November je v znamení 22. ročníku festivalu Mesiac fotografie Bratislava. Je to najstarší festival svojho druhu v strednej a východnej Európe. Zaradil sa medzi najvýznamnejšie kultúrne udalosti nielen nášho hlavného mesta, ale aj celého stredoeurópskeho regiónu.
Cieľom festivalu je poskytnúť návštevníkom festivalu informácie o aktuálnych trendoch fotografickej tvorby v strednej a východnej Európe vrátane Slovenska, ako aj o trendoch vo svetovej fotografii. Zároveň prezentuje to najlepšie z histórie tohto média a vytvára tak priestor na tvorivú konfrontáciu so súčasnými autormi. Hlavným organizátorom je Stredoeurópsky dom fotografie so sídlom v Bratislave.
22. ročník nie je ani okrúhle číslo, ani nie je niekde uprostred medzi dvomi dôležitými dátumami, je to tzv. bežný ročník. Ako z neho urobiť výnimočnú udalosť ? Neviem, či sa nám to podarilo, ale skúsili sme nájsť riešenie prípravou programu, ktorý by mal byť odlišný od predchádzajúcich. Aj tým, že po prvýkrát v rámci nášho úsilia o presahy medzi fotografiou a inými umeleckými druhmi, sme v spolupráci s bratislavským Šúdiom L+S a brnenskou Husou na provázku pripravili predstavenie Tichý Tarzan. Návštevníci fotografického festivalu majú možnosť pozrieť si divadelnú hru, ktorej hlavnou postavou je Miroslav Tichý. Moravský fotograf, ktorého výnimočný životný osud a unikátne fotografie tvorili časť nášho programu pred pár rokmi v Galérii mesta Bratislavy a ktorého vnútorný svet skvele tlmočia brnenskí divadelníci. Druhou podobou presahu fotografie do iných umení je spoločný projekt s Medzinárodným filmovým festivalom Bratislava, na ktorom sa bude premietať päť filmov o slovenských fotografoch z rôznych generácií.Ak sme v predchádzajúcich rokoch spájali fotografiu v audiovizuálnych programoch s modernou hudbou, skladbami, ktoré vznikli vďaka inšpirácii fotografickou tvorbou, v tomto ročníku sme vstúpili na územie divadla a filmu.Našou hlavnou ambíciou však stále zostáva pripraviť kvalitný výstavný program. Z dejín sme vybrali retrospektívu tvorby dvoch amerických fotografov – Roberta Capu ( maďarského emigranta ) a Lewisa Hinea. Prvého preto, že patrí ku rozhodujúcim osobnostiam vojnovej reportáže, zakladateľom fotografickej agentúry Magnum, ktorá dodnes ovplyvňuje dianie na európskej fotografickej scéne. Druhého preto, že verne zachytáva optimizmus spájaný s prvou érou budovania mrakodrapov New Yorku. Ale aj preto, že jeho cyklus o detskej práci v dvadsiatych rokoch uplynulého storočia hovorí o živote spoločnosti, ktorá prechádzala reálnou hospodárskou krízou, obdobím, v ktorom ľudia reálne trpeli a nie ako dnes.Kolektívne výstavy 100 × z dejín francúzskej fotografie a Mladá ruská fotografia sú protipólom, lebo jedna hovorí o výnimočných dielach, osobnostiach, ale aj o dejinách Francúzska, druhá naproti tomu je zostavená z diel autorov, ktorí zďaleka nie sú slávni, ale možno raz budú, ich tvorba tomu nasvedčuje. V skratke sa tak vystihuje naša ambícia – neustále pripomínať korene súčasnosti, ale nebyť pritom tak zahľadený do minulosti, aby sme prehliadali aktuálne originálne diela. Aj tento rok sme starostlivo pripravovali dramaturgiu slovenskej časti. Po knihe Doroty Sádovskej s trojročnou prestávkou opäť vydávame nový titul, ktorý sa spája s výstavou. Petra Hanáková a Aurel Hrabušický pripravili titul Stano Pekár – Totálna fotografia, retrospektíva tvorby jedného zo zakladateľov modernej slovenskej fotografie, výstava prinesie výber z tohto rozsiahlejšieho knižného projektu. Slovenskú časť doplňujú výstavy Táni Hojčovej, Martina Kollára, Andreja Balca, Jany Hojstričovej, Petra Župníka, Andreja Bána.Osobitnú kapitolu ročníka tvoria výstavy venované problému menšín. Pôvodne sme plánovali rozsiahlejšiu prezentáciu, ale dúfame, že diela o Rómoch od tak rozmanitých ososbností ako Tamász Révész, Mišo a Lida Suchý, Karel Cudlín, Layla Kuznecova, Tamás Schild, Willam Ropp, Šymon Kliman naznačia rozsah problémov, ktoré sprevádzajú túto tému. Okrem fotografií sú súčasťou bloku o menšinách aj filmy od Zuzany Hraškovej a Mareka Šulíka a Paoly di Bello. Do tohto bloku sme zaradili aj výstavu o Rusínoch od Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika, ku ktorej vznikla skvelá rovnomenná publikácia.K sprievodným programom patrí hodnotenie portfólií, na ktorú sme pozvali 30 kurátorov, galeristov, redaktorov z celého sveta, konferencia, ale aj osem dielní s fotografmi z krajín V4.
