Už som sa tu pri akejsi príležitosti k tejto téme vyjadril, opakovanie je však (občas) matka múdrosti, neodpustím si, sledujúc niektoré fotografie, zopakovať svoju myšlienku.
Pri všetkej úcte k ľudskému utrpeniu - tak trochu som už alergický na takzvaný sociálny dokument - na čiernobielom zábere s viditeľnou a neprirodzenou vinetáciou a s prehnaným kontrastom sa nám v stredovej kompozícii predstaví ušmudlané usoplené dieťa, robotník, ubolená upracovaná matka, zvráskavený starec držiaci fotografiu zosnulej životnej družky, všetci sa strojene pozerajú do priamo objektívu,... Na súťažiach majú najväčšie šance uspieť podobné reportážne cykly, keďže reportáž je považovaná za akúsi kráľovskú fotografickú disciplínu. V tesnom závese nasledujú rozličné lysohlávkové experimenty, ktorým často rozumie len autor, či skôr ani on sám nie (takú náladu som vtedy mal a tak som to videl) a s veľkým odstupom kategórie, ktoré by sa pri určitom zjednodušení dali zhrnúť pod tak trochu dehonestujúce, ale rozšírené označenie "ľúbivá fotografia". Tak trochu som smutný z tohoto pohľadu - nemôžu všetci písať romány, ľuďia si totiž radi prečítajú aj detektívky alebo poéziu, prípadne niečo oddychové. Človek je tvor mysliaci, esteticky založený a s väčšou či menšou dávkou fantázie, má rád tajomno, objavovanie, rád sa kochá pohľadom na krásne veci a obklopuje sa nimi. Vážme si, že fotografia má česť byť pri tom a napľňať tieto prirodzené duševné ľudské potreby. Treba svetu ukázať všetky tie úžasné možnosti, ktorými nás dokáže uspokojovať - každý zo spomínaných fotografických žánrov má pri tom svoju nezastupiteľnú úlohu. Pri tejto príležitosti mi napadá výrok, či skôr laická definícia umenia, ktorá sa mi veľmi páči, pretože je ako vystrihnutá zo života - "Keď sa to páči, je to gýč, keď tomu nerozumieme, je to umenie."
Nech už je teda našou "srdcovkou" akákoľvek fotografia, treba sa snažiť vedľa seba žiť a navzájom sa rešpektovať...
Pri všetkej úcte k ľudskému utrpeniu - tak trochu som už alergický na takzvaný sociálny dokument - na čiernobielom zábere s viditeľnou a neprirodzenou vinetáciou a s prehnaným kontrastom sa nám v stredovej kompozícii predstaví ušmudlané usoplené dieťa, robotník, ubolená upracovaná matka, zvráskavený starec držiaci fotografiu zosnulej životnej družky, všetci sa strojene pozerajú do priamo objektívu,... Na súťažiach majú najväčšie šance uspieť podobné reportážne cykly, keďže reportáž je považovaná za akúsi kráľovskú fotografickú disciplínu. V tesnom závese nasledujú rozličné lysohlávkové experimenty, ktorým často rozumie len autor, či skôr ani on sám nie (takú náladu som vtedy mal a tak som to videl) a s veľkým odstupom kategórie, ktoré by sa pri určitom zjednodušení dali zhrnúť pod tak trochu dehonestujúce, ale rozšírené označenie "ľúbivá fotografia". Tak trochu som smutný z tohoto pohľadu - nemôžu všetci písať romány, ľuďia si totiž radi prečítajú aj detektívky alebo poéziu, prípadne niečo oddychové. Človek je tvor mysliaci, esteticky založený a s väčšou či menšou dávkou fantázie, má rád tajomno, objavovanie, rád sa kochá pohľadom na krásne veci a obklopuje sa nimi. Vážme si, že fotografia má česť byť pri tom a napľňať tieto prirodzené duševné ľudské potreby. Treba svetu ukázať všetky tie úžasné možnosti, ktorými nás dokáže uspokojovať - každý zo spomínaných fotografických žánrov má pri tom svoju nezastupiteľnú úlohu. Pri tejto príležitosti mi napadá výrok, či skôr laická definícia umenia, ktorá sa mi veľmi páči, pretože je ako vystrihnutá zo života - "Keď sa to páči, je to gýč, keď tomu nerozumieme, je to umenie."
Nech už je teda našou "srdcovkou" akákoľvek fotografia, treba sa snažiť vedľa seba žiť a navzájom sa rešpektovať...
Pridaj komentár
Ale vďaka za názor.
