S predstavou výletu na Poľanu sme sa pohrávali riadny kus času. Keďže na jednu noc sa tam zrejme neoplatí chodiť cez pol republiky, museli sme si na to vyčleniť celý víkend. Odchod sme mali naplánovaný v piatok o 15:23. Vlakom sme sa chceli odniesť do Kriváňa, a odtiaľ autobusom do Skliarova, kde mala začať túra na Poľanu. Čo však nikto nechcel, vlak mal meškanie 30 minút, takže sme autobus z Kriváňa nestihli. Naskytla sa otázka, ako to vyriešime. Padlo rozhodnutie odniesť sa vo vlaku až do Detvy a odtiaľ ísť pešo, prípadne niečo cestou do Skliarova stopnúť.
Tak sme sa z vlakovej stanice v Detve vydali na cestu. Ruksaky plné vecí na víkend v prírode boli pomerne ťažké a nespríjemňovali chôdzu po asfaltke. No nemali sme na výber.
Pár metrov pred dedinkou Skliarovo sa nás usmialo šťastie. Stopli sme mladého chlapca na terénnom aute, ktorý nás bol ochotný zviesť až ku Melichovej Skale. Z jeho strany samozrejme padla otázka, či sa v noci nebudeme báť medveďov, keďže ich tu je viac než dosť. Náš optimistický pohľad na tieto tvory sa pomaly ale isto premieňal na zdravý rešpekt voči nim.
Na noc sme našli miesto na spanie pod spomínanou Melichovou Skalou. Skala je pozostatkom stuhnutého lávového prúdu. Rozložili sme veci, uvarili večeru, nachystali veci na spanie a pomaly sa uberali spať, keď sme si všimli blesky z prichádzajúcej búrky spoza kopca. Vedeli sme, že nemáme nad hlavou žiadnu strechu a tiež sme nemali najbezpečnejšie miesto kvôli bleskom. Vyčkávali sme pod nepremokavou plachtou a dúfali, že to na nás neudrie v plnej sile. Zvyšujúca intenzita hromov a bleskov nám nepridávala na optimizme. A v tom to prišlo. Začalo kropiť. Nie veľmi, ale takto to zvykne začínať, pomaly a potom to príde v plnej sile. To však nebol náš prípad. Búrka nás obišla len o chlp. Hneď ako prestalo pršať sme odkryli plachtu a hneď aj zaspali.
V sobotu sme sa prebudili do slnečného rána. Slnko nám dodávalo energiu a intenzívne zvyšovalo teplotu vzduchu po relatívne chladnej noci. Posilnení raňajkami sme sa konečne mohli vydať na cestu na Poľanu. Po pár stovkách metrov sme pri lese uvideli prvé medvedie stopy. Uvedomili sme si, že to nie sú len fámy o tom že ich je tu veľa. No neprikladali sme tomu veľký význam keďže boli staré.
Cesta ubiehala rýchlo, pribúdali výškové metre, tak isto aj dĺžkové. Značky boli dobre viditeľné, no chodníky vychodené už menej. Stále ale nebol problém s orientáciou. Po približne troch hodinách od Melichovej Skaly sa dostávame k horskému hotelu Poľana. Je obrovský, no pochybujem, že v dnešnej dobe je ešte reálne ho naplniť hosťami.
Museli sme sa samozrejme ako správni Slováci zastaviť v bufete a dať si pivko. Pridali sme ešte jednu müsli tyčinku, pozreli sme si v interiéri bufetu plagát o medveďoch (24 ich bolo na plagáte, všetci s fotkou a popisom. Najväčší a najstrašnejší vyzeral byť Michal) a pokračovali ďalej.
Od hotela to trvalo na úplný vrchol Poľana ešte asi hodinu. Tam sme si dali poriadny obed (samozrejme z konzervy). Celú trasu na vrchol nás obklopoval krásny zmiešaný les. To miesto malo veľké čaro aj preto, že turistov tu bolo veľmi málo. Za celú cestu sme ich stretli dokopy len pár.
