Ak chcete vedieť ako to fungovalo na divokom západe, príďte do Afriky. Presnejšie do Kene. A ešte presnejšie do Turkany. Dá sa tam dostať niekoľkými spôsobmi. Prvý je jednoduchý a relatívne bezpečný - lietadlo. Lieta sa priamo z Nairobi alebo z Eldoret pri Kitale. Kitale je centrum západnej časti Kene. Veľmi pekné mesto s krásnymi ulicami s alejami založenými ešte Angličanmi v koloniálnych časoch. Cesty sú samozrejme samá jama (tzv. pot holes) a asflat ešte nevideli. Ale to nie je ten divoký západ o ktorom hovorím.
Okrem lietadla sa do Turkany dá dostať aj trochu menej pohodlným spôsobom - autom. Je to vraj celkom sranda. Keď sa chcete cítiť bezpečne a chcete mať istotu, že vás "bojovníci" z kmeňa Pokotov neozbíjajú (prípadne niečo horšie), môžete sa pridať k niektorému z konvojov. Vojaci alebo policajti sprevádzajú najmä zásoby paliva určené pre ťažiarske spoločnosti v Turkane. Cesta z Kitale trvá od 5 do 8 hodín. Kedysi bola asfaltová. Asi 20 rokov dozadu. Teraz je to cesta dierovo-hlineno- asfaltová, ktorá je prechodná iba serióznym terénnym autom. Pod terénnym autom rozumejte Land Rover alebo terénnu Toyotu Landcruiser. Hračky typu BMW X5, Mercedes ML alebo Nissan X-Trail tu nemajú šancu.
Úplne najdobrodružnejší spôsob dopravy do Lodwaru, hlavného mesta Turkany, je autobus. Na ten môžete nastúpiť už v Nairobi a odvezie vás až do Lodwaru. Dokopy za dva dni. Pri expresných spojoch a pri troche šťastia sa to dá stihnúť za 18 hodín. Autobus je terénna mašina s vysokým podvozkom. Niekedy má aj predné sklo. Popri kamiónoch býva najčastejším terčom už vyššie spomínaných Pokotov.
My sme si vybrali ten najjednoduchší a nabezpečnejší spôsob prepravy - lietadlo. Leteli sme z Eldoret, čo je mestečko asi hodinu cesty na východ od Kitale. Po ceste nás chytila menšia búrka s krúpami a silným vetrom. Aj také v Keni majú. Letenka stála 6900 KSH, čo je asi 65 eur. (cena autobusového lístka z Nairobi do Lodwaru je cca 20 eur). Lietadlo priletelo, vystúpilo z neho asi 10 ľudí, za pár minút ďalších desať nastúpilo a už sme leteli. Letisko v Eldoret je medzinárodné letisko s krásnou odletovou halou, klimatizáciou, hotelom a reštauráciou. Niečo ako naše bratislavské. Až na to, že z neho pravidelne lieta iba 6 lietadiel denne na dvoch linkách. Letisko v Lodware je z úplne iného sveta. Pristávacia dráha je jedinou funkčnou asfaltovou plochou v okrese, ktorý je rozlohou o polovicu väčší ako naše Slovensko. Po pristáti chlapík v roztrhanej reflexnej veste povyhadzoval batožinu na veľký vozík a my, cestujúci, sme si ju pri východe z letiskového areálu pekne sami povyberali. Na všetko dozeral zarastený, pofajčievajúci vojak v maskáčoch s kalašnikovom ležérne prehodeným cez plece. Za plotom nás už čakalo niekoľko stoviek divákov a aj auto z Lodwarskej diecézy. Pristátie lietadla 2 x za deň je miestnou atrakciou a takisto príležitosťou zarobiť si pár šilingov. 50 šilingov za odvoz na boda-boda kdekoľvek v meste, 200 šilingov za odvoz taxíkom.
Ulice v Lodware sú plné odpadkov, "pot holes", kôz a ľudí. Jazdí sa pomaly, stav ciest rýchlejšiu jazdu ani nedovoľuje. Aj tak si však treba neustále dávať pozor najmä na motorky boda-boda, ktoré sú občas až príliš rýchle.
V meste sú tri banky, tri supermarkety o veľkosti miestnych potravín za rohom vašej bytovky, a niekoľko desiatok obchodíkov so zeleninou a ovocím, stánky s kreditom do mobilov a v neposlednom rade aj množstvo "mopesa" spotov, cez ktoré je možné posielať alebo dostávať peniaze prostredníctvom mobilu. Systém, ktorý sa u nás snaží rozbehnúť niekoľko bánk, vo východnej Afrike funguje dobrých 10 rokov. V tomto smere ma Keňa mimoriadne prekvapila. Aj tieto riadky píšem na iPade s inštalovanou sim kartou a 3G rpipojením na internet. Pripomínam, že som na mieste s 0 kilometrami asfaltovej cesty s väčšinou miestnych ľudí živiach sa ako pastieri kôz a tiav. V centre Lodwaru je veľký trh s výrobkami z prútia, ktorými sú turkánci preslávení. V meste je tiež niekoľko barov, desiatky drobných obchodíkov so železom, plachtami, textilom a rôznymi inými životnými nevyhnutnosťami. Lodwar je jedno z mála miest v Turkane kde sa dá kúpiť takmer všetko potrebné pre život. Vrátane kôz, oviec či tiav.
