Smrť vo fotografii

Fenomén smrti netreba nikomu, samozrejme okrem protagonistov TV Senzi, nijak špeciálne približovať. Aj keď je pravda, že spolu s cintorínmi bola v našom modernom svete odsúvaná na ten najvzdialenejší okraj našej večne mladej a zdravej spoločnosti. Samozrejme, že sa nestala len objektom záujmu cirkvi, či iných neziskoviek ale aj predmetom skúmania filozofov, antropológov, či biológov.

Smrť, a to najmä smrť významnejšej osobnosti, je už minimálne od dôb starovekého Egypta sprevádzaná pokusmi o jej reprezentáciu. A keďže v istom období všetky obrazy, reliéfy a sochy nahradila práve fotografia, stojí za to, v rýchlosti si zrekapitulovať, čím všetkým si smrť a fotografia spolu prešli.

V prvej polovici 19.storočia  prichádza na scénu posmrtná fotografia. Samozrejme, okrem snách vytvoriť akúsi oživenú podobizeň pre trúchliacich to na snímkach často zaváňalo aj inscenáciou hodnou zapamätania, či už v podobe oblečenia, pokrývky hlavy, predmetmi v pozadí či v popredí nebožtíka. Posmrtné fotografovanie významných osobností sa stalo bežnou praxou. Intenzívny je napríklad veľmi dôkladne komponovaný portrét Victora Huga z roku 1885.

Kontrast svetla a tmy tu predstavuje akúsi metaforu, ale to ste dozaista postrehli aj bez môjho kunsthistorického popisu.

Opozitom posmrtnému fotografie a portrétovaniu významných osobností môže byť fotografia post mortem, ktorá bola istý čas rozšírená po celom vtedy modernom svete. A to najmä medzi chudobnejšími vrstvami obyvateľstva. Aby sme to pochopili, je dôležité si uvedomiť, že v tej dobe nebolo úplne bežné uchovávať stovky fotografií svojich blížnych a to najmä v prípade detí, ktoré počas svojich krátkych životov na predmestí Paríža či Londýna, priveľa „profiloviek“ nespravilii. A tak vznikali hrôzostrašné aranžmány, ale keď Vám je jasný ten filozoficko-antropologický podtext, nie až tak strašné ako slovenský dancefloor rokov deväťdesiatych.

V súčasnosti sa s post mortem fotografiou môžete stále stretnúť v niektorých štátoch Afriky a tiež v Ázii, ako aj v dielach niektorých umelcov. Napríklad Elizabeth Heyert, alebo v sérii diptichov „Life before death“ od Waltera Shelsa:

Kde hľadať smrť, ked nie na vojnovom poli,však? Fotografie s nádychom smrti sa po určitom čase stali doménou vojnovej fotografie, pri zárodku súčasnej reportáže a dokumentu a už v tej dobe boli výsledné snímky akousi provokáciou svedomia divákov a čitateľov. Rozoberať históriu, etiku a zmysel vojnovej fotografie je na samostatný článok, ktorý si nechávam do zásoby. Vypichnem len veľmi zaujimavú prácu Alexandra Gardnera, ktorý fotografoval občiansku vojnu, ale najmä „smrť v priamom prenose“, pri portrétovaní štyroch spiklencov obvinených z atentátu na Abrahama Lincolna.

Fotka atentátnika fascinovala aj filozofa Barthesa, najmä sprítomnením smrti, pričom si „ s hrôzou uvedomíte ten minulý a a budúci čas, ktorého cenou je smrť“. Zaujala ho práve tým šokom z akejsi dvojitej reality, kde človek na snímke onedlho zomrie a zároveň je už najmenej sto rokov mŕtvy.

Robert Capa ide so svojou fotkou „padajúceho republikána“ so smrťou v priamom prenose až k úplnému okamžiku umierania. Práve táto fotka vzbudzuje mnoho otázok o nepostihnutelnosti momentu smrti, o náhode, o šťastí.

Ale zároveň nastavuje aj otázky, či  naozaj môžeme hovoriť o šťastí, keď sa stávame bezprostrednými svedkami umierania.

Po druhej svetovej vojne, po žatve smrti, okrem zmeny obrazu zo statického na dynamický, nastoľujú odborníci otázku legitímnosti takejto práce. Najmä v súvislosti s tým, či je fotografia ako médium schopné vyjadriť trauma smrti. Tabu bolo prelomené, a to čo v 19. a začiatkom 20-teho storočia malo prebúdzať svedomie spoločnosti, pretavilo sa do dobre plateného produktu, do súboja agentúr o najlešie momenty smrti na stránkach novín a časopisov. Samozrejme o bulvarizácii smrti, o efekte akéhosi zvyku na brutálne scény netreba v súčasnosti vôbec pochybovať.

Príbeh Kevina Cartera, nie je až tak celkom o bulvarizácii smrti ani o postoji ľahostajného fotoreportéra, ale skôr svedka smrti a umierania,ktorý stojí za povšimnutie. Pri jeho fotografiách, môžeme v kontexte rozpravy o fotoreportérovom šťastí sledovať ako sa celá situácia môže vyhrotiť. Carter fotografoval humanitárnu krízu, či viac menej apokalypsu v Sudáne v roku 1994. Jeho obrázok supa, ktorý v pozadí čaká na chlapcovu smrť ho priviedol k Pulitzerovej cene ale aj k depresiám a následne k samovražde.

Snaha o zachytenie okamžiku smrti tu skutočne zachádza do extrému. Pri žiadnej inej kategórii nenesie snímka tak silnú, zakódovanú informáciu o postoji autora ako pri smrti vo fotografii. Ak priznáme, že úlohou fotografie je pravdivo zobraziť významné okamihy alebo zmeny v živote jednotlivca alebo spoločnosti, odvážim sa tvrdiť, že smrť do kontextu pravdy dokonale zapadá. Či je to žiaľbohu, alebo chvalabohu netuší ani I.G...Aj keď I.G. ako autor a navštívil kopu dobrých a bizarných stránok na internete a čo to odkukal aj z kníh na poličke. Ďakujem za pozornosť.