Bruce Gilden: Denník ležérnej krutosti

„Keď kráčam po uliciach, hľadám ľudí, s ktorými sa môžem stretnúť: niekoho, čia tvár a najmä oči kričia príbeh.“ Bruce Gilden

Gildenov štýl fotografovania je agresívny, konfrontačný, nezmieriteľne tvrdý, a vo svojej podstate programovo dehumanizujúci. Gilden je pokračovaním starej tradície newyorskej pouličnej fotografie. S malým rozdielom – zachováva síce reportážnu skratku, ale akýkoľvek zjemňujúci či romantizujúci sentiment nekompromisne odhadzuje a na jeho miesto kladie ako svoju firemnú vizitku neúprosnú krutosť dvadsaťosmičky a blesku odpáleného z bezprostrednej blízkosti, priamo do tváre ničnetušiacej obete jeho fotografickej vášne.

Bruce Gilden: New York City, 1992.

Gilden zaznamenáva ľudí z okraja spoločnosti spôsobom, ktorý nielenže narúša pravidlá žánru, ale zasahuje aj do ich intímnej zóny. A tým, že tieto zvláštne existencie presúva z okraja spoločnosti do centra pozornosti, pôsobí takáto fotografia na diváka mimoriadne rušivým dojmom. Diváka vťahuje do prostredia, ktorého sa vedome či mimovoľne stráni. Kuriozita je totiž zábavná len vtedy, ak je nazeraná z dostatočnej vzdialenosti, takpovediac z bezpečia papúč.

Bruce Gilden: Peter. West Bromwich, 2013.

Približne takúto charkteristiku Gildenových fotografií by sme dokázali vydestilovať z článkov v bulvárnych plátkoch a z reakcií návštevníkov jeho výstav. A svojim dielom k takémuto vnímaniu Gildenovej tvorby prispievajú aj samotní kurátori. Ale, vzácny čitateľ, podvolíme sa kultúrnemu diktátu povrchného hodnotenia etických aspektov pracovného postupu jedného pouličného fotografa, alebo preskúmame jeho motiváciu k mapovaniu negatívnej energie, ktorá ako magma bublá v hlbinách jeho fotografií?

Bruce Gilden v uliciach New Yorku.

Bruce Gilden sa narodil 16. 10. 1946 v Brooklyne v New Yorku. Vyrastajúc v rodine gangstra a narkomanky, čoraz viac času trávil pod basketbalovými košmi a v boxerských telocvičniach. Štúdium sociológie na Pennsylvánskej štátnej univerzite sa búrlivákovi takéhoto rangu prirodzene zdalo nudné a intelektuálne neomarxistické floskuly smiešne, preto akademickú dráhu rýchlo opustil. Nejaký čas sa pohrával s myšlienkou na herectvo, aby napokon natrvalo zapustil korene vo sfére fotografie. Hoci absolvoval večerný kurz fotografie na School of Visual Arts v New Yorku, vo všeobecnosti je kritikou považovaný za samouka. Napriek tomu v jeho tvorbe sú rozpoznateľné inšpiračné zdroje ako napr. Robert Frank, William Klein, Arthur Fellig, Lisette Model alebo Garry Winogrand.

Bruce Gilden: Palermo, 2019.

Gildena od detstva fascinoval rušný život v uliciach veľkomesta. Táto posadnutosť komplikovaným synkopickým rytmom veľkomestského života ho viedla k prvým dlhotrvajúcim osobným projektom, medzi ktoré patria cykly z newyorského Coney Islandu a Mardi Gras v New Orleanse. V priebehu rokov sa jeho portfólio rozrástlo o fotenie na Haiti, vo Francúzsku, Írsku, Indii, Rusku, Anglicku s pravidelnými návratmi na domácu pôdu. Gilden svojim osobitným rukopisom zaujal galerijných kurátorov už v 70. rokoch a stal sa vyhľadávanou akvizíciou zbierok popredných svetových múzeí a galérií.

Bruce Gilden: Mardi Gras, New Orleans, 1977.

Gildenove prvé cykly sú monochromatické, neskôr začal fotografovať vo farbe. Tieto silné portréty v roku 1998 mu otvorili dvere do prestížnej agentúry Magnum Photos. Okrem osobných projektov pracoval aj na kampaniach pre Louis Vuitton, The Climate Group, Mission Photographique Transmanche či pre New York Times Magazine. V súčasnosti žije a tvorí v Beacon, NY.

