Patrím medzi ľudí, ktorí si z času na čas stanovujú krátkodobé alebo dlhodobé ciele. Jedny z nich sú reálnejšie, iné menej, no aj napriek tomu sa ich snažím za každú cenu naplniť. Tak tomu bolo aj na začiatku tohto kalendárneho roka (2013) v mojej najobľúbenejšej voľnočasovej aktivite – fotografií. Vzhľadom na to, že sa wild fotografií venujem iba krátky čas som si zvolil na tento rok relatívne ľahké ciele. Neskôr som však zistil, že až také ľahké nie sú. Mojim cieľom bolo tento rok kvalitne nafotiť zopár pomerne bežných druhov – líška hrdzavá, volavka popolavá, beluša veľká, jeleň lesný a srnec hôrny.
Nečakal som však, že nafotenie volaviek bude až takým ťažkým orieškom. Ihneď s príchodom jari a rozlúčením sa s poslednými pozostatkami snehovej prikrývky som sa pustil do realizácie svojich cieľov. Ako biológ som vedel, že na jar sa budem venovať volavke popolavej ( http://beautifulnature.webnode.sk/news/prijemne-chvile-stravene-s-volavkami/ ) a beluši až koncom leta a na jeseň, keďže tie hniezdia iba na dvoch miestach v strednej a západnej Európe a to na Neziderských jazerách v Rakúsku a na Podunajskej nížine. A na iné miesta prichádzajú po hniezdení niekedy koncom júla resp. na prelome leta a jesene. Tak tomu bolo aj tento rok. Ako som už spomínal v článku o volavkách popolavých, stav vodnej hladiny na Oravskej priehrade, kde fotievam najčastejšie tento rok moc neprial foteniu. Vodná hladina bola nenormálne vysoká a voda sa držala na úrovni trávnatého porastu, čo nebolo moc vhodné na kvalitné zábery. A tak som sa už pomaly začal lúčiť s nafotením beluše veľkej, keďže som ich na priehrade pozoroval už dlhší čas no bolo ich podstatne menej ako po iné roky a s príchodom jesene sa nezadržateľne blížil čas ich odletu do teplejších južnejších oblastí.
Na moje prekvapenie koncom augusta konečne začala klesať voda v priehrade a s tým sa odkrývali bahnité miesta vhodné fotenie brodivých vtákov, ktoré práve tiahli našim krajom. S volavkami som sa pomaly rozlúčil, ale vedel som o jednom vynikajúcom mieste na poľskej strane priehrady, ktoré bolo síce celé leto pod vodnou hladinou, no s klesajúcou vodnou hladinou bola možnosť, že sa odkryjú miesta, kde som počas leta videl nespočetné množstvo brodivých vtákov a volaviek. A tak som sa koncom augusta rozhodol, že toto miesto navštívim a skontrolujem stav. Po príchode na dané miesto ma čakalo úžasné prekvapenie. Hoci tu už nebolo toľko volaviek ako v strede leta, všade naokolo lietali a po bahne pobehovali kŕdle kalužiakov a iných brodivcov. V diaľke som síce zahliadol zopár volaviek popolavých a sem tam aj bielu, ale bolo to na miestach ťažko dostupných pre človeka a tak som tomu nevenoval príliš veľkú pozornosť. Keďže tu na fotenie toho bolo pomerne veľa, rozhodol som sa, že si tu na druhý deň postavím kryt a skúsim šťastie. A tak sa aj stalo. Po príchode na miesto som si vybral vhodnú lokalitu vzhľadom na pohyb vtákov a na orientáciu zapadajúceho slnka, aby som mal pri fotení pekné večerné svetlo. Behom 20 minút som postavil kryt, ukryl som sa v ňom a čakal. Bolo krásne počasie, mäkké večerné svetlo a nádherná, už skoro jesenná atmosféra. No chýbalo to hlavné. Všade naokolo bolo počuť zvuky kalužiakov, no pred krytom sa počas 3 hodín čakania okrem trasochvostov neobjavilo absolútne nič.
V kryte chyba nebola, lebo rovnaký kryt som už na volavky a kalužiaky používal a účinok bol viac ako 100%. Podobný scenár sa opakoval aj na nasledujúce dni, počas ktorých si vtáky na kryt mohli zvyknúť a teda sa mohla zvýšiť moja úspešnosť fotenia, čo sa však nestalo. Zo dňa na deň prišla absolútna zmena počasia, bolo daždivo a nebo bolo celé dni zatiahnuté nízkou oblačnosťou. Toto miesto ma napriek svojim výborným podmienkam maximálne sklamalo a tak som si povedal, že to tam zbalím a pre tento rok uzavriem sezónu fotenia vodných vtákov na priehrade.
