Portréty Loretty Lux sú zmesou reminiscencií na nasladlé pohľadnice viktoriánskej éry, štylizované fotografie zanedbaných detí, katalógové ilustrácie, ale aj pripomienkou malieb starých majstrov. Vďaka autorkinmu originálnemu vkladu prinášajú jej fotografie nesentimentálne spracovanie témy sebauvedomovania vdetskom veku, ktoré si žiada hlbšie preskúmať podivnú zdržanlivosť a skryté narážky obsiahnuté vtýchto znervózňujúcich výjavoch.
Pssst! (The Hush, 1999)
Loretta Lux predstavuje seba samu s dokonale upraveným aj keď už trochu nemoderným účesom na pozadí staromódnych detských obrázkov. Prst na perách, tíšiaci divákov, naznačuje, že svet ktorý obýva, je plný nevyslovených tajomstiev. Osvojom osobnom živote mlčí. Neprezrádza ako čítať jej fotografie, rovnako ako neodhaľuje techniky, ktoré vedú k éterickým obrazom trinástej komnaty detstva.
Loretta Lux sa narodila vroku 1969 v Drážďanoch. Detstvo prežila u starých rodičov, s ktorými často navštevovala múzeá a galérie, kde mala možnosť spoznať niektoré z najlepších diel európskeho maliarstva. V rokoch 1990-96 študovala maľbu na Akadémii výtvarných umení (Akademie der Bildenden Künste) v Mníchove. S fotografiou začala experimentovať vroku 1999. Neuspokojoval ju totiž fyzický aspekt maľby, manipulácia sfarbami, olejom, terpentínom. Fotoaparát používa ako moderný nástroj, ktorý jej umožňuje priblížiť sa k maľbe z inej perspektívy. Pre jej diela je príznačné spojenie fotografie, maľby a digitálnej úpravy.
Rozárium (The Rose Garden, 2001)
Po dôkladnom výbere modelu, kostýmu,pozadia, a precízne – hoci trochu zvláštne – rozvrhnutej perspektíve prichádza na rad digitálna montáž jednotlivých vrstiev. V tejto fáze vyvažuje vzájomné pôsobenie obrazových prvkov a starostlivo ladí konečnú úpravu a tón obrazu. Dôsledne bezprízorný výraz modelu v spojení s hyperreálnym priestorom navodzuje v divákovi pocit transcendencie subjektu a pripomína nám, že detstvo je zmätočnejšie a členitejšie ako ktorékoľvek iné obdobie ľudského života.
Vplyv tradície európskej výtvarnej kultúry je badateľný na Lorettinej farebnej palete aj na spôsobe, akým si pripravuje scénu. Farebnosť jej fotografií je blízka barokovej a manieristickej maľbe. Dominuje im chladný kolorit, precízny v detailoch, prestúpený pitoresknou dôstojnosťou filozofujúcich trpaslíkov, ale aj istý stupeň spiritualizácie priestoru posilnený symbolickým významom melanchólie a skreslenou perspektívou. Jej výrazové prostriedky i kompozičné členenie sú ovplyvnené zmyslom pre telesnosť Pinturicchia či Velázqueza, citom pre detail Bronzina, Goyovou nechuťou k ideálnym proporciám, mystickou atmosférou nemeckých romantikov Rungeho a Friedricha, ale i viktoriánskym duchom fotografie Cameronovej alebo Dodgsona. So starými majstrami má však Loretta spoločné aj niečo iné. Ročne vyprodukuje len päť až sedem fotografií. Sama hovorí, že jej trvá niekoľko mesiacov, kým dokončí jeden výjav.
Prechádzka (The Walk, 2004)
Modely sú priveľmi štylizované, možno až afektované, sú neprirodzene bledé a pôsobia opustene v zjavne neprirodzenom prostredí. Zvláštnosť týchto detí je ešte viac zvýraznená nemodernými, obnosenými a konfekčne nepasujúcimi odevmi. V týchto štylizovaných imaginárnych portrétoch však nič nie je ponechané na náhodu. Rekvizity, ale aj samotné deti, sú často upravované v postprocese, aby farebne a výrazovo plnili svoju funkciu v priestore.
Každá jej snímka dýcha na diváka ľahkým ošumelým pôvabom, výrazu dominujú jemné pastelové tóny a deti so zvláštnym snivým pohľadom v neprirodzene veľkých očiach. V portrétoch konkrétnych detí odhliada od ich individuálnych čŕt a posilňuje hmlisté fantázie smerom k vnímaniu tajuplných éterických bytostí na pomedzí skutočného sveta a fikcie.
