Absolvent filozofie na univerzite v Cambridge, esejista Peter Benson rozširuje náhľad na podstatu fotografie a rozpracováva jej esencie vo vzťahu k nástupu digitálneho veku. Prijíma Bazinovu koncepciu, no vo vzťahu k súčasnosti Bazinove postrehy už nie sú schopné pokryť celé spektrum tém, ktoré masívny vývoj fotografie v posledných dvoch desaťročiach priniesol.
Benson hovorí o digitálnej revolúcii, ktorá je prítomná v kruhoch fotografie (spotrebiteľsky) od roku 1997, kedy sa na trh dostali prvé digitálne fotoaparáty. Digitálny obraz charakterizuje ako zhluk pixelov, ktoré sú jednoducho prispôsobiteľné a manipulovateľné počítačovými výpočtami v rôznych softwarových aplikáciách. Preto slovami Williama J. Mitchella (The Reconfigured Eye, 1992) tvrdí, že „neexistuje nič, čo by sa vyrovnalo archivovanému , fyzicky jedinečnému fotonegatívu“. Digitálne obrazové súbory sú nestále, neexistuje možnosť vystopovať ich eventuálne falšovanie. Jedinými rozdielmi medzi originálom a kópiou sú časy záznamu a vytvorenia súboru, avšak tieto je možné jednoducho v súbore pozmeniť. Obrazové súbory preto za sebou nezanechávajú žiadnu konkrétnu stopu.
V ďalšom sa Benson inšpiruje Barthesom (francúzsky esejista, filozof a literát) a prináša základ jednoduchej viery každého, kto kedy mal v rukách fotografiu – na skutočnej fotografii nie je možné nič zmeniť a ak áno, tak jedine v prípade, že ten obraz nebol fotografiou (sebavysvetľujúca entita). Z toho vyplýva, že digitálna „fotografia“ nie je skutočnou fotografiou. Táto charakteristika sa nevzťahuje len na digitálne montáže, ale na digitálnu fotografiu všeobecne, keďže digitálny obraz stratil svoje spojivko s reálnym fotografovaným objektom a nahradil ho integráciou jednotiek a núl uložených v počítačovom súbore. A takto vstupujeme do „post-fotografickej éry“ (Mitchell), kde sa musíme vyrovnávať s neodmysliteľnou krehkosťou existenčných rozdielov imaginárna a skutočnosti.
Keďže digitálny obraz nie je fotografiou v pravom slova zmysle, vzťahuje sa naň zaradenie do kategórie, ktorá je v umení prítomná už od 16. storočia – simulakrum, t.j. vyprázdnený obraz, forma bez obsahu, ikona, napodobenina. Na rozdiel od skutočnej fotografie simulakrum nezaručuje existenciu skutočnosti, ktorú zobrazuje. Simulakrum môže byť kopírované, reprodukované alebo pozmeňované bez nutného vzťahu ku skutočnosti.
Do kategórie simulakra v minulých epochách patrili maľby, prípadne sochy, zobrazujúce nadprirodzené bytosti, napr. aj samotného boha. Teóriu simulakra pre modernú potrebu rozpracoval Jean Baudrillard, ktorý považoval obraz vytvorený klasickou fotografiou za zachovanie momentu na negatíve. Tento moment umožňuje vzniknúť obrazu ešte pred tým ako sa scéna či objekt stratí v obraze. U digitálneho obrazu, vytvoreného na počítači toto možné nie je, pretože ten postráda reálny charakter. V skutočnosti tu však nejde o konflikt obrazu a skutočnosti, skôr o rozdiel medzi obrazom skutočnosti a sebestačným simulakrom. Digitálny obraz pri svojom vzniku podľa Baudrillarda podstupuje nasledovné fázy:
Je reflexiou skutočnosti.Zakrýva a denaturuje skutočnosť.Zakrýva absenciu skutočnosti.Nemá žiaden vzťah k akejkoľvek skutočnosti – stáva sa vlastným čírym simulakrom.Bensonova intepretácia Baudrillarda sa prelína s Nietzscheho ideou nihilizmu (Nietzsche maže kontrast medzi reálnym a imaginárnym svetom, keďže predpokladá, že ľudia nie sú schopní postrehnúť reálnu podstatu vecí, teda reálny svet neexistuje a tak nemôže existovať ani ten imaginárny). Posun od klasickej fotografie smerom k digitálnemu spracovaniu obrazu súvisí s celkovým posunom vnímanie moderného človeka. Svet moderného človeka je vystavaný z povrchných vecí bez hĺbky a simulakier, ktoré nie sú odrazmi reality, ale sebakonzervujúcou fikciou. Tieto kultúrne princípy formujú náš zmysel pre skutočné a neskutočné veci. A digitálna fotografia prispieva k nášmu nejasnému a zahmlenému zmyslu pre skutočnosť.
Simulakrum je vytvárané reálnymi modelmi bez reálnych koreňov – sú hyper-reálne. Postupne sme zaplavovaní nie oknami do rozličných sfér reality s dokumentačnou relevanciou, ale meniacim sa bludiskom imaginárnych odrazov, sme konzervovaní v matrixe, no bez červenej pilulky, ktorá by nás vyslobodila. Nietzscheho predpoveď zmazania hranice medzi skutočnosťou a predstavou sa napĺňa v Baudrillardovej pustatine hyper-reality. Baudrillardove vízie sú poznačené chmúrnym prijatím apokalypsy. No v umeleckom svete sú napriek tomu prítomné isté stratégie rezistencie voči tomuto fenoménu.
Vo svete fotografie aj filmu stále figurujú významní tvorcovia, ktorí trvajú na používaní tradičných postupov. V oblasti fotografie stojí za povšimnutie práca americkej fotografky Sally Mann, ktorá stále používa technológie z konca 19. storočia s často nepredvídateľným výsledkom. Tradičných filmárov môže reprezentovať Tacita Dean, ktorý pracuje výhradne s analógovým materiálom a odmieta akékoľvek elektronické úpravy. „Analógový film je odlišný od digitálneho obrazu. Nie je to o konflikte medzi fotoemulziou a pixelmi alebo svetlom a elektronikou, je to niečo hlbšie – niečo, čo splýva s poéziou.“
Pridaj komentár
