Samozrejme som si túto príležitosť nenechal ujsť ani ja, dokonca som sa do lesa poberal už od 1.9.
Tí čo to poznajú, vedia, že zbytočne ale moje nadšenie bolo tak veľké, že som sa nevedel dočkať, kedy to už konečne začne. Každoročne si vediem záznam z tohto lesného divadla. Už 2 roky sa mi osvedčil prvý deň ruje, t.j. 5.septembra. Hneď ráno som sa vybral na miesto, ktoré bolo v zázname napísané aj minulý rok. Z domu som vyrazil o 04:00hod ráno, aby som bol za svitania už rozložený na mieste. Nič som si od toho nesľuboval, ale dúfal som. Už cestou na miesto sa lesom na stovky metrov sem tam ozvalo mohutné: ,,Ouuuu“, typický zvuk jeleňa v ruji. Vydýchol som si a v duchu si povedal: ,,Konečne to začalo!“ Usadil som sa na kraji lúky a za rannej tmy pozoroval mladého ihličiaka s jednou laňou pasúcou sa na lúke. Dúfal som, že vydržia aspoň hodinku na danom mieste, kým sa ukážu prvé lúče slnka, no nestalo sa. S príchodom slnka sa stiahli do najbližších kríkov. Pobral som sa ďalej, bol som už niekoľko kilometrov od auta, tak som prešiel aspoň najbližšie kaliská či niečo nespozorujem. Dve z troch kalísk boli nedotknuté. Ale to všetko vysvetľuje nízky dátum a ešte len začínajúca ruja... Takýchto dní bolo nespočetne veľa, nechcem preháňať, ale v lese som bol asi každý deň, či už skoro ráno alebo podvečer. Miesta som obmieňal.
Okolo 8.septembra sa pridal ku mne aj kamarát Milan, ktorý si to tiež ešte ani jeden rok nenechal ujsť . Takže tie zdĺhavé cesty na rujoviská boli vo dvojici kratšie . Tak či tak tieto prvé dni boli skôr o pozorovaní , vyhodnocovaní a pripravovaní sa na vrcholové dni.
10.septembra mi prišla žiadosť na Facebooku od fotografa Martina Heska, ktorého som dovtedy nepoznal, s otázkou kam na jeleňov. Padlo zopár rád a tipov. Dokonca sme si na 16.9. dohodli spoločný foto-lov . Nie len taký obyčajný. O 20:00 som končil v práci. Veci som mal pobalené, s Martinom som sa stretol o 21:00hod večer. Pridal sa k nám aj jeho brat a vybrali sme sa do lesa nocovať. Myslel som si, že už keď je toho 16-násteho, bude to divoké hneď zrána a bolo by riskantné prísť na miesto až ráno . Už po ceste na rujovisko okolo 22:00hod večer to bolo niečo neskutočné. Všade navôkol ručali jelene, tá frekvencia ručania bola taká častá, že sa nedalo určiť koľko ich vlastne je. Odhadom 8kusov zo všetkých strán do vzdialenosti 200 metrov. Snažili sme sa prejsť po ceste do protivetru. Čo čert nechcel, zacítili nás skôr, ako sa nám to podarilo. Bolo počuť, že ručanie sa postupne vzďaľuje. Neodradilo nás prísť na miesto a zasadnúť. Čerešničkou na torte bola menšia nehoda, moja.. Keďže sme šli po tme, dalo sa niečo podobné čakať... V celom lese bola jedna koľaj od traktora a v koľaji vody vyše členkov. Samozrejme od prírody som chlapčisko ,,šikovné“, tak som do nej stúpil. Topánka bola plná vody, ponožka ako inak mokrá . Chvalabohu nebola až taká zima, že by sa to nedalo vydržať. Po príchode na miesto sme rozložili karimatky, v kríkoch pripravili foto-techniku a okolie som pozoroval nočným videním . Približne po dvoch hodinách sa ručanie opäť začalo stupňovať. Martin medzičasom zaspal na karimatke a ja som plný očakávania čakal, kedy sa zver ukáže na lúke .Približne okolo 03:00hod. rannej spánok premohol aj mňa a tak to aj dopadlo. Ani neviem ako a už som spal taktiež. Prebral som sa až na veľmi blízke zaručanie vzdialené 80metrov pred nami o 05:00hod.ráno. Chalanov to taktiež zobudilo. Už bolo šero, takže ak by jeleň vyšiel na lúku, mali by sme ho ako na dlani. No zákon schválnosti existuje, jeleň si ručal presne na hranici lesa a nebolo ho vidieť .Akoby tušil, že čakáme. Celý tento foto-lov dopadol neúspešne, napriek mokrým topánkam, ale aj to je skúsenosť. Vždy treba pribaliť do batohu suché ponožky.
