktor

Scout (Rusko, Archangeľská oblasť, 2019)

Nenci pozerali na nás a na našu výbavu spočiatku s nedôverou. Pri prvom stretnutí Koľja pri pohľade na náš („civilný“) odev sucho zahlásil: „Bы заморозите мальчики“. Keď sme sa prezliekli do „pracovného“ neodpustil si poznámku: „Собираетесь ли вы на Северный полюс?“. Až kým ...

Vyrazili sme ráno za stádom sobov. Romantická ranná jazda pri teplote -35°C. Cestou sme sa raz vykotili, keď som sa pokúsil „šoférovať“ sane sám. Na veľkú zábavu našich sprievodcov. Keď sme sa konečne priblížili k stádu, došlo k neplánovanému čelnému stretu, soby zahli doprava s dunením kopýt zmyzli v poraste. Paťo stihol čosi nafotiť. Ja som sedel chrbtom do smeru jazdy - fotil som v rannom slnku sane za mnou.

Nenci neváhali a za sobmi vyrazili stopári, aby ich prihnali späť na čistinu. My sme vyčkávali. A dostali sme nápad. Naštartovali sme drony a vyrazili sme vzduchom po stopách stáda. Za chvíľu sme predbehli stopárov na saniach a boli sme nad stádom. Toto sa hneď zapáčilo našim priateľom. Lepšie ako sa za nimi naháňať celé hodiny po zasnežených pláňach. Uznali, že drony sú „большая техника“ a hodili by sa im. Ešte vyriešiť nabíjanie batérií a je vymaľované.

Na zábere z dronu je jeden z vracajúcich sa prieskumníkov. Pri pátraní po soboch jazdia na saniach postojačky, aby mali lepší prehľad. „Backstage“ záber nazval Paťo „Keď zlyhajú všetky možnosti, preštuduj si manuál“. V skutočnosti ma zachytil pri fotení s dronom.

Inak drony fungovali aj pri týchto teplotách celkom v pohode. Čo fungovalo menej, boli naše prsty. V tenkých rukaviciach nám primŕzali k joystickom a na rozdiel od bežnej fotografie nebol veľmi priestor a čas na ich zohriatie vo vreckách.

The Herd III (Rusko, Archangeľská oblasť, 2019)

Nenci, aj s použitím Paťových záberov zo vzduchu, nachádzajú stádo. Vracia sa prieskumník a informuje ostatných. Grigorij „štartuje“ svoj záprah a velí: „Давай быстрее. Мы уходим!“. Naskakujem za jazdy za neho a smerujeme oproti blížiacemu sa stádu.

Stádo však opäť zabáča a mizne v lese. Grigorij zastavuje, vysadí ma, zakričí: „Подожди здесь!“ a  uháňa ďalej. Stojím sám uprostred lúky a premýšľam čo ďalej. Paťo ostal kdesi vzadu, Grigorij zmizol, stádo nevidím. Obzerám sa okolo seba, ale nič zaujímavé nepozorujem. Len rozľahlá zlatisto biela lúka obkolesená nízkym porastom. Pripadám si ako povestný kôl v plote. Vtom zaregistrujem pohyb a dunivý zvuk  za sebou – v smere proti slnku. Žmúrim do slnka a zbadám stádo. Rúti sa priamo na mňa, za ním Nenci na saniach a skútroch. Ďakujem v duchu Grigorijovi za jeho predvídavosť.

V protisvetle dostávam blížiace sa stádo do záberu teleobjektívu. Snehový opar je nízkym svetlom sfarbený do oranžova. Viem, že toto sú okamihy a zábery, ktoré sa nebudú opakovať. Nezaujíma ma nič iné len obraz v hľadáčiku. Od vzrušenia nedýcham. Stádo sa približuje. Pár metrov odo mňa mení smer a obchádza ma. Ako ich sledujem objektívom, uvedomujem si ďalších Nencov, ako spolu so psami usmerňujú soby. Všade navôkol je les parohov. Parohy, fučanie, dupot kopýt, zvírený sneh. V hlbokom snehu stádo postupne spomaľuje. Soby sú stále bližšie. Beriem do rúk telo so širokáčom a ... konečne sa zhlboka nadýchnem. Som súčasťou stáda.

Otázku, ako som sa cítil, keď sa soby rútili na mňa, si položím až po pár dňoch – po tom, čo sa ma to spýtal niektorý z našich sledovateľov na internete. Po pravde? Nepamätám si presne. Zbehlo sa to tak rýchlo, že na prípadný strach a obavy nebol čas. Bol to jeden z tých okamihov, keď existuje naozaj len „Tu a Teraz“!

Life (Náhorný Karabach, 2017)

Jedna z mojich „backstage“, alebo skôr selfie, keďže som bol sám. Je to z horskej dediny Hinshen v Náhornom Karabachu. Viktor a Marusija. Mená nie sú arménske, ale ruské. Viktor (Vigen) ho dostal od spolubojovníkov počas svojho jediného „výletu“ v živote. Výletu z Moskvy až do Berlína. Výletu v uniforme Červenej armády. Ako došla k svojmu ruskému menu bábuška Marusija som sa nedozvedel. Viem len, že po rusky nevedela ani slovíčko.

S Viktorom som sa stretol na poli. Okopával zemiaky. Pozval ma domov. Marusjia spustila (predpokladám) niečo v štýle „Koho to ku nám ťaháš?“. A mávala na mňa bakuľou. Ale v očiach jej hrali také šibalské ohníky. Vedel som, že môžem ostať.

