Začiatok tohto roka sa niesol v znamení tuhej, chladnej a neutíchajúcej zimy. Veľa krát som počul od druhých, že kedy už toto prejde alebo kedy prestane byť tak chladno. Ja som však v raných mrazoch a hmlách, hľadal inšpiráciu a vedel som už vopred, že so štipkou optimizmu a istou dávkou sebazaprenia sa aj z tohto počasia dá získať niečo dobré. Zobral som teda fotoaparát a utekal som von, tam kde mrzlo a vládla zima.
Zo začiatku to bolo iba hľadanie rôznych rastlín,ktoré boli omrznuté, čo im pridávalo na fotogenickosti a kráse.
S tým spojené motanie sa po okolí, vo vetre, zime a mraze, ktoré nebolo vždy jednoduché, všetko mokré a často krát aj od blata bolo samozrejmosťou.
Ale nebol som tam nikdy sám, vždy sa našlo pár zvierat, ktoré mi robili spoločnosť.
V jedno zahmlené a chladné ráno sme s kamarátom vybehli do Leopoldova na Ypsylonku. Nápad to bol pekný, ale vstávať skoro ráno a ešte ktomu ísť do tej zimy, no nechcelo sa mi to je jasné. Po príchode na miesto som však v okamihu zmenil názor. Okolie bolo ráno ešte pod rúškom noci a všade hustá hmla.
Zamrznuté jazero a mrazom zdobené rastliny v jeho okolí pôsobili na človeka ako keby sa ocitol v rozprávke. Pomaly sme sa motali okolo jazera a dych berúca scéna tuším vyzerala stále lepšie. Keď si predstavím, že by som tam v to ráno nešiel, tak by som prišiel skutočne oveľa.A to som stále nevedel o tom, že to nieje všetko čo za ten deň ešte uvidíme.
Keď sme po preskúmaní štrkoviska už chceli ísť domov po ceste nás uchvátila ešte jedná scéna. Tá istá okolo, ktorej sme ráno išli tam, len bola ešte veľká tma nato aby sme vedeli oceniť jej krásu. Bol to Váh a jeho okolie, ktoré bolo rovnako, ako všade okolo obalené v námraze.
Z celého dňa som bol taký očarený, že som hneď na druhý deň šiel von ráno tiež. Zima bola rovnaká, len tej hmly už bolo pomenej a do východu slnka sa úplne rozpustila. Mal som však overené miesto, kde som vedel, že to bude paráda za každých okolností a veru nesklamalo. Ranný východ slnka sprevádzaný rozprávkovo zamrznutou krajinou, to je miesto na ktoré by som šiel každé ráno.
Ďalší úžasný deň, ale zima ešte nepovedala svoje posledné slovo a ja som to dobe vedel. Oniekoľko dní neskôr sme teda aj so sestrou išli na ďalšiu cestu, tentokrát na kaštieľ Katarínka a hrad Korlátka. Tieto miesta majú svoje čaro a sú vyhľadávanými miestami v Malých Karpatoch.
Kostol a kláštor svätej Katarínyje súbor zaniknutých budov františkánskeho kláštora, pomerne zachovaných kostolných múrov a kostolnej veže zo 17. storočia.
Korlátka je zrúcanina hradu strážiaceho tzv. Českú cestu. Hrad pochádza z 13. storočia, opustený bol v 18. storočí. Dnes sa z neho dochoval črep valcovej veže (na Slovensku ojedinelé), zvyšky paláca a hradieb. Najviac zachovaná je hospodárska budova v predhradí.
Bola to veľmi dlhá s chladná zima pre niekoho plus pre iného nie, ale vždy je dobré hľadať príjemné aj v tom čo nám nieje zrovna po chuti a s istou dávkou snahy sa pocit zadosťučinenia určite dostaví. To by bolo z najzaujmavejších chvíl mojej zimy zhruba všetko (samozrejme bolo toho oveľa viac), vďaka sa zhliadnutie a prajem pekný deň.
Pridaj komentár