Takže takto „v kocke“ vyzerá náš bežný rok.
Václav Macek / riaditeľ festivalu Mesiac fotografie a Stredoeurópskeho domu fotografie.
ŠYMON KLIMAN
KRÁSNI ĽUDIA / BEATIFUL PEOPLE
Termín výstavy: 2.november – 9.december 2012
Miesto: Stredoeurópsky dom fotografie, Prepoštská 4, Bratislava
Vernisáž: 1. 11. 2012 / 18:00
Kurátor: Diana Majdaková
Spoločnosť s prívlastkom postmoderná si mimoriadne zakladá na tolerancii k inakosti, na svojom multikulturalizme a otvorenosti voči menšinám. Legislatíva umožňujúca slobodný pohyb a vyjadrovanie bez rozdielu pohlavia, náboženstva či rasy nám dnes pripadá ako samozrejmosť. Pri objektívnom pozorovaní vývoja udalostí za posledné roky nám však nemôže uniknúť, že proklamovaná tolerancia vyspelej Európy akosi postráda skutočnú náplň.
V cykle portrétov Beautiful people Šymon Kliman urobil to, čo mnohí iní pred ním. Fotografoval Rómov žijúcich v osadách na okraji spoločnosti. Obrázky Rómov v ich nedôstojnom životnom prostredí majú vďaka svojej fotogenickosti a spoločenskému kontextu v našom geopolitickom priestore už svoju tradíciu. Vizuálne a dokumentárne kvality sugestívnych čiernobielych fotografií známe napríklad z prác Josefa Koudelku či Tibora Huszára formujú zásadnú časť všeobecného povedomia o živote v rómskych osadách. Najčastejšie sa stretávame so sentimentom vyobrazenia rómskej tragédie, istým romantizujúcim obdivom k estetike škaredého a citeľným sociálno-kritickým apelom. Túto konvenciu Šymon Kliman narúša a posúva do novej roviny. Rómov nezobrazuje v ich každodennom marazme, naopak, vyzýva ich, aby si obliekli to najlepšie zo svojho šatníka a pózovali pred jeho objektívom ako ľudia, ktorými by chceli byť. Ženy z osád si obliekajú svoje svadobné šaty, ukazujú svoje zbierky porcelánu, lakujú si nechty. Deti obyčajne pobehujúce v blate so psami sa z ničoho nič menia na ružové bábiky alebo malých absolventov prvého svätého prijímania. Muži v lesklých oblekoch aj pri svojej neumelej snahe o eleganciu pôsobia dôstojne a slávnostne.
