Sobota večer, tmavá chladná miestnosť, veľká posteľ a sám so svojimi myšlienkami. Kdesi v malej dedinke s názvom Xizhazi, kdesi v provincii Peking, kdesi pod Čínskym múrom v časti Jiankou, tu sa práve nachádzam. Ako som sa sem dostal si uvedomujem až teraz. Čas sa zastavil a ja, ležiaci už v teple živo spomínam na všetko, čo som dnes prežil. Konečne v teple, ach koľko málo mi zrazu stačí, prebehne mi myšlienka hlavou. Spomínam si ako majiteľ naznačoval, že pod posteľou zakúri. Spočiatku som nechápal, no dúfal som, že v ľadovej miestnosti bude teplo aspoň v noci. Nič iné mi ani neostávalo, iba veriť pánovi Zhaovi a tak tu premrznuté telo zohrievam teplom, ktoré sála priamo z postele. Princíp pece, tak jednoduchý, tak účinný. No dúfal som, že to vydrží až do rána, presne tak ako sľúbila Mijau. Ale vrátim sa na začiatok. Dnešnú noc som moc toho nenaspal, čo som pociťoval celý deň, možno z obavy čo ma čaká v tak cudzej krajine. Či sa mi naskytne pomoci domácich v tú pravú chvíľu, no teraz si uvedomujem, že najväčšia obava bola, aby som to neotočil a nevrátil sa naspäť na apartmán. Na druhej strane mi to dávalo silu. Cestu som už absolvoval minulý rok, takže ako a čím ísť som vedel, no mám to šťastie, že sa mi vždy prihodí voľačo neobvyklého. A tak po krátkej 10 min. ceste taxíkom z apartmánu, nudnej ceste rýchlovlakom, starej známej tlačenici pekingským metrom a jeden a pol hodinovej ceste autobusom č. 916 sa ocitám v meste Huairou v s obavami či správne vystúpim. V Huairou je niekoľko zastávok a iba matne si spomínam, ktorá je tá správna. Nemám so sebou žiadne inštrukcie, žiadnu mapu, žiadny slovník, nič, len batoh so zrkadlovkou, filtrami, pasom, náhradnými ponožkami a termo nátelníkom, konzervu domácej paštéty, nejaký ten chlieb a 3 musli tyčinky v čase núdze.
Spolieham sa iba na rozhodnutia v správnych momentoch, tak ako vždy. Ten moment práve prichádza, keď mi vodič autobusu naznačuje aby som vystúpil. Nerozumiem prečo. Nič som mu pri nastupovaní nevravel, nepýtal sa, ani neukazoval.Nevie predsa kam mám namierené. Prečo práve teraz? Kladiem si bleskurýchle otázku. Žeby mal skúsenosti s predošlými cudzincami? Nezdá sa mi. Aj napriek tomu vystupujem. A tu už na mňa čakajú ,,supy“ - už som pochopil prečo práve tu. Obklopený taximachrami (neoficiálni taxikári, ktorí vás odvezú kamkoľvek, za dopredu dohodnutú, niekoľkonásobne vyššiu sumu než autobusom, tak otravní a neoblomní) sa obzerám kde vlastne som. Rozsvieti sa mi žiarovka. Spomínam si na toto miesto! Vďaka autobusárovi som vystúpil správne, ďakujem. Odmietajúc neúnavných taximachrov prechádzam na druhú stranu cesty, tam musím prestúpiť na autobus č. 862 a odviezť sa pár zastávok na zastávku kde príde autobus č.936. Aké jednoduché. Pri nastupovaní do autobusu myslím na to, ako poviem vodičovi kam chcem ísť, neviem totiž názov zástavky. Podávam mu peniaze s tým že si vezme koľko uzná za vhodné a vravím v čínštine tri číslice 936. Zoberie si iba jeden Yuan. Čudujem sa, naposledy som platil 2 Yuany. Nevadí, sústreďujem sa na to kde vystúpim. Ak ma pamäť neklame, tak na pravej strane musí byť čerpacia stanica. Dúfajúc, že ich nebude viac, zrazu na mňa vodič kričí, aby som vystúpil. Znova ten istý scenár - nenamietajúc vystúpim. Tentokrát to tu nespoznávam. Ocitám sa stále v meste Huairou. Čo teraz? Viezol som sa akosi krátko, aspoň si myslím. Pokračujem cestou prenasledujúc autobus, mal by som ísť stále rovno, žiadne odbočenie. Myslím si. Prechádzajúc pešky ešte nerozvíjajúcim sa mestom asi 50 km od Pekingu mám tú česť vidieť komunistické mesto podobné nášmu spred 30tich rokov v plnej jeho ,,kráse“. Kde som sa to dostal? Pokračujúc stále ďalej oslovujú ma taximachri a vytrvalo idú popri mne, keby som si to náhodou rozmyslel.