Bruce Gilden: Hyde Park Motel, New York, 1992.

Gildenova priamočiarosť vo fotografii má zaujímavý pôvod. Jeho rodičia pochádzali z nižšej strednej vrstvy, v škole to veľmi ďaleko nedotiahli a domáce prostredie nebolo intelektuálne podnetné. Gilden až v tínedžerskom veku z vlastnej iniciatívy začal navštevovať výstavy umeleckých diel a jemu vlastná zvedavosť, a zrejme aj absencia možnosti niekoho sa pýtať, ho podnietila veľa čítať a vzdelávať sa. Pôvodný záujem o impresionizmus a maľbu všeobecne postupne opadol a jeho miesto zaujala fotografia. Gilden dôkladne študoval všetky aspekty pouličnej fotografie, kompozičné pravidlá ale aj technické údaje o objektívoch a postupne si vybudoval vlastný jedinečný štýl. Na jednej strane sa úporne vyhýba vžitým stereotypom a kultúrnym klišé, avšak na strane druhej potvrdzuje a ďalej rozvíja vlastné cesty pouličnej fotografie. Zaujímajú ho ľudia, ktorí nedostali svoju životnú šancu, alebo v honbe za americkým snom zaostali a v dôsledku toho sú pre spoločnosť neviditeľní. „Aj keď sa politicky neangažujem,“ hovorí Gilden, „moje portréty sú do značnej miery komentárom k spoločnosti.“ Toto je okruh Gildenovho záujmu: prehliadaní, skutoční ľudia, naozajstní životní smoliari.

Bruce Gilden: Hong Kong, 2015.

Knihy Brucea Gildena sú plné zvláštnych príbehov čudných ľudí. Na začiatku stojíme pred dilemou priznania hodnoty, či skôr bezcennosti takejto nedôstojnej existencie jeho postáv. Pojmy Pravda, Umenie, Autenticita nepoužíva v ich honosnom význame, vníma ich skôr ako kal, ktorý sa v mohutných prúdoch rozlieva ulicami New Yorku, a ktorý sa mu darí nachádzať kamkoľvek namieri objektív svojho fotoaparátu. „Som nahnevaný,“ hovorí Gilden v sprievodnom videu výstavy v galérii Fotografiska (2024), „a vždy sa budem hnevať. Ak stratím svoj hnev, stratím aj svoje umenie.“ 

Ak prvé cykly zjemňovali Gildenovu posadnutosť pouličnými čudákmi čiernobielym, takmer grafickým abstrahovaním významotvorných prvkov zo širšieho spoločenského kontextu, posledné farebné fotografie sú naozaj výstrelkami hašterivosti starnúceho fotografa, ktorý napriek svojmu veku uskutočňuje projekt intímnych portrétov nemilosrdne rozbíjajúcich klišé portrétnej fotografie.

Bruce Gilden: Shinjuku, Japonsko, 1999.

Gilden zotrváva pri zaznamenávaní telesných i duševných tráum, a jeho takmer až maniacka fixácia na škaredosť, akokoľvek úprimne zamýšľaná, vie byť aj skutočne krutá. Jeho živočíšna zaujatosť je tak intenzívna, že skutočnosť vyhrocuje do absurdna a brutalita scény pôsobí v niektorých prípadoch až groteskne. Gildenovým zámerom nie je skresľovať skutočnosť, ale informovať divákov o tom, ako ľudia vyzerajú, ako by sme ich mohli vidieť, keby sme sa vedeli zbaviť svojich užitočných návykov vnímania.

Hnev, ktorý môžeme považovať za ústredný hybný faktor Gildenovej fotografickej praxe, smeruje jednak na fotografovaných ľudí, ale zároveň ho používa v ich mene. Protestuje proti spôsobu, akým svet sociálnych sietí vymazáva to, čo sa rozhodne nevidieť. „Väčšina z týchto ľudí je neviditeľná. Ľudia sa o nich nestarajú, prehliadajú ich.“ Gildenove fotografie evokujú smutnú existenciu osamelého človeka vo svete, kde niet miesta pre súcit.