Koloman Mirga s manželkou, 2008
Prostredníctvom formy využívajúcej striktne centrálnu kompozíciu, výraznu modeláciu umelým svetlom pochádajúcim z jedného zdroja, dynamickým rytmizovaním svetelných plôch a umiestnením objektívu do jemného podhľadu sa Kliman typovo priblížil až barokovému portrétu. Použil štylizáciu, ktorá by za normálnych okolností portrétovanému človeku dodala nerealistický, prehnaný pátos. V tomto prípade sa však udial presný opak. Vďaka vybočeniu zo zobrazovacieho stereotypu sa príslušníci rómskeho etnika zbavujú svojho “exotického” vzhľadu anonymnej masy ľudí z okraja, hodných buď ľútosti alebo zavrhnutia. Kliman pri vytváraní portrétov Rómov neváhal využiť svoje skúsenosti z praxe módneho fotografa, čo pôsobí ako zásadný moment odlišujúci jeho umeleckú stratégiu od klasickej dokumentárnej fotografie. Žiarivá pokožka, sýta farebnosť, lesklé látky a ornamentálne pozadie naraz nepôsobia ako kulisy či atribúty zaužívaného “typu” Róma, ale ako veľmi osobné vyjadrenie individuality človeka. Sentiment sa paradoxne stráca v štylizácii viac, ako v prirodzenom, neinscenovanom prostredí. Portrétovaní Rómovia prostredníctvom Klimanovej práce dostávajú šancu na chvíľu nebyť tým, čo od nich očakávame a nevzbudzovať predvídateľné emócie vyplývajúce z ich zlej sociálnej situácie. Sú zrazu iba ľuďmi s konkrétnymi osudmi a menami, rovnako dobrými či zlými, peknými či škaredými, ako predstavitelia väčšinovej spoločnosti. Napriek tomu, že fotograf svoj projekt zjednodušene nazýva poukázaním na krásu Rómov, skutočným posolstvom tohto cyklu portrétov je niečo oveľa závažnejšie. Pretože pokiaľ väčšinová spoločnosť hľadá (ne)riešenia problému, vášnivo diskutuje, organizuje petície, pochody a antipochody v uliciach, v Rómskych osadách sa odohrávajú životy reálnych ľudí so všetkým, čo k nim patrí. Či už sú pre ostatných krásni alebo nie.
LEWIS HINE
(1874 – 1940)
Výstava amerického zakladateľa dokumentárnej fotografie sa otvára 1. novembra, v rámci 22.ročníku festivalu Mesiac fotografie 2012, v Pálffyho paláci, v Galérií mesta Bratislavy a potrvá až do 9.decembra 2012.
Lewis Wickes Hine, jeden z najznámejších amerických fotožurnalistov, zdokumentoval výstavbu newyorskej dominatny Empire State Building od jej základov až po strechu. Odvážne zachytil každý detail jej stavby a obdivuhodnú panorámu Manhattanu. V roku 1930 začal Hine svoj nebezpečný výstup na budovu, opásaný bezpečnostným pásom s fotoaparátom v ruke a v očakávaní vytvorenia dokonalého portrétu modernej architektúry. Avšak výsledné fotografie tohto celoročného projektu hovoria skôr o poctivosti robotníkov, ktorí stavali konštrukciu stavby, ako o oslave samotnej budovy.
Pred fotografovaním Empire State Building sa Hine etabloval ako zástanca sociálnej reformy. Študoval sociológiu a stal sa učiteľom v New Yorku, kde inšpiroval svojich študentov a viedol ich k tomu, aby využívali fotografiu ako vzdelávacie médium. Jeho rozsiahle portfólio zobrazovalo karanténne priestory Ellis Islandu, priemysel založený na detskej práci a európskych veteránov prvej svetovej vojny, za čo si vyslúžil titul "otec dokumentárnej fotografie." Desať rokov pracoval pre Komisiu bojujúcej za práva detí, ktoré boli nútené pracovať. Zdokumentoval pracujúce deti, aby poukázal na krutosť páchanú na deťoch s cieľom zastavenia takýchto praktík.
Lewis Heine – Stavba mrakodrapu: EIGHTY-SIXTH FLOOR, STEEL WORKER, EMPIRE STATE BUILDING CONSTRUCTION
© George Eastman House
Hineho fotografie Empire State Building sú postavené na rovnakej téme ľudského údelu uprostred zrýchľujúceho sa tempa spoločnosti začiatku dvadsiateho storočia. Hine odhaľuje individuálnu dôstojnosť a vnútorný postoj každého jednotlivca počas konštrukcie mohutnej štruktúry. Gestá, výrazy, prítomnosť ľudí v obraze nám pripomínajú, že budovy a taktiež mestá ktoré utvárajú, sú postavené iba za pomoci inovácií a pod vedením ľudstva.