Pozerajúc sa iba pred seba periférne badám obyvateľov zazerajúc na mňa. Tie pohľady je tak cítiť, no nečudujem sa. Tu je cudzinec raritou. Vychutnávam si to a po 15 min. spoznávam to typicky čínske obchodné centrum. S úsmevom na tvári vchádzam do KFC na kávu. Je 10:00 a s vedomím, že o 12:30 iba kúsok odtiaľto ide autobus - posledný dopravný prostriedok do cieľa. Vychutnávam si kávu a pohľady okolosediacich. Vytváram si plán čo budem za tie viac než dve hodiny robiť. Rozhodne tam patrí toaleta, supermarket , kde kupujem dve pollitrové fľašky s vodou a niečo ako perník. Žalúdok je stiahnutý, takže o hlad postarané. O dvanástej sa vyberám smerom k zástavke, ešte pred ňou sa na mňa vrhnú supy-taximachri. Nevnímajúc pokračujem v chôdzi. Jeden z nich sa ma drží až na zastávku. Tam už neodolám jeho otázkam a odpovedám, že idem do Jiankou. Oči sa mu rozžiarili a naznačuje, že autobus už odišiel o 11:30. Neveriacky mu vravím svoje, že ešte len pôjde o 12:30. Pripájajú sa aj ostatní taximachri a začínajú si ma s humorom doberať. Ešte stále verím, hľadám niekoho kto by mi pomohol, niekoho s angličtinou, nemôžem sa predsa vrátiť. Pozerám po ľuďoch, tí pozerajú so strachom na taximachrov ako sa bavia a mne sa pomaly podlamujú kolená. Prepadáva ma obava. Juraj, čo teraz? Pýtam sa sám seba, no žiaden nápad. Taximachri so mnou zjednávajú cenu. Po 160 Yuanov prichádza 130 Yuanov atď. V tom sa mi vynorí otázka, koľko som si vzal? S týmto som predsa nerátal. Ostáva so mnou už len jeden. Keďže je 12:30, po autobuse ani stopy, ba ani po ľuďoch, vravím mu to svetoznáme OK. Po dohodnutí sumy na 50 Yuanov mi zrazu dôjde, že ja musím ísť do Xizhazi a nie do Jiankou. A tak mu to vravím. On sa v tom otočí a vraví to druhé svetoznáme NO. Prekvapený sa ho snažím zastaviť, dojednať sumu. Podarilo sa, dohodli sme sa na 100 Yuanoch, vraj najnižšia možná suma. Cesta autobusom by síce stála 8 Yuanov, no nie vždy je to podľa plánov a tak sa vydávam na cestu pre mňa ešte nepoznaným dopravným prostriedkom minibusom. Také malé nič, kde sa zmestí asi 6 ľudí (čínskych predstaviteľov aj viac). Keďže som sa vybral do hôr, patrične k tomu je prispôsobená aj cesta. O serpentíny núdza nie je a vodičova sebaistota vo mne hatí pocit strachu. Má dosť naponáhlo. Prichádzame do cieľa a skoro všetky moje obavy opadávajú. Pohľad na nádherné vrcholky kopcov, po ktorých sa tiahne polorozpadnutý Čínsky múr pomaly aj zabúdam, že mi ostáva zariadiť už len jednu malú drobnosť - nocľah. S neistotou prechádzam medzi malými dvormi obkolesenými domami a múrmi. Snažím sa nájsť niekoho v tej tichej usadlosti. Prichádzam k jednému z obyvateľov, mávnutím ruky mi naznačuje nie, v okamžiku aj odchádzam. Neprepadám panike a náhodou vchádzam do dvora, ako sa neskôr dozvedám, p. Zhaa. Pre cudzincov tak známy Zhaov hostel, hlavne z internetových stránok. Osud mi doprial najochotnejšieho a najférovejšieho hostiteľa v usadlosti. Aká spokojnosť. Po ukážke malej studenej miestnosti, vyplatení 50-tich yuanov sa zoznamujem so susedmi z vedľajšej izby. Študenti z Taiwanskej univerzity, už spomínaná Mijau tuším z Panamy, rodičia miešanci, takže vie čínsky, veľká pomoc. Vidia z Nikaraguy a Carlos zo Salvadora.
Pridáva sa aj moja maličkosť a vydávame sa na krátku vychádzku po múre. Lekcia španielčiny, slnečné lúče a studený vánok je to čo si v ten moment vychutnávam. O pár hodín sa stmieva, vravím, že môžeme prejsť na vežu Beijing Knot. Za ňou sa dá opustiť múr po cestičke naspäť do usadlosti. Na jednej veži stretáme čínsku záchrannú službu, ktorá nás ani za svet nechce pustiť ďalej. Dvaja čínsky turisti vraj uviazli v strede jednej rozpadajúcej sa steny. Odprevadení záchranármi až do usadlosti sa končí sobotňajší deň, pre mňa na jednom z najkrajších a najnebezpečnejších miest Čínskeho múru v samosprávnej oblasti Peking.
Premrznutý, trasúc sa pri malej piecke vo veľkej miestnosti pri výbornej čínskej domácej večeri sa už neviem dočkať teplej postele. Od toho ma delí už len potreba na záchod, vlastne latrínu. Vravím si, že to už nemá význam odkladať a tak rýchlosťou blesku utekám. Môže byť asi -10°C. V živote som nezažil takú zimnicu na latríne. Nerád by som to tu popisoval, no bolo to niečo neskutočné. Myslel som, vlastne v tom momente som ani nemyslel ako to celé dopadne. Ale dopadlo dobre. Teraz tu ležím, konečne v teplej posteli. Spokojný. Sám so svojimi myšlienkami a otázkou: čo zajtra?