Bruce Gilden: Terry,  Dewyan. Des Moines, Iowa, 2014. Trent. Minneapolis, Minnesota, 2014.

Nie je to teda panoptikum ošumelosti a spustnutosti, ale fotografova vedomá snaha konfrontovať diváka, ktorý tento rozmer života každodenne úspešne ignoruje. „Rozumiem, prečo si tieto fotografie nikto nechce zavesiť na stenu,“ hovorí Gilden v rozhovore s Martinom Parrom. „Ale je to manifest osobného názoru, je to silný odkaz o živote. Chcem povedať, že svet nie je úžasný. (…) A moje fotografie sú pravdou tohto sveta.“ Začíname chápať, že Gilden neparazituje na utrpení životných stroskotancov, nie je „agresívny tyran“ za akého ho považuje Joel Meyerowitz. Naopak, sympatizuje s porazenými, stojí na ich strane a ich životné osudy predkladá na verejnú diskusiu. Gilden často s obľubou hovorí, že „dobrá pouličná fotografia je tá, z ktorej cítiť smrad a špinu ulice, (…) napätie, ktorého je NY plný.“

Tieto snímky pôsobia na diváka rušivo, vytŕhajú ho z pohodlia malomeštiackej morálky. Tým sa otvárajú spodné vrstvy Gildenovych pouličných portrétov. Konfrontačnosť, o ktorej bola reč vyššie, sa takto transformuje z prvoplánového vzťahu medzi fotografom a portrétovaným do roviny autor/divák. Konfrontácia tvárou v tvár prekračuje svoje fyzické hranice a posúva dialóg do dimenzie sociologických meditácií.

Bruce Gilden: Frida. Mexico City, Mexiko, 2023. Angel, Amber. Overtown, Miami, Florida, 2017.

Chriss Klatell v predhovore k jednej z Gildenových kníh hovorí, že „tvár je vždy problematická, nech sa na ňu pozriete akokoľvek: je to katológ ľudskej grotesky, ktorý je v prvom rade politickým gestom.“ Skutočne, Gildenove zbierky sú trvalým portrétom najbiednejších námedzníkov civilizácie prežívajúcich na najvzdialenejšej periférii existencie a záujmu. A zároveň „toto sú ľudia Brucea Gildena, jeho rodina. Zdieľa ich skazené zuby, niekoľkodňové strnisko, ich jazvy, ich starecké škvrny, ich strach zo smrti. V zamračených výrazoch žien, v ich prísne dvojzmyselnom pohľade vidí tvár vlastnej matky predtým, ako sa zabila.“

Bruce Gilden: Bonnie. Columbus, Ohio, 2014. Jessica. Overtown, Miami, Florida, 2017. Nicole. Kensington, Philadelphia, Pennsylvania, 2019.

To, čo nám Gilden predkladá na posúdenie, zámerne hovorím nie na obdiv, je katalóg osobitého druhu škaredosti. Gildenove portréty životom ubitých tvárí, hlbokých zlovestných čŕt extrémne zvýraznených tesnou blízkosťou objektívu a ostrého svetla blesku, teda konfrontujú diváka s tým, od čoho alibisticky odvracia tvár. Tu nie je ani náznak nejakého humanizujúceho pohľadu, len surová brutálna skutočnosť, niečo ako palimpsest rímskych marginálií, šialená prehliadka odpudivosti.

Gilden vedome pracuje s nekomfortnosťou diváka, cielene ho tlačí až k samotnej medzi únosnosti vnímania vizuálnej disonancie škaredosti. V spodných prúdoch svojej tvorby týmto mimoriadne nepríjemným spôsobom účtuje s idiómom sociálnych médií a prostredníctvom ležérnej krutosti rozvíja možnosti dekontextualizácie vizuálneho fenoménu tváre. Pokojne sa môžeme nad „gildenovkami“ pohoršovať; uhrovité tváre adolescentov, brunátne rypáky alkoholikov, vycivené tváre prostitútok a labyrinty žíl feťákov sú v skutočnosti krivým zrkadlom preferencií divákov a ironickou poznámkou k spotrebiteľskému (ne)vkusu čumilov. A tieto pitoreskné kreatúry sú Gildenovou rodinou, ku ktorej sa s patričnou hrdosťou hlási.

Bruce Gilden: Vanessa. Mexico City, 2023.