Zbierka Lewisa Hinea uložená v George Eastman House je najžiadanejšou zbierkou z archívov múzea. Pozostáva z takmer 10.000 originálnych fotografií,negatívov a artefaktov. Photo League of New York daroval dielo múzeu v roku 1955. Fotografie na tejto výstave sú moderné želatinové striebrotlače vyrobené z kópií negatívov a vytlačené Barbarou Galasso, riaditeľkou oddelenia fotografických služieb múzea.
MLADÁ RUSKÁ FOTOGRAFIA
Kolektívna výstava mladej generácie / Nová fotografia z Ruska a Ukrajiny
Autori: Tatiana Antonuk, Oleg Borodin, Roman Bregman, Alexandra Demenkova, Kir Esadov, Maria Kozhanova, Vlad Krasnoshchek, Karen Mirzoyan, Ivan Mikhailov, Vasilisa Nezabarom, Alisa Nikulina, Margo Ovcharenko, Nikita Pirogov, Tatiana Plotnikova, Petr Rakhmanov, Dina Shchedrinskaya, Anna Skladmann, Alexandra Stukkey, Anastasia Tailakova, Denis Tarasov, Fedor Telkov, Daria Tuminas
Vernisáž: 30.10. 2012 / 19:00
Termín výstavy: 31.10. – 30.11. 2012
Kurátori: Evgeny Berezner, Irina Tchmyreva
Spoluorganizátor: Národné osvetové Centrum
Otvorené: denne 11.00 – 19.00
Lístky: 5 eur / platí na všetky výstavy v Dome umenia
Kontakt: Dom umenia, Námestie SNP 12, Bratislava +421 2 5441 8214
Ako sa môže nová generácia fotografov, tých, ktorí sa dnes dostali do popredia v Rusku, líšiť od svojich predchodcov? Ako sa títo „mladí ľudia” líšia od svojich kreatívnych predkov? Prvá vec, ktorá nás napadne, je hlboký rozdiel v perspektíve týchto generácií. Dnes mnoho mladých fotografov odmieta formálnu estetiku a technické experimenty tých, ktorí im predchádzali. V komunikácii so svojím publikom používajú iný jazyk.
Generácia, ktorá sa za posledné roky prebila na ruskú umeleckú scénu, je generáciou internetu. Ako deti internetu sa naučili svoj jazyk „tam vonku”, vo svete virtuálnych rukopisov, kde neexistujú národnostné obmedzenia. Ale „esperanto” elektronického média nemusí výhradne skoncovať so sociálnym alebo kultúrnym pozadím rozprávača. Kombináciu globálneho a lokálneho nachádzame v prácach viacerých mladých umelcov. Dnešná mladšia generácia si nie je vedomá skorších dôrazov na minulosť. Je to generácia sebestačných, poeticky premýšľajúcich a psychologicky asertívnych ľudí. Niekto by sa mohol hádať o tom,
že je to generácia ľudí, ktorí sa snažia uistiť vo svete, kde nemajú žiadne očakávania pri hľadaní autority alebo umeleckého mentora. Možno aj to je dôvod, prečo mnohí mladí umelci obviňujú vonkajší svet za ťažkosti, ktoré majú pri kontaktovaní sa so svetom okolo nich. Existenčná strata by mohla vyzerať ako obyčajná tínedžerská úzkosť, ale má to hlbší význam.
To, čo odlišuje dnešnú generáciu mladých ruských fotografov od ich proťajškov za hranicami, je absencia tradície fotografických škôl a univerzitných fotografických programov. Do dnešného dňa je fotografické vzdelanie založené na komunikácii s jediným učiteľom, ktorý študentom posúva obmedzené znalosti, ktoré on či ona získali z vlastnej životnej skúsenosti v rámci fotografickej praxe. Ak fotograf, ktorý ešte len prichádza na fotografickú scénu, takéhoto učiteľa nenájde, budúci fotograf sa stáva štandardným samoukom. Pri neexistujúcich formálnych fotografických programoch sa talentovaní fotografi objavujú akoby „odnikiaľ”.