O dva týždne, na začiatku septembra prišla prvá fáza babieho leta a mne to nedalo. To miesto bolo tak dobré, že mi to nedalo a ja som to chcel ešte raz skúsiť. V piatok som postavil kryt s tým, že to ešte v sobotu a nedeľu skúsim. Kalužiakov bolo na mieste stále dosť, dookola pobehovali po bahne na brehu a snaživo lovili a zbierali niečo vhodné a výživné pre svoju existenciu. V sobotu sa mi konečne potvrdila vhodnosť tohto miesta. Podarilo sa mi nafotiť zopár kalužiakov, ktoré usilovne pobehovali popred môj kryt a zbierali všetko vhodné, čo im prišlo do cesty. V diaľke do trávy sadli aj beluše biele a volavka popolavá no bolo to vo vzdialenosti hádam 100m a teda nevhodné na fotenie. Nebolo to pre mňa prekvapením, lebo volavky patria medzi veľmi plaché vtáky a aby sa priblížili, potrebujú pomerne dlhý čas na to, aby si zvykli na zmenu v prostredí a teda konkrétne na môj kryt. Keďže kryt som tam chcel mať iba na víkend, nerátal som s tým, že by sa volavky priblížili a zameral som sa iba na kalužiaky.
O to väčšie bolo moje prekvapenie na druhý deň, keď sa udialo to, čo som vôbec ale absolútne vôbec nečakal. V nedeľu som veľmi dlho uvažoval o tom, či sa fotiť vôbec vyberiem alebo nie. Bolo pár osobných dôvodov, ktoré boli proti. Napriek všetkému, keď som videl aké úžasné počasie je vonku nedalo mi ostať doma. Zbalil som výbavu do auta a za pol hodiny som už bol v Poľsku a chystal sa zaľahnúť do krytu. Za zmienku určite stojí, že som si prvýkrát so sebou zobral novú fotopomôcku a to audio vábničku. Tam som si nahral hlasy kalužiakov a ihneď po zaľahnutí do krytu som ju spustil a ako vždy čakal, čo sa bude diať.
Neviem, či to bolo vecou náhody alebo bola efektívnosť vábničky oveľa väčšia ako som čakal, no ani nie po minúte sa predo mnou objavil prvý kalužiak a začal sa kŕmiť. Zakrátko ich priletelo viacero a dookola pobehovali okolo mňa, raz bližšie a inokedy zasa ďalej od krytu. Čo som však nečakal bol prílet belúš veľkých asi na 50m popred môj kryt. Najskôr prišla iba jedna, no postupne počas asi 15 minút po jednej prileteli ďalšie a ich počet sa ustálil na čísle sedem.
Po krátkej kontrole okolia začali nerušene loviť a ja som ich žiaľ zatiaľ iba pozoroval, keďže ich vzdialenosť odo mňa bola relatívne veľká. Nečakal som, že prídu bližšie, keďže kryt som mal na mieste iba 2 dni. Opak bol pravdou. Postupne, počas lovu sa ku mne neustále približovali a vzdialenosť medzi nimi a mnou sa začala rapídne zmenšovať. Tri z nich prišli ešte bližšie, hádam na 15 metrov a začalo sa divadlo v priamom prenose. Vábnička štebotala naplno a tak presunutie môjho foťáku, jeho nastavenie v podobe podexpozície a zvuk uzávierky vôbec neriešili. Sem tam sa pozreli na môj kryt, občas podleteli o dva tri metre ďalej alebo bližšie, čo mi dalo výbornú príležitosť na fotenie akcie. Zároveň sa blížil západ slnka a tak aj napriek tomu, že bola jasná obloha svetlo bolo krásne mäkké, jemné, s večerným nádychom a aj napriek snehobielej farbe volaviek nespôsobovalo na záberoch prepaly.
Nastavenie foťáku sa pri tomto fotení stalo rozhodujúce, pretože takmer na žiadnej fotke som nemal prepaly a odpadu som mal minimálne, čo sa mi v minulosti, pri takýchto kontrastných a teda na expozíciu náročných podmienkach stávalo často. Aj napriek tomu, že mi slnko zašlo za obzor a to krásne svetlo sa z minúty na minútu vytratilo ostal som ďalej v kryte. Nechcel som narušiť atmosféru večerného lovu svojou aktivitou a všetko vyplašiť. Počkal som teda kým sa nezotmelo, kým sa nepobrali vtáky na svoj večerný odpočinok a až potom som sa z krytu už takmer za úplnej tmy pobral domov. Opäť, tak ako na jar som zažil nádherný zážitok a domov som sa vracal s kartou plnou dobrých záberov. V ďalších dňoch sa počasie opäť prudko pokazilo, voda ešte viac rapídne klesla a toto miesto sa už stalo nepoužiteľným. Maskovanie som zbalil a na nejaký čas som toto miesto musel opäť opustiť. Uvidíme kedy sa tam opäť vrátim, každopádne viem, že som opäť objavil výbornú lokalitu na fotenie vodného vtáctva, kde sa napokon predsa potvrdili moje predpoklady nafotenia zaujímavých fotografií.
Pridaj komentár