Pre Gildenov fotografický štýl je typický dynamický akcent snímok so silným grafickým vyznením, priamy a bezprostredný spôsob snímania pouličných portrétov s jedinečnou atmosférou blesku. Sme zvyknutí vnímať blesk ako chladný nástroj produkujúci objektívnu pravdu. Keď opustíme tento žurnalistický kontext, dospejeme k presvedčeniu o vyumelkovanosti, nepôvodnosti či falošnosti takéhoto obrazu. Ale toto sú ničím nepodložené predsudky. V skutočnosti blesk pomáha modelovať priestor udalosti, viesť pohľad diváka k tým miestam fotografie, ktoré sú dôležité pre príbeh, ktoré sú nositeľmi kľúčových informácií potrebných pre rozlúštenie daného momentu. Vďaka priestoru dokážeme pracovať so vzdialenosťou, pričom samotný pojem vzdialenosti môžeme vnímať ako súvislosť fyzických, časových a koncepčných faktorov, zakladajúcich superpozíciu viacerých naratívnych rovín. Napokon u Gildena je ešte prítomný aj nezanedbateľný vplyv sociológie ako referenčného rámca reality. Nemáme tu síce žiadne dychberúce západy slnka v panenskej prírode, ale svoje spraví aj surovo odpálený blesk rovno do nasprostastých ksichtov miestnych haštrlí. To je teda niečo pre nás, manekýni. Gilden to berie pekne od podlahy, toto chce poriadne hrubé spodky!

Bruce Gilden: Destiny, Amber a Serenity. Harlan County Poke Sallet Festival, 2015.

Fotografické cykly Brucea Gildena predstavujú súbor odvážnej, realistickej pouličnej fotografie. Čiernobiele aj farebné portréty poskytujú divákovi intímny pohľad do neprikrášlených svetov života na ulici. Gilden používa fotografiu ako sociologickú sondu do psychiky bežných ľudí, skúma, čo je bezpečne ukryté pod povrchom nášho obrazu o nás samotných a o ľuďoch, ktorí tvoria svet, ktorý nás obklopuje.

Pre Gildenov štýl práce je charakteristický dynamický akcent a naratívne staccato fotografie. Polemizuje s dekontextualizáciou životných situácií prichádzajúcou z prostredia sociálnych sietí. Zmysel pre odvážne a nekompromisné intervencie do prostredia ho obklopil aurou najagresívnejšieho fotografa súčasnosti, ale aj moderného flanéra, ktorý pozoruje neustále sa meniace, niekedy zlostné, inokedy ľahostajné, občas aj zvedavé, no často len unavené tváre obyvateľov mesta.

Fotografická prax Brucea Gildena je hlboko zakorenená v bohatej tradícii americkej pouličnej fotografie. Nachádzame tu tematickú rezonanciu s dielami fotografov staršej generácie, ale jeho štýl je, vďaka schopnosti zhustiť príbeh pomocou naratívnej skratky s dôrazom na formu a vizuálnu výpoveď, jedinečný a bezpečne rozpoznateľný medzi tuctami iných uličníkov.

Bruce Gilden: Bill Barnett a Adrijana Dejanovic. New York City, 2004.

Gilden sproblematizoval vžité normy pouličnej fotografie a ukázal, že krása nie je len stelesnením harmónie a poriadku, ale možno ju nájsť aj pod príkrovom chaosu a pulzujúcej surovej reality života veľkomesta. Takto načrtnutý koncept pravdy, zbavený spoločenskej pretvárky, priniesol do pouličnej fotografie osviežujúci moment dotyku s necenzurovanou drsnou realitou priemerného človeka a oživil žáner, potácajúci sa medzi mantinelmi estetizmu, polickej korektnosti a vyprázdneného sentimentu.

Ak si vezmeme Gildenove fotografické publikácie a budeme v nich listovať v chronologickom rade, rozpoznáme dve výrazné črty definujúce jeho tvorbu. Prvou je uvedomenie si skutočnosti, že svet sa radikálne zmenil a fotografie, na ktoré sa pozeráme, reprezentujú dobu, ktorá je už definitívne preč. Druhým momentom je, že absencia introspekcie a flexibility Gildenovho myslenia sa postupom času stáva čoraz zreteľnejšou. Štýl sa stáva stereotypným v dôsledku takmer úplnej straty kontextu. Gildenov prvý cyklus z Coney Islandu môžeme preto pokojne vnímať ako praktické cvičenie v nostalgii, zatiaľ čo jeho zrelý štýl logicky privádza jeho osobné intervencie do extrémneho vyústenia v Tvári. Avšak tam, kde využíva kontext situácie na rozpovedanie viacvrstvového príbehu, nájdeme niekoľko hodnotných fotografií, ktoré zaslúžene patria k tomu najlepšiemu, čo americká tradícia pouličnej fotografie ponúka.

Bruce Gilden: New York City, 1980.

Bruce Gilden vytvoril za päťdesiatpäť rokov rozsiahle dielo založené na estetike otvorenosti, ktorá pojmy škaredosti a agresivity stavia do pozície mocných korektúr umelej reality modernej vizuálnej kultúry. Jeho fotografie sú vnútorným monológom na tému povrchnosti vnímania a pohodlnosti hodnotenia okraja spoločnosti. Gilden nachádza určitý vzťahový invariant tiahnúci sa naprieč rôznymi geografickými celkami a spoločenskými vrstvami. Táto zbierka marginálií skrýva pod pláštikom prvoplánovej provokácie ostrý pichliač sarkazmu, namierený nie na postavy jeho príbehov, ale na diváka, ktorý v spravodlivom rozhorčení lapá po vzduchu – toto nie sú tie správne veci, ktoré treba vidieť!

Bruce Gilden: Vasilij. Niekde pri Jekaterinburgu, Rusko, 2010.

Či už patríme medzi nadšených obdivovateľov nekompromisnej pouličnej fotografie, alebo sa radíme medzi rovnako vášnivých odporcov tohto štýlu fotografovania, Gildenovi musíme právom priznať kredit za to, že sformuloval otázku, ktorá svojim zásadným významom presahuje hranice fotografie ako média, a preniká do oveľa širších spoločenských súvislostí, totiž otázku: ako môže vyzerať normálnosť?

Zoznam bibliografických odkazov:

BRIGHT, Josh: Profile Bruce Gilden. Dostupné na internete [2023-03-19]. https://independent-photo.com/news/bruce-gilden/

BUDICK, Ariella: The rage of street photographer Bruce Gilden bubbles in every shot. Dostupné na internete [2024-07-23]. https://www.ft.com/content/892bba8f-0374-4c5d-822e-cc61255bc926

CASPER, Jim: Bruce Gilden: Face. Dostupnéna internete [2024-11-23]. https://www.lensculture.com/articles/bruce-gilden-face

DENG, Quingyuan: These days I pay attention what´s inside myself. Dostupnéna internete [2024-07-16]. https://officemagazine.net/these-days-i-pay-attention-what%E2%80%99s-inside-myself-bruce-gilden?page=70

FULLEYLOVE, Rebecca: Bruce Gilden´s Face. Dostupné na internete [2024-11-23]. https://www.itsnicethat.com/articles/bruce-gilden-face

GILDEN, Bruce: A Beautiful Catastrophe. PowerHouse Books, 2005.

GILDEN, Bruce: A Complete Examination of Middlesex. AMC Books, 2013.

GILDEN, Bruce: Bleus. Mission Photographique Transmanche, 1994.

GILDEN, Bruce: Coney Island. Magnum Editions, 2002.

GILDEN, Bruce: Face. Dewi Lewis Publishing. 2015.

GILDEN, Bruce: Facing New York. Cornerhouse Publications, 1992.

GILDEN, Bruce: Go. Trebruk Publishing, 2000.

GILDEN, Bruce: Cherry Blossom. Thames & Hudson, 2021.

GILDEN, Bruce: Lost and Found. Éditions Xavier Barral, 2019.

GILDEN, Bruce: One Night Only. Setanta, 2023.

GILDEN, BRUCE: Bruce Gilden´s show at Fotografiska New York is called „Why These“. Dostupné na internete [2024-08-10]. https://www.instagram.com/fotografiska/reel/C-fmJLyvzYU/

GILDEN, Bruce, KRANITZ, Stancy: Two Days in Appalachia. In: VICE, vol. 22, No. 7, 2015.