Ako symbol rozdielu mladých fotografov od ich predchodcov má Petrohrad veľmi zjavnú úlohu. Pre novú generáciu fotografov je Petrohrad špeciálnym miestom, ale ich vzťah k mestu je veľmi odlišný od toho, ktorý mali im predchádzajúci fotografi. Predošlej generácii ruských fotografov bolo mesto symbolom návratu klasickej tradície vysokého umenia. Stelesňovalo „obraz čistej krásy”, nedotknutej sovietskou érou. Dnes sa však Petrohrad stáva spojovníkom v komunikácii medzi Európou a Ruskom. Skôr ako studňa čistoty je to miesto, kde sa stretávajú rôzne tradície a jazyky. Každý z jednotlivých žánrov pokračuje v existencii, ale v podružnej forme. Premiešavanie štýlov a jazykov často spôsobuje ťažkosti v rozpoznávaní jasného významu. Psychologické cítenie a záujem vo formálnej expresii je to, čo spája mladých umelcov z Petrohradu.
Na druhej strane sa zdá, že práce ich moskovských kolegov sa zámerne vyhýbajú sociálnej angažovanosti. Projekty rezidenčných umelcov hlavného mesta by mohli byť prácami utečencov snažiacich sa zachovať si vlastnú slobodu a vlastnú vnútornú harmóniu. Pri iných mladých umelcoch sa hľadanie osobného vyjadrenia niekedy rozplynie do neprirodzených až detských výtvorov. Toto charakterizuje prácu mladej generácie fotografov z Charkova v Ukrajine. Nie sú ako predošlá generácia ich fotografických predkov na čele s Borisom Mikhailovom, ktorého zmysel pre spoločenskú iróniu sa zmenil na grotesku, a ktorého záľuba v spoločenskej kritike prinútila divákov hľadať vážnu hĺbku napriek tomu, že sa zameriaval na formalistický výskum.
V prácach mladšej generácie existuje vonkajšia jednoduchosť a hravá absencia povinnosti. Niekto môže mať často pocit absencie záujmu v zdokonaľovaní formálneho výrazu. Toto je všimnuteľné špeciálne u mladých fotografov z veľkých kultúrnych centier, akými sú Moskva, Petrohrad a Charkov.
Toto je zrejme výsledok toho, že sú to „deti veľkomiest”, ktoré sa už našli v centre vesmíru, ako sa vraví. Veľa z toho, čo môžeme vnímať ako objav a úspech, nie je pre ne nič zvláštne.
Kreatívna spása často leží v obnove – výskyte „novej krvi”, ľuďoch, ktorí akoby vyskočili „odnikiaľ”. V Rusku prichádzajú z rozľahlých miest a z vzdialených provincií tejto obrovskej krajiny. Majú silnú túžbu využiť svoj talent a táto túžba ich zavedie do Moskvy a Petrohradu.
Prinášajú so sebou rešpekt k úspechom kultúry a občas preukážu väčšie porozumenie pre tieto úspechy a ich rozsah v modernej histórii, najmä s ohľadom na určité umelecké formy, v ktorých by chceli pracovať, a nerobiť zo seba len „deti veľkomesta”. Tým, že nemajú
„genetické väzby” k práci svojich predkov, majú títo mladí umelci väčšiu slobodu vytvoriť svoje vlastné dielo.
OČAMI NATIONAL GEOGRAPHIC
Výstava pozoruhodných fotografií National Geographic sa bude konať vrámci 22. ročníka festivalu - Mesiac fotografie 2012, počas celého novembra v priestoroch Domu umenia v Bratislave.
Fotografie prezentujú výber najlepších fotografií prírody renomovanej spoločnosti NATIONAL GEOGRAPHIC SOCIETY, ktorá tento rok oslávi desať rokov pôsobenia v Českej a Slovenskej republike. NATIONAL GEOGRAPHIC patrí už viac ako sto rokov k špičke v obrazovej publicistike, založenej na dokonalej príprave, nekompromisnom obrazovom výbere a spoluprácou s najlepšími fotografmi tohto oboru.
Medzi hlavnými autormi časopisu NATIONAL GEOGRAPHIC sú víťazi a porotcovia rešpektovaných fotografických súťaží ako World Press Photo alebo Wildlife Photographer of the Year, autori knižných bestsellerov a poprední pedagógovia umeleckých škôl.