Plán je pokračovať tam kde som skončil, smerom do Mutianyu. Jednoduché. Ktorým smerom? Predsa po múre. Ako dlho? Neviem. Mám pri sebe dostatok Yuanov? Možno. Ako sa dostanem z Mutianyu? Neviem. Stihnem aspoň posledný vlak z Pekingu? Neviem. Niet sa čoho obávať. Ráno o siedmej opúšťam ešte stále príjemne teplú posteľ. Ach, ešte by som sa v nej váľal. No výzva je výzva a tak o ôsmej chytám ledva vykúkajúce slnečné lúče spomedzi mrakov.
Konečne sám, široko ďaleko nikoho, ticho prerušuje iba nespev vrán. Nádhera. Suchý mráz a ľadový vietor ma núti šliapať ďalej. Znova schovávam foťák do batohu, pochopil som, nemôže byť stále zavesený. Pri šplhaní rozpadávajúcimi sa stenami potrebujem voľné ruky. Nie nadarmo volajú Čínsky múr v tejto časti divokým.
V niektorých častiach je zarastený krovím tak, že sa musím prepchávať pomedzi ne a bočnú stenu. V iných je z múru iba obrovská hromada kamenia. No najúžasnejšie je, kadiaľ vedie. Najvyššia veža (veža deviatich očí) je položená niečo vyše 1000 m.n.m, strategicky veľmi dobre umiestnená, 360° výhľad na krajinu obsypanou špicatými kopcami s nízko rastúcimi stromami. Nádhera. Veže postavené na neuveriteľných vrchoch špicatých skál. Kladiem si otázku, ako sem mohli dostať to množstvo kamenia. V tejto časti tvoria múr ako základ otesané skaly asi meter dlhé, pol metra široké aj vysoké. Takto naukladané na seba tvoria bočné steny, ktoré kopírujú terén. Výškou sa líšia podľa potreby obranyschopnosti. Na ne sú postavené hradby z tehál. Vnútro tvoria kamene s hlinou, podlahu a schody hladké kamenné platne, tiež opracované.
Impozantné dielo, ktoré dýcha históriou. Od miesta, ktoré je najnižšie položené a zároveň aj miestom kde som naposledy skončil, ubehlo vyše pol roka a dnes jeden a pol hodiny. Stojím pred vežou Zhengbei, vežou odkiaľ pochádza mnoho známych fotografií. Po malej pauzičke pokračujem, padá niečo ako drobučký namrznutý dážď a ja sa zrazu ocitám na zemi. Pád na koleno nebol až taký tvrdý, ale toho vytknutého členku pravej nohy som sa skutočne zľakol. Dolu je to zopár hodín, naspäť sa nedostanem, vzhľadom na jeden úsek, ktorý som ledva vyšplhal. Neviem si predstaviť to zliezť. Našťastie môžem na ňu stúpať a pokus rozchodiť ju vyšiel. Začína ma trápiť myšlienka ako asi dlho? Asi po hodinke a opatrnom stúpaní po šmykľavých skalách badám v diali čínsku zástavu.
Už som bližšie a vidím aj rozdiel v múre. Prvé čo ma napadá je Mutianyu, nemýlim sa. Aj som rád, aj sa nerád lúčim. Zrekonštruovaná časť Čínskeho múru ma sprevádza až kým ho neopustím.
Čím nižšie sa dostávam tým viac ľudí stretávam. Veľký rozdiel. Kým jednej časti sa dostáva elegancie v rôznotvárnosti ľuďmi, ktorí si chcú vychutnať troška dobrodružstva, druhá pôsobí neokrôchane a jednotvárne. Alebo sa mýlim, čo poviete?
Po hodinke prechádzkou po múre ho opúšťam a v diali sa lúčim s niečím čo mi skutočne prirástlo k srdcu, divoký Jiankou.
Prejdením pomedzi obchodníkov ponúkajúcich suveníry od výmyslu sveta sa dostávam na parkovisko s kopec taximachrov. Niet sa čo čudovať, veď tu sa turistov premelie kvantum a taký taximacher nie je nikdy na zahodenie, pardon v tomto prípade ona. Bez akéhokoľvek problému a zážitku, ktorý by stál za zmienku sa vraciam naspäť. Dokonca stíham už rýchlovlak o šiestej. Silný emočný zážitok mi dovolí aj po niekoľkých týždňoch vrátiť sa kdesi na vrchol Čínskeho múru Jiankou a tak som si dovolil podeliť sa oň s vami. Tak zostaň silno zarytý v pamäti sťa jazvou na srdci. Tím , ktorí čítali až dokonca gratulujem, dúfam že toho neľutujú a snáď sa mi aspoň trocha podarilo predstaviť jeden z mojich pekných zážitkov. Ďakujem.
Pridaj komentár
