Keď sme sa chystali na náš dlhodobo plánovaný okruh po Islande, Ivan prišiel so zaujímavou požiadavkou: „Ja chcem ísť do Grónska!“ Spočiatku sme si mysleli, že ide len o momentálny výstrelok. Keď nám však podrobne začal rozprávať, ako bol „zapichnúť vlajku“ na Aljaške či na Veľkonočnom ostrove, míňajúc pri tom tisícky míľ a eur, pochopili sme, že sa jedná o ultimatívnu požiadavku.
Grónsko je najväčší ostrov na svete, patriaci k americkému kontinentu. Donedávna dánska kolónia, dnes autonómne územie s lokálnou vládou a parlamentom, stále však podriadené Dánsku. Platí sa dánskymi korunami. Ostrov je veľmi riedko osídlený. Celkový počet obyvateľov dosahuje sotva 60 tisíc. Hlavné mesto Nuuk má 16 tisíc obyvateľov. Nachádza sa na západnom pobreží, ktoré je ľudnatejšie a v užšom kontakte s Kanadou. Východ bol vždy nehostinný, len s niekoľkými malými osídleniami, kolonizovaný najskôr Nórmi a potom Dánmi.
Miestne obyvateľstvo, ktoré poznáme skôr ako „eskimákov“, sú Inuiti. Hlavným zdrojom ich obživy bolo vždy rybárstvo a poľovníctvo. Život v stredoveku tu bol taký tvrdý, že niektoré osady nedokázali prežiť tuhú zimu a vyhynuli. Ľudia Grónska boli pôvodne šamanisti, dnes sú dánski protestanti.
Naša zapichnutá vlajka v Grónsku začala nadobúdať reálne kontúry. S ohľadom na dopravné možnosti rozhodnutie padlo navštíviť ostrov Ammassalik na východnom pobreží, ktorý je letecky dobre dostupný z Islandu. Nachádza sa tu pomerne veľké sídlo Tasiilaq s viac ako 2 tisíc obyvateľmi. Najdôležitejším krokom bolo zabezpečenie ubytovania. V Tasiilaqu sa nachádza len jeden hotel a ten bol v našom termíne obsadený. Ivan bol však vytrvalý a nakoniec sme ho dostali.
Po relatívne krátkom lete s Air Iceland z Reykjavíku pristávame na letisku v Kulusuku, ktoré bolo v minulosti súčasťou vojenskej základne. Pristátie bolo hladké, avšak za nami sa vytvoril obrovský kúdoľ prachu. Po skúsenostiach s islandskými „gravelovými“ cestami sme zistili, že aj runwaye môžu byť „gravelové“ (gravel road – štrková cesta).
Z Kulusuku do Tasiilaqu nevedie žiadna cesta. Jediný spôsob, ako sa tam možno prepraviť je helikoptéra. Existuje tu pravidelná kyvadlová doprava, ktorú zabezpečuje Air Greenland. Let trvá približne 10 minút. Počas neho vidíme úžasné zálivy, ľadovce a hory ako na dlani.
Pristátie v Tasiilaqu vlialo do nás novú vlnu eufórie. Zrazu sme sa ocitli v celkom inom svete. Realita predčila všetky očakávania. Začiatok augusta bola výborná voľba, počasie nám vyšlo. Leto tu bolo v plnom prúde. Napriek tomu, že Tasiilaq sa nachádza len približne 100 km od polárneho kruhu, teplota sa šplhala k desiatim stupňom. Svahy okolo zálivu s prístavom a pristávacou plochou boli posiate farebnými drevenými domčekmi. Krajina bola bez snehu, len vo vode plávala sem-tam veľká ľadová kryha a žľaby horských masívov boli biele, s vrcholmi decentne zahalenými v oblakoch.
Po ubytovaní v hoteli a rýchlom obede sme zistili, aké možnosti nám poskytuje dané miesto. Ešte v tento deň absolvujeme plavbu po zálive a výlet do údolia kvetov.
Plavba vraj spočiatku nebola možná kvôli vetru, nakoniec nás zavolali, že sa máme ponáhľať, lebo loďka odchádza o 15 minút. Cieľom 2-hodinovej plavby sú icebergy, teda obrovské ľadové kryhy plávajúce v zálive v blízkosti osady. V dobrom oblečení sa dá stáť na vonkajšej palube a fotiť.
Po návrate z plavby vyrážame na túru do údolia kvetov. Preteká ním malá riečka, okolité svahy hrajú najrôznejšími farbami kvitnúcich kvetov. Za osadou sa riečka rozširuje do malého plieska, ktoré slúži ako príležitostné letné kúpalisko. Prichytili sme tu malé kúpajúce sa eskimáčky (voda podľa mňa „vrela“, mala max. 6 stupňov). Krajina bola utopená v lesku nádherného severského slnka, ale chladný vietor nám stále pripomínal kde sme.
Údolie kvetov nám v tejto ročnej dobe poskytlo jedinečnú možnosť vidieť arktickú flóru.
Večer bol dlhý a noc stále nie a nie prísť. Z terasy hotela sme mohli pozorovať ako sa záliv stále viac halí do tmy. Zrazu však spoza protiľahlého končiara vyšiel mesiac. A tak sa tmavá noc nekoná. Okrem cigary účinkuje na terase aj statív.
Druhý deň dopoludnia venujeme podrobnému brázdeniu po osade. Je tu takpovediac „komplexná občianska vybavenosť“: škola, potraviny, požiarna zbrojnica, obchod so suvenírmi, kostol a múzeum. Múzeum je umiestnené v starom kostole, lebo Dáni postavili kostol moderný. Zisťujeme, že tu majú aj taxík, autoservis, avšak všetky miestne autá sú aj tak búrané.
To, že život je tu tvrdý ešte aj dnes, dokazuje malá poznámočka v brožúrke, ktorú rozdávajú turistom. Mne to prišlo ako návod na použitie miestneho obyvateľstva: „Nie je nezvyčajné, že miestnych ľudí stretnete pod vplyvom alkoholu. Sú však priateľskí a vážia si turistov. Preto ak sa k vám priblíži osoba vo festive mood (škoda prekladať!), nemá agresívne správanie. Ak nemáte záujem o konverzáciu s ňou, len sa usmejte a odíďte.“ My sme veselých ľudí videli všade, len sa k nám nepriblížili, a tak sme nemohli vyskúšať tento recept.
Ivanov nápad ísť zapichnúť vlajku do Grónska bol ten najlepší aký mohol mať.