Ostrosť na fotografii

Ak má byť fotografia dobrá, musí splniť niekoľko základných kritérií, ktoré sa týkajú jej obsahu a formy. Čisto z technického hľadiska by mala byť správne exponovaná (t.j. nemala by byť ani príliš tmavá, ani príliš svetlá, ale tak „akurát") a mala by byť ostrá (minimálne tá časť, ktorá je najdôležitejšia). V tomto článku fotoškôlky si vysvetlíme základy ostrosti.

Kedy sa nám javí fotografia ostrá

Po správnom zaostrení sa nám javí fotografia ostrá vtedy, keď sú tvary predmetov (reprezentované predovšetkým hranami) jasne ohraničené, nebadať na nich postupný „rozpitý" prechod. Všeobecne povedané, čierny bod na svetlom pozadí v realite sa má javiť na fotografii tiež ako jednoznačne ohraničený bod, čiže jeho okraj nemá byť rozptýlený - t.j. čierna farba na jeho hranici neprechádza do bielej postupne, ale skokovo.

Najdôležitejšia časť záberu by mala byť štandardne perfektne ostrá - v takomto prípade prilba pretekára.

Čo znamená zaostriť

Optická sústava objektívu sústreďuje svetlo tak, aby sa na plochu snímača (alebo filmu) vo fotoaparáte premietol verný obraz skutočnosti. Z titulu optických zákonitostí sú na tomto obraze dokonale ostro zobrazené len predmety, ktoré sa nachádzajú v jednej konkrétnej vzdialenosti od fotoaparátu. Vhodným nastavením optickej sústavy môžeme docieliť ostré podanie predmetov v takej vzdialenosti, ako si sami zvolíme. Tento proces sa volá zaostrovanie. Dnešné fotoaparáty to dokážu zrealizovať aj automaticky (autofokus).

Kde je hranica medzi ostrým a neostrým obrazom

Ľudské oko je „konzumentom" výslednej fotografie. Jedným z jeho dôležitých vlastností je rozlišovacia schopnosť. Čím sú predmety menšie, tým horšie ich rozoznáme a po prekročení istej hranice ich prestaneme vidieť úplne. Aj keď sú medzi ľuďmi isté individuálne rozdiely a nemáme všetci úplne rovnakú rozlišovaciu schopnosť, pre merateľnosť a porovnateľnosť ostrosti sa stanovil istý „etalón". Na fotografii rozmeru A4, na ktorú sa pozeráme zo vzdialenosti asi 38 cm, je pre väčšinu ľudí so zdravým zrakom hranica rozlišovacej schopnosti asi 0,25mm. Ak sú dva body k sebe bližšie, ako táto hranica, vidíme ich „zliaté" ako jeden bod. Tento rozmer na políčku kinofilmu zodpovedá hodnote 0,03mm (políčko je asi 8,5-krát menšie ako fotografia A4). Bod, ktorý sa sem premietne a je rozptýlený o viac ako 0,03mm, je vnímaný ako neostrý. Preto základným etalónom pre ostrosť sa stal tzv. „rozptylový krúžok" s rozmerom 0,03mm. Platí to pre kinofilm a pre digitálne zrkadlovky full-frame (ktoré majú senzor zhruba rovnakej veľkosti); pre snímač rozmeru APS-C (ktorý je 1,5-krát menší) je táto hodnota 0,02mm.

Ďalšie okolnosti ovplyvňujúce vnímanie ostrosti

Je potrebné podčiarknuť, že vyhodnotenie, čo je a čo nie je ostré, závisí aj od rozmerov výslednej zväčšeniny fotografie. Na malom obrázku sa nám môže javiť takmer všetko ostré, akonáhle ho zväčšíme, už vnímame aj neostrosť, ktorá sa nám odkryje prekročením hranice rozlišovacej schopnosti nášho oka. Určujúce je aj to, z akej vzdialenosti sa na fotku daných rozmerov pozeráme (tzv. pozorovacia vzdialenosť). Čím sme bližšie, tým viac detailov (aj nedostatkov v ostrosti) rozpoznáme. Čím viac fotografiu zväčšíme, tým je väčšia aj štandardná pozorovacia vzdialenosť. Takže postupným zväčšovaním by sme síce mali vidieť viac detailov, ale nárastom pozorovacej vzdialenosti toto zvýšené rozoznanie detailov do istej miery zároveň  aj „strácame". Keď sa napríklad pozeráme na veľkoplošný reklamný bilboard umiestnený pri diaľnici zo vzdialenosti 100 metrov, fotografia na nej sa javí krásne ostrá a dostatočne „jemnozrnná". Pokiaľ však k nemu prídeme úplne blízko, vidíme, z akých veľkých bodov sa skladá a už sa zrazu nejaví taká brilantná. Z takejto vzdialenosti vlastne ani nie je možné takúto veľkú fotografiu vnímať ako celok.