Pri okne (At the Window, 2004)
Loretta sa zameriava hlavne na portréty detí. Hoci je deťmi skutočne fascinovaná, jej práca nie je primárne odeťoch. Nie sú to ale portréty vtradičnom zmysle. Nepokúša sa zachytiť individuálnu psychológiu či duševné rozpoloženie fotografovaných detí. Jej fotografie sú predovšetkým zovšeobecnením určitej životnej fázy. Detstvo je vjej podaní metaforou pre nevinnosť. Detstvo je rozhodujúca fáza života, počas ktorej sa učíme orientovať sa vspletitom svete ktorý nás obklopuje. Ale detstvo nemožno zopakovať. Ato je podľa Loretty Lux tragické.
Pri letmom pohľade fotografie pôsobia pokojným dojmom. Avšak pozornejšie oko odhalí znepokojujúcu nesúrodosť zobrazenia. Nevidíme tu deti spontánne, veselé, hrajúce sa, zhovorčivé. Naopak, tieto deti sú vážne, ich pohľad je strnulý, negestikulujú, nebadať nijaký mimiku, skrátka sú neprirodzene dospelé, akoby vypreparované figúrky, ktoré nie sú nositeľmi príbehu, ale priesečníkom rôznych vrstiev a smerov rozprávačských časov.
Dorothea, 2001
Oči týchto detí sú desivé, záhadné, ponorené do nejednoznačnosti androgýnnych postáv. Ich upreté pohľady naznačujú izolovanosť a osamelosť. Pretiahnuté končatiny, priveľké hlavy, oči od seba vzdialené očosi viac ako je zvyčajné, to všetko prispieva k podivne zdržanlivému výrazu v strnulo upretých pohľadoch týchto detí na pozadí presne vydeleného priestoru. V pohľadoch týchto detí sa zrkadlia tajomstvá sveta dospelých, tajomstvá ktoré sú oveľa skutočnejšie ako okolitá realita.
Nezúčastnený pohľad detí ako charakteristický znak týchto fotografií odkazuje na niečo miznúce, nie je tam príbeh, skôr fragmenty príbehu puntičkársky naukladané vedľa seba. Takéto vnímanie obrazu vyplýva zo skutočnosti, že Loretta uvažuje o svojich dielach v piktorialistickom duchu a piktorialistické umenie nie je nutne naratívne. Loretta nerozpráva príbeh, radšej dáva veciam voľný priebeh. Divákovi tak otvára možnosť vytvoriť si vlastnú interpretáciu. Portréty Loretty Lux sú skôr ako rozhodené kocky – sú časťami jedného príbehu, avšak ich spojenia nie sú ani príčinné, ani jednoznačné, dokonca nie sú ani lineárne. V jej fotografiách je zakomponovaná cyklickosť, a práve návrat či znovuobjavovanie motívu, jeho variácie sú tým, čo znepokojuje diváka. Motív prerastá obrazom a obraz ho skrýva na tom najzjavnejšom mieste. Jeho celostnosť vytvára spojenia, ktoré v každom momente odkazujú k nemu samému.
Bubeníčka (The Drummer, 2004)
Bubeníčka má v Lorettinom portfóliu výnimočné postavenie, pretože patrí k nemnohým portrétom, kde dieťa zíza priamo na diváka, paže zvierajú dynamický uhol a v pästičkách zanovito zviera paličky, aby vnasledujúcom momente úderom na bubon pretrhlo malátne ticho. Jednoduchosť kompozície strnulo sediaceho dieťaťa, zvýraznená mĺkvymi vertikálami tapetového vzoru vpozadí aupokojujúcimi horizontálami stola vpopredí, ktoré sú vpríkrom kontraste sagresívnymi líniami vzoru na bubienku, môže znamenať príchod náhlej zmeny vživote, iniciáciu, prestúpenie hraničnej čiary, pričom vlastná prítomnosť subjektu je zredukovaná na nepolapiteľný záblesk prchavého okamihu. Všetky individualizujúce znaky budú neodvolateľne rozprášené vtomto jedinom ohlušujúco burácajúcom rozhodnom geste.
