Vedel som, že fotenie na mieste, na ktoré sme sa v ten deň rozhodli vydať, nebude najjednoduchšie. Počuli sme zvesti o strážnikoch a ich psoch, o prítomnosti duchov a aj o niekoľkých kriminálnych prípadoch. V niektorých ľuďoch však ostáva hlboko zakorenená túžba poznávať neznáme svety. Je to silná objaviteľská vášeň, ktorá u človeka často zaniká s detstvom, no v niektorých prípadoch pretrvá a podobne ako to už s vášňami býva, zosilnie. Práve takáto vášeň nás vyhnala do chladného jesenného rána za cieľom, o ktorom sa v bežných turistických sprievodcoch nedočítate.
Kráčali sme ponurým lesom a videli sme sotva na dva metre, všetko obklopovala hustá mliečna hmla. Približná mapa nášho cieľa nám preto veľmi nepomohla. Keď sa však pred našimi očami objavila prvá masívna tehlová budova, vedeli sme, že sme na správnom mieste. Čierne prázdne diery a okná na nás hľadeli ako oči kostlivcov. Po chvíľkovom zaváhaní sme vkročili dnu.
História priestorov, ktorými sme sa túlali, sa začína na počiatku dvadsiateho storočia, keď slúžili ako pľúcna klinika (a výskumné centrum tuberkulózy). Počas prvej a druhej svetovej vojny sa transformovali na vojenskú kliniku slúžiacu Nemcom, ktorou zostalo až do obsadenia Sovietskou armádou. K prominentným klientom tohto zariadenia patrili postavy ako Adolf Hitler alebo neskôr Erich Honecker. Po rozpade ZSSR došlo k úplnému opusteniu tohto komplexu a nespočetné príbehy, ktoré sa k nemu viažu, začal pohlcovať čas.
Práve príbehy a majster čas so svojim enormným apetítom boli to, čo na mňa v tomto bizarnom prostredí pôsobilo najsilnejšie. Času podlieha všetko – či už je to krehké stvorenie z mäsa a kostí, tvrdý a chladný betón alebo jemné pradivo ľudských myšlienok. Videli sme stopy drobných príbehov ľudí, ktorí tu žili, videli sme aj stopy veľkých politických príbehov z rôznych časových etáp dvadsiateho storočia. A všetko to bledlo, zapadalo prachom a rozpadalo sa. Všetky tie veľké idey, zdanlivo večné… a pritom z hľadiska celku času celkom malé.
Významnú úlohu však nehrali len príbehy z dávnejšej minulosti, ale aj pestrá škála odkazov a obrazov zanechaných súčasnými návštevníkmi. Steny zdobilo všetko možné – od nápisov vyvolávajúcich ducha Tretej ríše, cez ekologické posolstvá, až po sofistikované grafiti.
Je zvláštne pohybovať sa v priestoroch, ktoré boli v minulosti zaplnené ruchom ľudského života. Teraz tu človek nachádzal dlhé prázdne chodby, neznáme zariadenia, vykachličkované miestnosti a temné kúty, do ktorých prenikalo len sporé svetlo. Predstavivosť pracovala po celý čas naplno a do znepokojenej mysle sa vkrádala úzkosť.
Nechcel som zachytiť len strnulé obrazy minulosti, postavou pozorovateľa som chcel do fotiek vniesť aspekt prítomnosti a do istej miery tiež moje vlastné pocity a vnímanie tohto miesta.
Napriek tomu, že slová v úvodných odstavcoch tohto článku môžu pôsobiť trochu desivo, na nič nezvyčajné sme v konečnom dôsledku nenarazili. Skutočný duchovia minulosti tak prebývajú v nespočetných torzách príbehov, ktoré sa tu zachovali. Na záver prikladám zopár farebných záberov.
Vzhľadom na to, že som mal menší problém vkladať formát 2:3 (ten je nakoniec v sekcii "galéria"), pridávam odkaz na ucelený článok (text+fotky): http://hladacik.fotocechvala.eu/zabudnute-pribehy/
Pridaj komentár
