Hore

Hlinené domy a katolícky kňaz ako otec národa

Na Islandskej univerzite je už pred veľkou nocou koniec semestra. Posledným prednáškam z takmer všetkých predmetov už odzvonilo. Okrem jedného. Predmet o islandskej histórii a kultúre má na konci sylabu školský výlet.Image titleMonotónny hlas učiteľa histórie oznámil prvú zastávku pri takzvaných Turf housoch. V hlinených domoch žili Islanďania až do tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Turf house v múzeu Glaumbær patril farmárskej rodine. Je to komplex mnohých individuálnych budov prepojených chodbou. Hlavným stavebným materiálom bola hlina a drevo, ktoré vyplavil oceán. Pôvodná rodina opustila toto obydlie až vroku 1947. Zaujímavá bola, podľa mňa, modrá izba. Modrou farbou si natierali izby len bohaté rodiny. Modrú farbu totiž na Islande nebolo dostať. Museli ju dovážať z Dánska, a preto bola veľmi vzácna.

Image title

Image title



Učiteľ sa nám snažil po ceste kďalšej lokácii vysvetliť dôležité historické okolnosti. K tým sa však nemôžem vyjadriť. Jednak (tak ako Uhrík) nie som historik a jednak mu nebolo rozumieť. Zastavili sme sa pri kostole, v ktorom slúžil posledný katolícky kňaz na Islande Jón Arason. Napriek tomu, že mal pätnásť detí, bol presvedčený katolík. Horko na to doplatil. Jeho dvom synom odrúbali hlavu a jeho de facto rozštvrtili samotní Islanďania. Prečo je z neho dnes národný hrdina mi mierne ušlo. Každopádne, k tomuto človeku vedú korene každého pôvodného Islanďana.

Image title


Kostolík v Hjaltadal nebol príliš uprataný. A teda, nie som puritán, ale mohli si dať trochu záležať. Nezávisle na tom bola ale architektúra stavby prekrásna a taktiež aj jej výzdoba. Vedľa kostola sa týčila vysoká zvonica. Všetci sme sa potešili, keď nám sprievodkyňa povedala, že môžeme vybehnúť hore. Namiesto krásneho výhľadu nás však na vrchu čakalo iba trpké sklamanie. Okrem zvonu sme na konci schodiska našli len maličké okienko.

Image title


Teta autobusárka počas našej exkurzie usilovne vyšívala sveter. Musela stým však prestať. Bol čas ísť. Nabrali sme smer na Siglufjörður. Vtomto malebnom mestečku som už raz bol. Niektorí spolužiaci tam už dokonca boli aj štyri krát, ale stále sa tam radi vraciame. Podľa mňa aJirku je to najkrajšie mesto na Islande.

Image title


V minulosti bolo Siglufjörður rybárskou metropolou. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia toto miesto prekvitalo. Bývalo tu približne štyri tisíc ľudí apočas letnej rybárskej sezóny sa počet obyvateľov aj strojnásobil. Ryby sa tu lovili vtakých kvantách, že mohla nastať iba jedna situácia. Takmer všetky ich vylovili a začiatkom sedemdesiatych rokov sa zo Siglufjörður stalo prakticky mesto duchov. Do nasledujúcich pätnástich rokov sa odtiaľ vysťahovala tretina obyvateľov. Dodnes v meste ostalo asi tisíc dvesto ľudí.

Image title


Rybárčenie je v DNA tohto mesta. Miestni si to uvedomujú, a preto udržujú (v perfektnom stave) múzeum venujúce sa tomuto remeslu. V miestach, kde sa ryby solili, či žili robotníci ostalo všetko pôvodné. Žiadne vitríny, len priamy zážitok. Na toto múzeum nemôžem naozaj povedať krivého slova. Zariadenie zo šesťdesiatych rokov akoby sa ani nepohlo. Spisy, stroje, nápisy na stenách v spálňach, všetko je veľmi real. V múzeu sme si mohli obzrieť aj rybársku loď z tohto obdobia. Na lodi nie sú žiadne zátarasy. Všetko je otvorené a prístupné, všetko je hands on.

Z výletu som zostrihal aj krátke video, ktoré si môžete pozrieť tu: https://www.youtube.com/watch?&

Image title

Image title

Image title

Image title


Autor tohto článku nemá aktuálne napísaný žiadny text o sebe

profil autora

Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok

Ďalší článok z kategórie

Z kategórie

Inzercia