Pretekár sa pri zobrazení v tejto veľkosti môže javiť ešte dostatočne ostrý.

Po zväčšení výrezu z predchádzajúcej fotografie však vidíme, že postráda ostrosť.

Ako už bolo vyššie spomínané, základným predpokladom na dosiahnutie ostrého obrazu je správne zaostrenie na konkrétnu vzdialenosť. Nie je to však jedinou a dostačujúcou podmienkou, ktorá musí byť splnená. V článku fotoškôlky o fotoaparáte už bolo spomenuté, že samotná expozícia má svoje trvanie (počas nej sa vykreslí a zachytí obraz na snímači, alebo filme s adekvátnou svetelnou intenzitou). Počas tohto časového intervalu (expozičného času) môže dôjsť k pohybu, či už fotografovaného objektu alebo fotoaparátu, ktorý držíme v ruke. Pokiaľ má tento pohyb vzhľadom na expozičný čas takú intenzitu, že sa stihne posunúť práve zaznamenávaný obraz, dôjde k jeho „rozmazaniu". Tento jav nazývame pohybovou neostrosťou. Aby sme tomu zamedzili, rýchly pohyb musíme fotografovať s dostatočne krátkym expozičným časom. V prípade viac-menej statických scén sa môže použiť aj dlhší expozičný čas, musíme však zabezpečiť nehybnosť fotoaparátu, najlepšie jeho umiestnením na statív (stojan). Držaním aparátu v rukách sa totiž úplne nevyhneme drobným „mikropohybom". Tie pri krátkych expozičných časoch „nestihnú" spôsobiť pohybovú neostrosť, pri dlhších už áno.

Orientačné pravidlo znie, že expozičné časy kratšie, ako prevrátená hodnota ohniskovej vzdialenosti objektívu, by sme mali v ruke bez problémov „udržať" bez roztrasenia. Napríklad pri použitej ohniskovej vzdialenosti 100 mm by hraničná hodnota „bezpečného" expozičného času mala byť asi 1/100 sec (čiže „z ruky" môžeme "bezpečne" fotografovať týmto alebo kratším časom, ako napríklad 1/250, 1/500...). Hodnota ohniskovej vzdialenosti v rámci tohto pravidla je platná pre 35mm filmové fotoaparáty a pre full-frame zrkadlovky.

Keď to teda zhrnieme, platí nasledovné: pokiaľ správne zaostríme (na danú vzdialenosť) a zamedzíme prípadnému vzniku pohybovej neostrosti, dostaneme krásne ostrú fotografiu.

Ukážka pohybovej neostrosti - je zjavná na nohách a na lopte; tvár hráča v popredí je však ostrá, 
čo je dôležité. V tomto prípade môžeme hovoriť o žiaducej pohybovej neostrosti 
(zdôrazňuje pohyb a rýchlosť). Ak by ňou bola zasiahnutá celá fotka (aj tvár hráča), 
tak by to bolo už nežiaduce.

Doostrovanie v počítači

V radoch fotografov sa často skloňuje pojem „doostrovanie v počítači". Z vyššie popísaného vyplýva, že vnímanie ostrosti je dané tým, že pri hranách objektov vidíme jasné kontúry a ich ohraničenie bez postupného prechodu a efektu rozptýlenia. Čím väčší je rozdiel jasov (teda kontrast) pri hrane predmetu, tým sa nám javí ostrejší. V počítači je možné kontrast hrán dodatočne zvýrazniť, čím sa zvýši vnímanie ostrosti (to je princíp funkcie softvérového doostrovania). Pokiaľ však máte fotografiu, ktorá je vyslovene neostro nasnímaná, v počítači už nie je možné toto úplne napraviť. Mohli by sme to povedať aj tak, že počítač dokáže fotografiu iba doostriť, nie však zaostriť.

Záver

Vyššie bolo spomenuté, že technicky vzaté je na fotografii dokonale ostré iba to, čo sa nachádza v zaostrenej vzdialenosti. Všetci ste určite videli napr. fotografie krajiny, na ktorých boli ostré aj predmety blízko v popredí, aj vzdialené hory. Ako je to možné, to si vysvetlíme v nasledujúcej časti fotoškôlky, v ktorej sa zameriame na hĺbku ostrosti, ako ju ovplyvniť a ako ju využiť, keďže je to veľmi dôležitý výrazový prostriedok v tvorivej fotografii.