Matúš Plecho je slovenský výtvarný fotograf. V roku 2012 vydal svoj knižný debut o rodnom meste – TRNAVA POETICKÁ. V nej hľadal poetiku všedných dní a ducha miesta. Jej súčasťou bola aj téma prekrásneho chráneného areálu Trnavské rybníky. Tému prírodných motívov a krajinnej fotografie rozvinul v ďalšej rozsiahlej sérii čiernobielych fotografií zo slovenských pralesov, ktoré aktuálne čakajú na knižné vydanie pod názvom ANIMA | Obrazy pralesov Slovenska. Všetky fotografie vznikli analógovo, na film. Vydanie knihy môžete podporiť jej predpredajom na portáli Donio:
https://donio.sk/anima-obrazy-pralesov-slovenska
Autor o pralesoch
Keď sa mi v roku 2023 podarilo vybaviť výnimku zo zakázaných činností a získal som oficiálne povolenie na fotografovanie slovenských pralesov, cesta k realizácii projektu sa mi začala pomaly otvárať. Vtedy som ešte netušil, aké to bude náročné. Na fotografovanie som sa rozhodol použiť analógový 35 mm fotoaparát Nikon FM2, ktorý je povestný svojou odolnosťou a prevádzkou úplne bez batérií. Pôvodne som zamýšľal pre záznam použiť veľkoformátovú 8x10 inčovú kameru. Dnes, keď sa obzriem späť na podmienky, v akých som pracoval, a na to, čo všetko musel fotoaparát vydržať, môžem povedať, že výber menšieho formátu bolo správne rozhodnutie, najmä čo sa týka efektivity fotografovania.
Aby sa mi podarilo zachytiť genius loci slovenských pralesov, pracoval som často až do úplného vyčerpania. Výstroj a technika vážili podľa situácie viac ako 20 kg. Veľkú časť výstroja bolo treba vlastnoručne upraviť na mieru. Miestom prvých skúšok sa stal prales Zrubiská v Strážovských vrchoch. Tam som veľmi rýchlo prišiel na to, že prechod pralesom má úplne iný charakter ako bežná turistika. Kombinácia ťažkého výstroja s pochodom v náročnom, neupravenom teréne si vyžaduje špecifický prístup. Boli situácie, keď bolo komponovanie záberu takmer nemožné. Poležiačky som sa aj so statívom šúchal dolu svahom, pretože sa nebolo o čo zachytiť. Turistický batoh tak nahradil starý vojenský s hliníkovým rámom. V neupravenom teréne sa mi viac ako turistické topánky osvedčila vysoká vojenská obuv s takmer nepretržite nasadenými protišmykovými návlekmi. Prechod pralesom je totiž zväčša prechodom cez hustý porast v extrémnom svahu; šliapnutie na vlhký koreň alebo peň je s takým ťažkým výstrojom veľmi nebezpečné.
Moja predstava o pokojnom fotografovaní v pralese, kde bude na všetko dostatok času, sa zmenila už počas prvých expedícií. Počasie bolo natoľko tvrdé a nehostinné, že som sa nevedel zorientovať, nestíhal som meniť objektívy, chrániť techniku a dokonca som takmer nič nevidel – oslepovali ma okamžité zmeny svetla z hlbokého šera do extrémneho jasu. K tomu fúkal ľadový víchor, takže mi oči zalievali slzy. Celý výstroj aj nosný systém bolo treba prispôsobiť tak, aby som mohol pracovať v každom počasí bez nutnosti skladať batoh z chrbta. Na prednú časť ramenných popruhov batohu som zavesil fotografickú brašňu, v ktorej som nosil fotoaparát, objektívy, spotmeter a navigáciu. Hliníková konštrukcia batoha mi umožnila zavesiť ťažký statív tak, aby bol vždy poruke, a medzi chrbtom a batohom zostal priestor pre pončo, ktoré som mal stále na dosah.