O chvíľu som už sedel pri stole. Navarili čaj, ponúkli ma chlebom. Čas letel a my sme sa rozprávali. Teda hlavne Viktor rozprával. O ich neľahkom živote, o vojne, o rodine. Nesťažoval sa. Bral veci také, aké sú, tešil sa s maličkostí. Čaj, s ktorým ma pohostili, nebol domáci. Doniesol im ho známy z hlavného mesta – Stepanakertu. Povedali mi, koľko zaň zaplatili a že či to bola dobrá cena. Uistil som ich, že určite. Keď Marusija vylúhovala môj čaj, vrecúško odložila. Na ďalšie použitie. Veď s takou vzácnosťou, ako je čaj z hlavného mesta, nemožno len tak mrhať.

Pri odchode mi Marusija zabalila kúsok toho chleba. Suchého. Na cestu.

Bolo to jedno z najemotívnejších stretnutí, aké som na svojich cestách zažil. Stretnutie s ľuďmi, ktorí sa nezištne podelili s cudzincom s tým málom čo mali ... stretnutie s človečinou, ktorá v našom svete začína chýbať.

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
z80
2020-01-31 08:04:57
Tak som konečne pochopil, preco som sa musel ucit 8 rokov rustinu. Aby som si mohol plne vychutnat Marcelov clanok. Uz vidim mladsich citatelov, ktori povinnu rustinu absolvovat nemuseli, ako tie vety v azbuke davaju do Google translatora
 
Hanigal
2020-01-31 08:47:21
príspevok od: z80
Tak som konečne pochopil, preco som sa musel ucit 8 rokov rustinu. Aby som si mohol plne vychutnat Marcelov clanok. Uz vidim mladsich citatelov, ktori povinnu rustinu absolvovat nemuseli, ako tie vety v azbuke davaju do Google translatora
Tak - tak - google translator v akcii u mňa.

Marcel, prosím ťa.... aspoň do zátvorky preklad. Minimálne ja ti budem vďačný...
Článok super, veľmi som sa na neho tešil a nesklamal...
Krásny deň prajem všetkým...
 
Krtko fotografom
2020-01-31 09:05:37
Krásne fotky, dobré čítanie . Ruština nie je problém (v škole sme sa ju učili), skôr nerozumiem po americky . Babuška Marusija - krásna .
 
Seemann Martin
2020-01-31 09:09:19
výborné čítanie... aj s tým emotívnym záverom... človečina sa veru vytráca.
 
vilkoo
2020-01-31 10:25:05
Ludia v tychto krajinach su privetivy a pohostinny a ta zima sa da vydrzat ale stale musi byt clovek v pohybe alebo nieco robit inac koniec.5.okov v pohostinnej Rusii stacilo
 
-rs-
2020-01-31 10:44:21
super citanie, kludne by som uvital aj rozsiahlejsiu verziu
a preklady v zatvorkach
 
Azimut
2020-01-31 13:53:31
Ako sa teším, že slovká v azbuke som prečítal a dokonca aj rozumel Pekné dobrodružstvo.
 
Marcel Rebro
2020-01-31 17:15:19
príspevok od: Hanigal
Tak - tak - google translator v akcii u mňa.

Marcel, prosím ťa.... aspoň do zátvorky preklad. Minimálne ja ti budem vďačný...
Článok super, veľmi som sa na neho tešil a nesklamal...
Krásny deň prajem všetkým...
OK, budem ho pridávať. V printovej verzii bude pekne na spodku ako sa patrí
 
Marcel Rebro
2020-01-31 17:16:35
príspevok od: -rs-
super citanie, kludne by som uvital aj rozsiahlejsiu verziu
a preklady v zatvorkach
Ďakujem. Na rozsiahlejšej verzii pracujem. Teraz som práve na severe a píšem každý večer, bo dni sú tu krátke
 
Marcel Rebro
2020-01-31 17:17:30
príspevok od: z80
Tak som konečne pochopil, preco som sa musel ucit 8 rokov rustinu. Aby som si mohol plne vychutnat Marcelov clanok. Uz vidim mladsich citatelov, ktori povinnu rustinu absolvovat nemuseli, ako tie vety v azbuke davaju do Google translatora
Mne pomohli najmä ostatné roky ako chodím do Ruska a bývalých sovietskych krajín. A vraj už mám celkom dobrý Nenecký prízvuk
 
Marcel Rebro
2020-01-31 17:18:06
príspevok od: Seemann Martin
výborné čítanie... aj s tým emotívnym záverom... človečina sa veru vytráca.
Ďakujem, som rád že sa páči
 
smarek
2020-01-31 20:33:47
vynikajuce, zazitok na cely zivot a cloveka to nuti sa zamysliet v akom bizardnom svete zijeme my, lebo normalny svet je iny a straca sa...
 
zvonec
2020-02-01 13:18:23
Mrco Dakujem krasne zabery, aj rustinu som oprasil, super rozpravanie
 
lackoma
2020-02-02 13:21:17
Krásne čítanie a aj fotky
 
Marcel Rebro
2020-02-04 08:29:25
príspevok od: zvonec
Mrco Dakujem krasne zabery, aj rustinu som oprasil, super rozpravanie
Ja ďakujem
 
Marcel Rebro
2020-02-04 08:30:09
príspevok od: lackoma
Krásne čítanie a aj fotky
Vďaka. Už sú na svete nové príbehy z Ruska. Úplne čerstvé!
 

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia