Zarazilo ma, s akou vervou sa dotyčný fotograf venoval hodnoteniu technickej kvality fotografie a kompozícii. Ano, fotografia tak trochu vybočovala z rámca akademických pravidiel, bolo na nej subjektívne viac šumu a zobrazovala niečo, čo možno nie je obecne považované za krásne.Asi sme si príliš zvykli na určité "výhody" digitálnej fotografie. Čisté línie, dokonalá ostrosť, bezchybná pleť, farby a podobné vymoženosti. Sú oblasti, v ktorých sa bez nich nezaobídeme, svadobná, glamour a boudoir fotografia. Tam ale zámerne vytvárame niečo, tak trochu vzdialené od reality. Ľudia chceli byť vždy krajší ako v skutočnosti.
Na druhej strane sa nadchýňame non mejkap portrétmi majstra Lindbergha a rozmazanými éterickými vílami Sarah Moon. Obratom ruky však stále vytvárame voskové figuríny neživých bytostí. Veď inak by boli tie peniaze za retušovací software zbytočne vyhodené.
Každý má právo vyjadriť svoj názor, je taká doba. Berieme to však ako povinnosť a nie ako možnosť. Každý fotograf má právo vyjadriť sa prostredníctvom obrazu, mal by však uvedené právo rešpektovať aj u iných.
Áno, diskutovaná fotografia možno nebola technicky dokonalá podľa všeobecne platných pravidiel. Ak by však bola dokonale ostrá, bez príjemného šumu a svetla, s objektom presne kompozične umiestneným a bez pramienkov vlasov v tvári pôsobila by ako snímka do anatomického atlasu. Vďaka všetkým tým "chybám" vznikla fotografia krásnej ženy, odvážne odhaľujúcej pred objektívom svoje nedostatky. Fotografia, na ktorej aj napriek svojmu handicapu pôsobí veľmi žensky. Ženskejšie ako mnohé modelky s dokonalými tvarmi.
Zároveň je to pohľad fotografky na portrétovanú osobu. A to si myslím zvádla veľmi citlivo. Fotiť nahé ľudské telo s "nahou" dušou nie je nič ľahké.
Nechcem sa touto poznámkou stavať do pozície obhajcu alebo kritika. To prísluší skúsenejším. Chcel som len posunúť medzi prítomných myšlienku, ktorá možno stojí za úvahu. Prajem dobré svetlo.