GOSLING, Emily: Bruce Gilden's brilliantly photographed ladies „scream a story“. Dostupné na internete [2024-11-23]. https://www.itsnicethat.com/articles/bruce-gilden-middlesex

HADLEY, John: Street Photography Ethics. In: Ethical Theory and Moral Practice. Dostupné na internete [2024-03-11]. https://doi.org/10.1007/s10677-022-10316-6

ISRAEL, Katrina: Magnum photographer Bruce Gilden opens up his archive of ’characters’. Dostupné na internete [2022-10-07]. https://www.wallpaper.com/art/magnum-photographer-bruce-gilden-opens-up-his-archive-of-characters

KIM, Eric: Bruce Gilden – Asshole or Genius. Dostupné na internete [2024-11-22]. https://erickimphotography.com/blog/2011/06/24/bruce-gilden-asshole-or-genius/

MAY, Roger: Taking Liberties, Taking Shortcuts, and Taking Advantage of People. VICE sent two photographers to Appalachia and all we got are these cheap, damaging stereotypes? Dostupné na internete [2015-08-01]. https://medium.com/vantage/taking-liberties-taking-shortcuts-and-taking-advantage-of-people-1d5f5bea4c55

MEYERS, William: The Other Japan. In: NewYork Sun. Dostupné na internete [2022-02-10]. https://www.nysun.com/article/arts-other-japan

MUK, Isaac: In Photos: One night in an unlicensed boxing club. Dostupné na internete [2024-11-23]. https://www.huckmag.com/article/one-night-in-a-90s-unlicensed-boxing-club

MURABAYASHI, Allen: Bruce Gilden and the Absence of Empathy. Dostupné na internete [2015-08-10]. https://petapixel.com/2015/08/10/oped-bruce-gilden-and-the-absence-of-empathy/

O´HAGAN, Sean: Alatter-day freak show? Bruce Gilden's extreme portraits are relentlessly cruel. Dostupné na internete [2024-09-21]. https://www.theguardian.com/artanddesign/2015/aug/19/bruce-gilden-face-street-portraits-photographs-book

O´HAGAN, Sean: Joel Meyerowitz: Brilliant mistakes... amazing accidents. Dostupné na internete [2024-09-24]. https://www.theguardian.com/artanddesign/2012/nov/11/joel-meyerowitz-taking-my-time-interview

PARR, Martin: Bruce Gilden in Conversation with Martin Parr. Dostupné na internete [2024-01-17]. https://www.youtube.com/watch?v=fvJ2-85Ppx4

SANTAGATA, Giuseppe: Bruce Gilden: maestro della street photography. Dostupné na internete [2024-11-23]. https://fotografiaartistica.it/bruce-gilden-maestro-della-street-photography/

SEYMOUR, Tom: Bruce Gilden: Only God can judge me. Miami sex workers. Dostupné na internete [2024-11-11]. https://www.theguardian.com/artanddesign/2019/jan/28/bruce-gilden-only-god-can-judge-me-miami-sex-workers

SWEET, Michael Ernest: Bruce Gilden, A beautiful catastrophe review. Dostupné na internete [2017-06-17]. https://streetphotography.com/bruce-gilden-a-beautiful-catastrophe-review/

VITTORIOSI, Emiliano: Bruce Gilden: Capturing the Raw Reality of Street Photography. Dostupné na internete [2023-04-27]. https://medium.com/beex-project-photography-visual-art/bruce-gilden-capturing-the-raw-reality-of-street-photography-c015b00d6622

WILLIAMS, Eliza: Bruce Gilden’s photos of Japan in the 1990s show a different side to the country. Dostupné na internete [2021-10-12]. https://www.creativereview.co.uk/bruce-gilden-japan-photography-book/

WYK, Susan van: Faces. Bruce Gilden in Conversation. Dostupné na internete [2024-10-30]. https://www.ngv.vic.gov.au/faces-bruce-gilden-in-conversation/

YATSKEVITCH, Olga: Bruce Gilden, Lost and Found. Dostupné na internete [2024-12-02]. https://collectordaily.com/bruce-gilden-lost-and-found/

ZHANG, Michael: Joel Meyerowitz says he despises Bruce Gilden´s attitude, calls him a bully. Dostupné na internete [2012-11-12]. https://petapixel.com/2012/11/12/joel-meyerowitz-says-he-despises-bruce-gildens-attitude-calls-him-a-bully/