Náš turkánsky šofér Chapman je zatiaľ najrýchlejší šofér s akým som kedy šiel. Nie v absolútnych číslach. To tu, v Turkane, nejde. Ale v pomere kvalita terénu/rýchlosť auta by strčil do vrecka aj ktoréhokoľvek rally jazdca. Po rozbitej prašnej ceste z Lodwaru do Nariokotome, čo je asi 200 km, s pol metrovými jamami sme sa premávali bežne stovkou. Hovorím o čistom teréne, žiadny makadam alebo ináč spevnená cesta. Dali sme to za 3 a pol hodiny, ale hodinu z toho sme pomáhali vymieňať koleso plne naloženej Toyote. Chapman sa ukázal ako dokonale vybavený šofér. Mal dokonca aj náhradné matice na koleso, podložku pod zdvihák a kopec iných vecí, ktoré sa ukázali ako nevyhnutné v takejto situácii. Najlepšie na tom bolo to, že nás na ceste ani veľmi nenadhadzovalo. Skrátka to vedel. To Otec Avelino, na ktorého misii sme strávili niekoľko dní, je iný jazdec. Boli sme s ním len na krátkej hodinovej jazde, ale vytrasení sme boli poriadne. Ešte teraz, na druhý deň ma bolí krk.
Otec Avelino vládne pevnou a zároveň láskavou rukou svojmu kráľovstvu v Nariokotome. Svojim spôsobom je to štát v štáte. Uprostred púšte pred vami vyrastie nádherná kamenná katedrála pre niekoľko sto ľudí, viacposchodové kamenné budovy, záhrady a maštale plné života. Sprchovať sa môžete aj tri krát denne a nikoho to netrápi. Máte stále elektrinu a dokonca aj wifi. Komunita sv. Pavla túto misiu založila v r. 1993. Vtedy tu nebolo nič. Iba holá pôda, škorpióny a mravce. Teraz je tu fungujúca komunita, potravinovo úplne sebestačná, ktorá sa venuje pastorácii svojho okolia o veľkosti nášho Stredného Slovenska. Pôdu získali do vlastníctva na základe rozhodnutia miestnej rady starších. Turkánci toto rozhodnutie ani náhodou neľutujú. Misia im prináša Božie slovo, prácu, pomoc, keď je treba. Misionári pod vedením Otca Avelina (momentálne je oficiálnym predstaveným Misionárov komunity sv. Pavla Otec Alfred, ten sa však v Nariokotome poväčšine nezdržuje a tak faktickým kráľom Malého Španielska je Otec Avelino) tu skúšajú pestovať rôzne plodiny ako datľové palmy (úspech), olivy (neúspech - príliš teplo), hrozno (ešte sa uvidí, ale vyzerá to veľmi sľubne), mangá (totálny úspech), melóny (úspech), rôzne druhy zeleniny a ovocia (úspech). Keď sa niečo ukáže ako životaschopná možnosť rozširovania potravinovej sebestačnosti, naučia danú plodinu pestovať aj miestnych ľudí. A skúšajú ďalej. Doslova a do písmena priekopnícka práca. Podarilo sa im zohnať dostatok zdrojov na veľké stavebné stroje, autá, jeden španielsky biznisman im dokonca kúpil malé lietadlo a oni si k nemu vybudovali hangár a pristávaciu dráhu. Nie nadarmo túto misiu miestni volajú "Little Spain". Majú aj guest house, čiže ak by ktokoľvek mal záujem na tomto mieste stráviť niekoľko dní, týždňov, či mesiacov, je vítaný. Myslím to doslova.
Misionári pôsobia v menších farnostiach, ktoré sa rozprestierajú aj niekoľko hodín jazdy od hlavnej misie. Je to život na hranici, hranici medzi civilizáciou a divočinou, medzi kresťanmi a pohanmi, často aj hranici medzi prežitím a smrťou. Miestne kmene tu stále ešte bojujú o pôdu, kravy, kozy, či ženy. Kedysi to bolo s pomocou lukov a oštepov, dnes na boj využívajú všadeprítomné kalašnikovy. Južný Sudán bol, a stále aj je, výdatným zdrojom v podstate akejkoľvek vojenskej techniky. Z času na čas dochádza aj k masakrom. Pred necelými dvoma rokmi Turkánci vyvraždili dedinu kmeňa Morille. Za obeť násiliu padlo 40 mužov, žien a detí. Samozrejme sa konali aj kontra akcie, ktoré si vyžiadali ďalších mŕtvych. Misionári sa snažia takýmto "zvyklostiam" zabrániť a do veľkej miery sa im to aj darí. Pripomína vám to niečo? Mne rozhodne. Divoký západ 19. storočia.
Jeden z hlavných protagonistov urovnávania vzťahov medzi jednotlivými kmeňmi a dedinami je otec Angel. Je to misionár ako vystrihnutý z filmu Misia s Jeremym Ironsom a Robertom de Nirom v hlavných úlohách. Až na o, že Angel tú misiu prežíva na vlastnej koži. V dnešnej dobe a so všetkým čo k tomu patrí. Trávi dlhé mesiace v divočine, vydáva sa na nebezpečné prieskumné výpravy, pomáha a lieči. Telá i duše. Na jednu takú výpravu sa o pár dni vydáme aj my. Otec Angel sa spolu s ďalšími zainteresovanými ľuďmi bude snažiť nájsť mierové riešenie vzájomných konfliktov medzi kmeňmi Turkana a Morille v lokalite Kibish na etiópskych hraniciach. Zároveň ide preskúmať možnosť otvorenia misie v delte rieky Omo. Bude to hodne dobrodružná cesta s bývaním v stane s viac ako 700 km autom ťažkým terénom. Ďalšia cesta ma čaká do utečeneckého tábora v Kakume, kde je momentálne viac ako 130000 ľudí. A takisto cesta do mesta Lokichar, asi dve hodiny na juh od Lodwaru, kde Erko podporuje centrum pre postihnuté deti. Tam plánujem stráviť niekoľko dní. O tom viac na budúce.
Pridaj komentár