Kolekciu výstavných fotografií zahrňuje väčší súbor investičného makléra, filantropa, profesora univerzít Yale a Harvard a predovšetkým skvelého fotografa Roberta Haasa, ktorý objavuje pri leteckých pohľadoch na Afriku graficky prekvapivé a pôsobivé obrazy. Rovnako zachytáva dramatické situácie divokej prírody. Haasa doplňujú legendárne mená
National Geographic ako Chris Johns, Jodi Cobb, Joel Sartore, Steve McCurry, James Stanfield a ďalší.
Robert Haas, Levica napáda stádo byvolov / Lioness attacks a herd of buffalos, National Geographic Society
Návštevníkom predstavíme vyše šesťdesiat veľkometrážnych fotografií a zároveň ponúkneme výnimočný pohľad na obraz sveta očami NATIONAL GEOGRAPHIC, obraz, ktorý nachádza každý mesiac viac ako sto miliónov nadšených divákov.
Robert Capa, vojnový reportér 20. storočia
Termín: 27. október 2012 – 25. november 2012
Miesto: Slovenská národná galéria, Esterházyho palác, Námestie Ľ. Štúra 4, Bratislava
Vernisáž: 26. októbra 2012, 17.00 h
Kurátori: Katalin Bognár, Václav Macek, Etelka Baji, Lucia Almášiová (odborná spolupráca za SNG)
Výstava Robert Capa, vojnový reportér 20. storočia predstaví najvýznamnejšie diela amerického reportážneho fotografa maďarského pôvodu Roberta Capu z majetku Maďarského národného múzea. Fotografie tvoria jednu z troch sérií Capových diel, ktoré v rokoch 1990 – 1992 vybrali pre verejnosť spolu Cornell Capa (brat Roberta Capu) a Richard Whelan (priateľ a životopisec) z pozostalosti autora v International Center of Photography (ICP) v New Yorku. Maďarské národné múzeum zakúpilo z tohto výberu v roku 2008 s podporou maďarského rezortu kultúry tretiu sériu nazvanú Robert Capa Master Selection III.(Robert Capa Majstrovský výber III.).
Robert Capa (22. október 1913 – 25. máj 1954), vlastným menom Endre Friedmann, bol fotograf samouk. Už v mladom veku bol ovplyvnený myšlienkami a ideami umelca a básnika Lajosa Kassáka, ktorý ho zároveň poučil o maďarskej a americkej sociálnej fotografii po začiatku 20. storočia. Na základe svojich dvoch hlavných záujmov – politiky a literatúry – sa rozhodol stať žurnalistom. V dôsledku svojich politických aktivít a problematických kontaktov odišiel v roku 1931 najskôr z Maďarska do Nemecka a neskôr v roku 1933 do Francúzska. Po ťažkom období v takmer úplnej chudobe stretol na jar v roku 1934 v Paríži svojho úspešnejšieho krajana André Kertésza, ktorý ho začal učiť fotografovať a pomohol mu i nájsť prácu. V tomto období Capa stretol i svojich budúcich celoživotných priateľov Davida Szymina (Seymoura) a Henri Cartier-Bressona a sériou fotografií z dobového politického diania okolo ľavicového Ľudového frontu pre parížske noviny Regards vstúpil medzi profesionálnych fotografov. V roku 1936 sa vďaka sériám fotografií z občianskej vojny v Španielsku dostal do popredia svetového fotožurnalizmu a začal spolupracovať so známym americkým časopisom Life. Koncom 30. a začiatkom 40. rokov striedavo vytváral reportáže s politickou, vojnovou, sociálnou (sirotinec vo francúzskom Biarritzi), ale i športovou tematikou. Po vypuknutí II. svetovej vojny pracoval ďalej ako fotoreportér časopisu Life a Collier’s v Európe a v severnej Afrike, v roku 1944 vytvoril autentické zábery z vylodenia spojencov vo francúzskej Normandii. Po skončení vojny sa stal americkým občanom a strávil niekoľko mesiacov v Kalifornii, kde pomýšľal i na kariéru režiséra-producenta. V roku 1947 v Paríži spoluzaložil s priateľmi a novými známymi (Georgeom Rodgerom a Williamom Vandivertom) medzinárodnú fotografickú agentúru Magnum (Magnum Photos). Po presídlení do Paríža sa rozhodol naplno venovať práci v agentúre a písaniu cestopisnej literatúry. V Paríži sa stretával so známymi umelcami ako Pablo Picasso, Ernest Hemingway alebo John Steinbeck, v tomto období sa venoval i portrétnej fotografii. Od konca 40. rokov priebežne spolupracoval na cestopisných článkoch (napr. pre časopis Holiday) a rôznych publikáciách. Príležitostne sa vracal k práci vojnového reportéra, čo sa mu stalo i osudným. Zomrel v roku 1954 pri dokumentovaní bojov za oslobodenie francúzskej Indočíny.