Od vrchu Poľana sme mali namierené na Sedlo Jasenová. Značka viedla po hrebeni, no chôdzu nám znepríjemňovali popadané stromy, ktoré bolo často treba obchádzať alebo prekračovať. Nezdá sa to, ale uberá to kopec energie. Les naokolo bol stále krásny, miestami priam magický. Bolo vidieť, že veľa turistov týmto miestom neprechádza. Miestami sme strácali aj chodník, po ktorom sme mali ísť. Bol veľmi málo vychodený a občas splýval s porastom v lese.
Z Kopce sme pokračovali po červenej na Sedlo Jasenová, odkiaľ sme šli chvíľu na Betónku po modrej značke a následne nastúpili na zelenú smerom na Hronček. Samozrejme, nebola by to túra bez komplikácií, takže chvíľu od Hrončeka sa mi na asfaltke podarilo zle stúpiť na členok. S ním som mal problémy už nejaký ten mesiac a toto mi veru nepomohlo. Tak som dúfal, že budem schopný aspoň dokončiť túto túru. Bolesť sa po hodine pomaly uvoľňovala, no stále to nebolo ono. Miesto na spanie sme si našli na Hrončeku, kde bola útulňa.
Stále sme však nevideli žiadneho medveďa. Všetci o nich rozprávali, každý jeden turista ktorého sme stretli sa nás pýtal, či sa ich nebojíme keď budeme spať vonku. Spočiatku sme to neriešili, ale keď sa nás to pýtal už asi piaty človek, mali sme sa na pozore.
Pri útulni bola aj malá priehrada, v ktorej sme sa mohli osviežiť a umyť. Takáto očista v prírode je skvelá, hlavne ak je človek spotený z cesty.
(Hlavné ingrediencie výletov)
Ráno nás čakal výšľap na Zákľuky ( 400m výškových). Trasa po červenej značke stúpala veľmi rýchlo a my sme naberali výškové metre. Vyrazili sme o 8:00, aby sme v Čiernom Balogu, kde naša trasa mala skončiť, stihli autobus do Brezna a následne z Brezna vlak do Košíc.
Pár metrov pred odbočkou na žltú značku smerom do Čierneho Balogu sa nám na chodníku naskytol takýto pohľad. Medvedie stopy, pomerne čerstvé. Sprevádzali nás dobrých 300m po chodníku a potom odbočili niekde do lesa. Nabrali sme k tomuto miestu rešpekt. Stopy boli fakt veľké, a nevedeli sme si ani predstaviť, aké by to bolo keby sme stretli toho, komu patrili. Človek je frajer keď rozpráva o tom ako rád by videl medveďa, ale keby mu stál tvárou v tvár, asi by až taký frajer nebol.
Po odbočke na žltú značku sa chodník začal prudko klesať. Výškové metre sme strácali a my sme vedeli, že sa pomaly ale isto blížime do Čierneho Balogu. Značka sa po chvíli napojila na asfaltku, po ktorej sme museli šľapať asi 9km. Z duše nenávidím tento druh podkladu, takže som preklínal každý jeden jej meter. Pred skanzenom v Čiernom Balogu stála historická železnička, mysleli sme že už nepremáva, no keď sme videli ako do nej nasadajú ľudia a pomaly sa začína hýbať, použili sme všetky sily aby sme ju dobehli. Ochotný strojvodca nám zastavil a my sme priskočili. Keď sme sa ho opýtali koľko stojí cesta do Čierneho Balogu, pri odpovedi 8€ sme stratili reč. Tak nás zadarmo hodil aspoň do skanzenu, čo bol možno 1km. Lepšie ako nič, aspoň sme si úplne nezničili nohy. V dedine sme stopli ochotného chlapíka, ktorý nás hodil do Brezna. Ušetrili sme aspoň euro za cestu autobusom a aspoň sme si stihli v Brezne na stanici dať pivo.
Cestu vlakom do Košíc sme si užívali, keďže železnica viedla cez viadukty a tunely. Týmto sa náš výlet skončil. Záver je taký, že príroda na Poľane je krásna, lesy nádherné, plné života. Veľa ľudí tam nenájdete, čiže ak máte radi skôr opustenejšie miesta ako preplnené turistami, určite odporúčam navštíviť Poľanu. Určité vzrušenie a tajomnosť tomuto miestu pridáva aj fakt, že je tu kopec medveďov na pomerne malom území. Človek nikdy nevie, kde na nejakého natrafí.