Pol mesiaca preč, ruja v plnom prúde a ja som stále nemal ani jednu fotku. Vlastne mal ale iba také dokumentačné, preto som viac a viac času trávil v lese, dokonca aj v práci som si nahlásil dovolenku. Pominulé roky bol vrchol ruje u nás v Malých Karpatoch okolo 24 - 27.9. Dá sa povedať, že tieto dni som v lese strávil asi najviac času. Posledný krát sa ku mne pridal kamarát Marek.
Boli to rozhodujúce dni, kedy som vedel, že ak sa mi už teraz nepodarí nafotiť nič, tak už nikdy. Marek tiež pri pozorovaní ruje nie je žiadny nováčik, takže sme spojili hlavy a skúsenosti a vyberali miesta, kde sme šli na istotu a vyplatilo sa.24-tého sme vyrážali o 05:00 ráno z domu, zasadli na lúčku vedľa mladiny, odkiaľ sa ozývalo zopár jeleňov a po uši zamaskovaní čakali. Netrvalo dlho a Marek mi šepká: „Máš ho v pravo pred sebou´´. Vyzeral, že len prechádza okolo, bol vzdialený necelých 20metrov a šiel pre mňa nevyhovujúcim smerom. Toto bola príležitosť na fotku. Bol tak blízko! Sedeli sme v protivetre a taktiež aj svetlo bolo dostatočné na fotenie, aj keď nie ideálne. Rozhodol som sa jeleňa zavábiť hlasom rujnej jelenice dúfajúc, že ho oklamem, kým zájde do kríkov. Marek zapol kameru a tiež sa pripravil. Ja som tiež pripravil foťák, lebo som vedel, že je príliš blízko a budem mať len jedinú príležitosť na záber... Nehybne čakajúc som si ľavou rukou chytil nos a vydal som zvuk: ´´ééng´´, ktorý je veľmi podobný zvuku jelenice v ruji. V očnici fotoaparátu som videl jeleňa ako otočil hlavu smerom k nám. Vtedy som vedel, že reaguje na daný tón zvuku. Vytrvalo som to opakoval asi 20 sekúnd a vybral sa naším smerom. Pripadal som si ako zmyslov zbavený, keď som sa pozerajúc do fotoaparátu usmieval a v mysli toho jeleňa usmerňoval: „kúsok doľava a poď ešte bližšie“.. Takmer akoby ma počul, podišiel k nám približne na 10 metrov. Nič netušiac si nás poobzeral a kľudným krokom zašiel do kríkov.
Tento zážitok sa fotografiou opísať nedá ani na 20%. Zároveň som si splnil svoju požiadavku nafotiť jeleňa z blízka, akéhokoľvek a kdekoľvek, keďže u nás ich nie je toľko, ako v iných oblastiach Slovenska. V podstate som z lesa odchádzal veľmi spokojný. Vo vychádzkach som poľavil, lebo som dosiahol to, čo som chcel . No napriek tomu ešte zopár takýchto výjazdov bolo. O 2 dni som šiel smerom na rujovisko a pred sebou som cez cestu zbadal prechádzať štyri lane, tak som okamžite zaľahol na zem a sledoval kam idú.. Šli oproti mne. Hneď za nimi sa ťahal pekný desatorák. Plazením som sa dostal približne do smeru, ktorým som predpokladal, že pôjdu. Pomaly ale isto sa približovali. Mal som ešte dostatok času zamaskovať sa. Veľkou nevýhodou bolo to, že sa pohybovali v poraste a druhou z nevýhod bolo, že prvé išli lane, ktoré sú počas ruje oveľa ostražitejšie ako samotné jelene. Preto ich nazývam „bonzáčky“. Pri sebe menšom vyrušení zdrhajú preč a stiahnu so sebou celé stádo. Vedel som, že toto dopadne tak isto, no napriek tomu som čakal. Nakoniec sa vyplatilo. Jedna z laní sa postavila predo mňa rovno medzi stromy, vyrušil ju až zvuk závierky.
Asi ste si domysleli, čo nasledovalo. Je veľmi zaujímavé že aj keď ma necítila. ani nevidela. aj tak pre istotu utiekla. Asi majú v tých hlavičkách dostatok rozumu nato, aby dokázali identifikovať zvuk, ktorý je pre les netradičný. Vyrušilo ju to klasické „cvak“ môjho fotoaparátu.To bol zároveň aj môj posledný foto-lov a tak povediac aj záver tohtoročnej ruje, keďže k dnešnému dňu 02.10.2015 je v našich lesoch už opäť úplné ticho.
Pridaj komentár