Robert Capa, Španielsky milicionár v okamihu smrti, 1936
© International Center of Photography, New York. Collection of the Hungarian National Museum
Typickou črtou fotografií Roberta Capu bola fascinácia človekom na hranici života a smrti, bezprostrednosť až intimita záberov, silný vizuálny dojem a hlboká ľudská účasť. Vďaka tomu je dodnes považovaný za jedného z najvýznamnejších vojnových reportérov.
Výstava predstavuje výber viac ako 100 diel z celého života a práce Roberta Capu. Fotografie budú rozdelené do 8 tematických resp. životopisných kapitol nazvaných Ranné roky, Fotografie zo Španielskej občianskej vojny, Čína, II. svetová vojna, Východná Európa po II. svetovej vojne, Izrael, Vietnam a Priateľ a portrétista celebrít.
V rámci sprievodného programu k výstave sa 15. novembra 2012 o 17.00 hod uskutoční prednáška Evy Fisli z Maďarského národného múzea.
Výstava je organizovaná v spolupráci s Maďarským národným múzeom (Magyar Nemzeti Múzeum) v Budapešti, Stredoeurópskym domom fotografie a o. z. FOTOFO v Bratislave. Výstava sa uskutoční v Bratislave v rámci Mesiaca fotografie 2012.
WILLIAM ROPP
ROZCESTNÍK / GUIDEPOST
Termín výstavy: 2.november – 9.december 2012
Miesto: Stredoeurópsky dom fotografie, Prepoštská 4, Bratislava
Vernisáž: 1. 11. 2012 / 18:00
Výstava francúzskeho fotografa Williama Roppa s názvom Rozcestník, bude otvorená v rámci 22. ročníka festivalu Mesiac fotografie 2012, v Stredoeurópskom dome fotografie počas novembra.
Keď sa po troch desaťročiach práce s čiernou a bielou vrátil Willam Ropp k farbe, zobral na seba riziko straty svojej cesty, riziko, že nájde sám seba vo svete príliš krutom a príliš reálnom pre jeho snové vízie – a že sa mu nepodarí nadviazať kontakt so svojím publikom... Kombinácia čiernej a bielej bola výstižným prostriedkom na zobrazenie tajuplných bytostí, nachádzajúcich sa na pomedzí svetla a tmy, na pomedzí úsvitu či súmraku. Vyjadrovala odstup od prírodného sveta, ich mimoriadnu univerzálnosť, ich nehmotnú večnosť.
Niekedy slúžila na zakrytie ich ohavností, zjemnenie ich teatrálnosti, dopĺňala ich tajomnosť, ich znepokojujúca cudzosť. Existovalo riziko, že farba vrhne priveľa svetla na jeho skvostne strážené tajomstvá, tak opatrne zverejňované. Že sa rozletia dvere do priepasti, že výjav, ktorý zahliadneme, nás oslepí. Ale nebolo sa treba báť.
Roppova nová zbierka je oslobodená od realizmu či banality. Tváre nemajú nič spoločné s portrétmi, aj keď je platí, že väčšinou sú statické, niekedy dokonca fotené spredu a zblízka na neutrálnom, jednofarebnom pozadí (brečtan, trávnik, stena) s minimalistickým usporiadaním scény, ktoré by mohlo (iba v tomto ohľade) vyvolať dojem fotky z automatu, čo je najinformatívnejšia a najrealistickejšia forma portrétovania. Je tiež pravda, že tieto presné, svetelné podobizne, zobrazené v krémových poltónoch a zahalené v tmavých tkaninách, ešte väčšmi pripomínajú maľby a celú históriu výtvarného portrétu. Celú históriu, pretože tieto práce obsahujú a niekedy úchvatným spôsobom kombinujú kódy mnohých rôznych období, štýlov a slávnych maliarov. Niektoré tváre zrkadlia pokojnú krásu a neoklasicistickú jednoduchosť v štýle Ingresa, zatiaľ čo iné zachytávajú panenskú jemnosť Botticelliho Venuše, niektoré zobrazujú tajomnú nevinnosť a čistotu Vermeerovho obrazu Dievča s perlou, iné jemnú vznešenosť Leonardovej Mony Lisy či Dámy s hranostajom...