V denníku zo dňa 20. 4. 2023 mám zapísané: „Prales Pilsko bol pokrytý snehom. Z neho vytŕčali holé kmene a torzá ihličnanov ako steblá na strnisku po žatve, ako kríže na Golgote. V niekoľkosekundových intervaloch sa striedala snehová smršť a černota s prudkými návalmi oslepujúceho slnka, dažďa a snehu. Stál som niekoľko minút a nevedel, čo mám robiť, ako mám fotiť. Z tých prudkých svetelných zmien a vetra mi tiekli slzy, takmer nič som nevidel a počasie sa menilo tak rýchlo, že som nestíhal merať expozíciu. Po niekoľkých výmenách objektívu už fotoaparát exponoval s poriadnou dávkou snehu v komore.“
Väčšinou som chodil sám. Tešili ma tiché tóny prírody, no zároveň mi bolo jasné, že prílišné ticho môže byť nebezpečné, najmä pre fotografa zahĺbeného do komponovania obrazu. Hovorím o medveďoch. Existujú rôzne teórie, prístupy a názory na túto tému. Ja som sa držal svojej intuície a v pravidelných intervaloch som vydával zvuky. Prales je totiž medvedia kuchyňa, spálňa aj obývačka. Niekoľkokrát som nechtiac prešiel cez miesto, kde medveď spával, stúpil som do medvedieho trusu, no nikdy sme sa priamo nestretli. Aspoň ja som ho nevidel.
Raz sme však boli veľmi blízko, no ja som sa o tom dozvedel až neskôr.
Tu je zápis z môjho denníka zo dňa 21. 4. 2024, keď som fotografoval v Kysuckej vrchovine, v pralese Steny: „Bola už jar, ale hore vládli zima, hmla a sneh. Niektoré stromy mali už listy, tie však boli uväznené v ľadovej škrupine. Nádherné čarovné obrazy. Tentoraz ma pri výstupe na chrbát pohoria, kde sa nachádzal prales, sprevádzala lesná stráž. Keď sme sa rozlúčili, nechali ma pokračovať samého. Mal som nafotených toľko krásnych motívov, že hoci som neprešiel celý chrbát pohoria, rozhodol som sa náhle otočiť a zísť dole. Mal som už za dva dni dosť v nohách – Pilsko na Orave, Sokolie v Malej Fatre a teraz Kysuckú vrchovinu. Keď som sa vracal nadol, míňal som sa s turistom. Bol to jediný človek, ktorého som tam stretol. Išiel úplne potichu. Nebolo práve ideálne počasie na turistiku – viditeľnosť bola slabá. Po príchode domov mi volal jeden zo strážcov prírody, či som v poriadku. Vraj tam, kde som bol fotografovať, dohrýzol medveď človeka a ten sa skotúľal dolu svahom. Myslel si, že som to bol ja. Keď som sa pozrel do mapy na miesto, kde sa to stalo, zistil som, že to bolo iba kúsok za skalou, pri ktorej som sa rozhodol otočiť.“
Fotografovanie v pralesoch väčšinou nie je o veľkolepých výhľadoch. Práve naopak – prechádzate presne tými miestami, ktoré pozorujete z vyhliadok. Keď fotografujem strom, zaujíma ma jeho tvar, vek, štruktúra kôry, vzťah s okolím, zvláštne súžitia a v neposlednom rade počasie a svetlo, ktoré ho obklopujú a sprevádzajú. Môj prístup je možno viac portrétny než krajinný – akoby som fotografoval starých známych.
Najvzácnejšia chvíľa prichádza vtedy, keď komponujem scénu, ručne zaostrujem na motív a na matnici vidím ten tajomný obraz, ktorý je stále ešte realitou, no zároveň sa už posúva k metafyzickému. Je to tak silné, že mám pocit, akoby duch opúšťal hmotu a celá scéna bola akýmsi fantastickým výjavom na pomedzí snívania a bdenia. Tento rozmer cítim iba pri fotografovaní na analógový fotoaparát. Práve tento prístup neodmysliteľne súvisí s charakterom celého súboru fotografií. Mojím cieľom nebolo iba opisovať skutočnosť a ťažisko nebolo ani v dokumentovaní jednotlivých druhov flóry. Skutočnosť interpretujem tak, ako ju vidím a cítim.
Pridaj komentár