Lorettine portréty sú výpravnými esejami, ktoré vyvolávajú emócie tým, že diváka zneisťujú v jeho zvyku pozerať sa na detstvo naučeným spôsobom a tento vek nevinnosti ukazuje v odlišnom svetle. Nútia diváka uvažovať o detstve, ale súčasne aj o spôsobe akým nazeráme na toto životné obdobie ako by bolo čímsi oddeleným od našej minulosti. Detský pohľad na svet a chápanie toho istého sveta dospelými je zreteľne odlišné, zatiaľ čo v týchto obrazoch sa prelínajú, sú navzájom neoddeliteľné, a táto ich nerozlíšiteľnosť tak v rovine bytia ako i v rovine poznania zakladá pevné tkanivo ktorého lícom je identita a rubom neosobnosť. Tieto portréty sa vysmievajú, ale i vzpierajú možnosti stať sa ikonami. Remeselná dokonalosť, ktorou vynikajú, odkazuje na jednej strane k vyumelkovanosti sveta dospelých a k takmer až chirurgickej čistote názoru na nepoškvrnenosť detstva, na strane druhej telesná disproporcionalita týchto detí, ledva badateľné modriny na kolenách a obité lakte rozbíjajú mýtus o dokonalosti detského sveta izolovaného od nástrah a pokušení skutočného sveta. Mýtus tak starostlivo budovaný a úzkostlivo chránený tradíciou a normou.
Dievča so sklenenými guľôčkami (Girl with Marbles, 2005)
Ľahko disproporčné detské telíčko a bezpríznakový priestor. V neprirodzenom svetle predmety nevrhajú tiene. Prázdny priestor, nie fyzický, ale mentálny, čaká, kým bude vyplnený. Že tu nejde o fyzický priestor najlepšie svedčí chýbajúca, či skôr chybujúca perspektíva. Priestor určuje miesto, ktoré odkazuje k netelesným vzťahom a väzbám. Je to priestor pia fraus, ilúzia prednesená s dobrým úmyslom.
Napriek svojmu zmyslu pre realizmus sa Loretta Lux nesnaží dosiahnuť vo svojich portrétoch detí verné fotografické zobrazenie svojich modelov. Naopak, jej diela, spravidla zobrazujúce osamelé dieťa v presvetlenom priestore, sú premyslene rozvrhnuté kompozície scieľom vytvoriť psychologicky bohatú – avšak vprvom rade typologickú, nie individuálnu – charakterovú drobnokresbu, ktorá umožňuje preskúmať podstatu a povahu detstva a pochopiť proces sebapoznávania v detskom veku. Loretta kladie divákovi naliehavú otázku, prečo nás tieto nevinné portréty tak očividne vyvádzajú z rovnováhy? Sú to naše spomienky na strachnaháňajúce staromódne porcelánové bábiky či zažltnuté fotografie nezdravo bledých detí zindustriálnej éry? To, čo tieto nezvyčajné portréty prinášajú, nie je nič iné ako znepokojujúce myšlienky a obsesívne predstavy spojené sdetstvom a dospievaním.
Autoportrét (Selfportrait, 2007)
Nielen fotografie Loretty Lux sú precízne skonštruované, aj ona sama je výsledkom dokonalej štylizácie. Postavy sú uväznené vo svojich vlastných víziách, vo svete, ktorý divák môže letmo zazrieť, ale do ktorého nemá prístup. Neurčitosť situácie je posilnená vizuálnym dojmom prázdnej miestnosti či krajiny ležiacej úhorom, vktorej je denaturalizované detstvo polapené vslučke absolútneho časopriestoru bez vlastností.
Fotografie Loretty Lux idú divákovi nekompromisne pod kožu, hľadajú cestu späť v čase a z pamäte sa snažia vydolovať čriepky spomienok, ale pretože sa to nedarí, sme nútení oprieť sa o barlu obrazného rozprávania o tom, čo sa nedá uchopiť bezprostredne, ale čo pomáha pochopiť rozdiel medzi nami a našimi ilúziami. Tieto neobvyklé fotografie majú vsebe potenciál prekonať počiatočný zdráhavý prístup, prípadne i odpor niektorých konzumentov umenia, a pretrvať ako príbehy o nemožnosti návratu vyrozprávané vizuálnym jazykom.
Bibliografia:
TULLY, Nola: Carefully Composed Inconsistency. In: The New York Sun, 2005-05-12.
LIGGETT, Nicole: Book Review - Loretta Lux https://sites.google.com/site/nicoleliggett11/book-review
PROSE, Francine: Photographs by Loretta Lux. New York: Aperture, 2005.
JONES, Kristin M.: http://www.frieze.com/issue/review/loretta_lux/
Fotografie: http://www.loretta.lux.de
Pridaj komentár