Ale rovnako ako nový rukopis na starom pergamene, znevažujúca nádhera ako trblietanie v tráve padá na ešte stále viditeľné stopy tejto posvätnej veľkoleposti. Tak ako Leonardovi svätci nepotrebujú svätožiaru, pretože vyžarujú svoje vlastné svetlo, aj tváre Williama Roppa žiaria nadprirodzenou žiarou. A rovnako ako v byzantských ikonách vystupujú z pozadia, ktorému, hoci nie je pozlátené, chýba akákoľvek hĺbka, perspektíva a priestorová realita. Sú zakorenené v priestore viac symbolickom ako racionálnom, skôr naznačenom než
zobrazenom, čerpajú svoju takmer ideálnu neľudskosť z posvätných postáv maniera greca. Niektoré z obzvlášť štylizovaných a archetypálnych postáv pripomínajú legendárne bytosti, ako sú elfovia a lesné nymfy, alebo hrdinovia a hrdinky rozprávok: Janko Hraško, Janko a Marienka, Šípková Ruženka v dielach pre-rafaelitov, Popoluška, ruža medzi tŕním... metafory detstva opísané in figura, také neosobné ako ich biblické náprotivky: manieristickí Adam a Eva, štíhli a zmyselní ako čierna Madonna, či Kristus namaľovaný Cranachom,... Ich navonok alebo dovnútra obrátený pohľad nevyjadruje nič z ľudských pocitov alebo emócií. Jediným oknom týchto prekluzívnych obrázkov je úbežník, ktorý konštruuje a absorbuje ich význam.
Znamená tento bod otvorenie sa nekonečnému bohatstvu vnútra, mysle, fantázie, duše? Naznačuje introspektívu, snívanie, iniciačnú cestu, mystickú skúsenosť, vytrženie, extázu, zjavenie? Táto otázka prestupuje Roppove dielo a tvorí základný stavebný kameň jeho práce, stáva sa inšpiráciou fotografa „vizionára". Preto upriamuje svoju pozornosť na deti a opakovane používa náboženskú, mýtickú a z legiend vychádzajúcu ikonografiu, ktorá sa stáva zámienkou pre alegorickú reprezentáciu týchto skúseností.
V Roppových skorších prácach sa dal takýto výklad vytušiť – ale len vytušiť – z tajomnej, nadpozemskej atmosféry jeho obrazov, ktorá čiastočne pramenila v používaní čiernej a bielej, alebo v takmer expresionistickom či surrealistickom usporiadaní scény, či v určitom „sfumato", vytvorenom originálnou technikou osvetlenia, ktorá bola dlho umelcovou poznávacou značkou. Do určitej miery je to obrazová estetika nových farebných fotografií, ktorá objasňuje a posilňuje odkaz na kresťanské a z legiend vychádzajúce metafory (vytvorené alebo používané maliarstvom), čo do určitej miery taktiež prispieva k tomuto výkladu. Do určitej miery... používaním oslabených, dokonca až neprirodzených farieb prikladá väčší význam realite a téme. A prvýkrát sa zdá, že v niektorých Roppových fotografiách akoby modely pod maskou dýchali, a dokonca sme schopní zahliadnuť ľudí za rolou, ktorú im autor prisúdil. Ich krása, či už živočíšna alebo duchovná, je zároveň aj svetská. A ako sa na nich pozeráme, môžeme sa pýtať, či sme svedkami premeny alebo inkarnácie... tie prázdne oči nechávajú telu toľko priestoru.
viac info na www.mesiacfotografie.sk alebo www.sedf.sk
Pridaj komentár
