Na ostrove som už pár mesiacov a po absolútnom vyžití sa na krajinkárskej fotke mi začala chýbať novinárčina. Tú som doma zvykol robiť do nemoty. Za kamerou, za foťákom, pred kamerou, za kamerou aj za foťákom naraz, za foťákom, kamerou aj pred kamerou naraz. Na Islande som nepoznal nikoho znovín a nemal som šajnu, ako sa do nich dostať. Poprosil som môjho profesora v škole o pomoc. Ten našťastie poznal jedného z najdôležitejších fotografov a žurnalistov v regióne. Dal mi naňho kontakt a pár dní na to sme mali meeting. Bol to postarší, veľmi sympatický pán, ktorý pracuje pre jeden z najväčších Islandských denníkov Morgunbladid. Dohodli sme sa, že sa pokúsime niečo vydať.
V centre Akureyri už vyrašila tráva. Dlho sa na slniečku neohriala a už ju Islanďania zasypali snehom. Za pár dní v meste vyrástla obrovská rampa vyskladaná z kontajnerov z prístavu a celý snowpark. Mal tu byť festival. AKExtreme je každoročná tradícia. Po celom meste sú koncerty a štyri noci za sebou sa koná súťaž v skoku na lyžiach a snowboarde. Napriek chorobe a miernej teplote som si pobalil techniku a vybehol na plac. Na mieste činu som bol už pred tréningom, aby som si mohol obhliadnuť terén. Napriek tomu, že je už apríl, bolo pár stupňov pod nulou a bola mi riadna zima. Hrial ma len adrenalín. Mimochodom zaujímavý fakt: minulý rok túto súťaž vyhral Slovák.
Nič nebolo dohodnuté, ale vedel som, že tieto fotky chcem publikovať. Samozrejme som však bol lenivý požiadať o akreditáciu. Síce som vedel, kde mi moje fotky zrejme vyjdú, ale nič nebolo na sto percent. Tak som sa len tváril, že tam patrím a fungovalo to. Pred začiatkom súťaže som už zaujal svoju prvú pozíciu. V tom ku mne pristúpil jeden z organizátorov a opýtal sa ma pre koho fotím, a že kde mám kartičku. S mojou pamäťou rybičky Dorry som mu len povedal, že do novín. Keď chcel vedieť, pre ktoré, ani som mu nevedel povedať. Pateticky som názov novín začal hľadať v emailoch. Chlapík na mňa evidentne nemal čas, ale napriek môjmu očakávaniu ma nevyhodil. Namiesto toho si zložil svoju akreditáciu a podal mi ju. Takto som zrazu získal full access na celú dobu konania festivalu. Ako sa hovorí, fake it till you make it.
Po sérii fotiek z prvej lokácie som sa pozrel naokolo. Lokalizoval som všetkých fotografov. Hľadal som najmä kútik zabehlých fotografov, ktorí si zaistili bezpečné miesta. Keď som ich našiel, začal som sa týmto miestam vyhýbať. Možno mali najlepšie miesta, ale všetci odišli s podobnými zábermi. Namiesto toho som sa po každých dvoch skokoch posunul na úplne iné miesto. Fungovalo to.
Zmrznutý som sa doteperil domov a odoslal som zábery. Okrem miestnych novín, ktorým sa fotky náramne zišli som zábery odoslal aj kontaktu v Morgunbladid. Príjemný pán ich poukazoval v redakcii a ďalší večer som už fotil pre nich. Tentokrát som už poznal terén a zišlo sa mi to. Aj keď ma skoro prešiel snežný skúter. Bezpečnostným inštrukciám po islandsky som totiž nerozumel.
V pondelok ráno som nabehol do kníhkupectva ako dieťa do cukrárne. V momente som siahol po novinách a hľadal moju fotku. Našťastie mi ju vydali.