Toskánsko je vychýrené pre svoju fotogenickosť a na všemožných foto serveroch sa dajú nájsť tisícky nádherných krajiniek práve z Toskánska. Nechcem v žiadnom prípade konkurovať týmto krajinkárom, skôr by som vám chcel v nasledujúcich riadkoch priblížiť atmosféru tejto krajiny.
Najkrajšie ročné obdobie v krajine,kde každé ráno hmla schováva olivové háje, je jeseň. Konajú sa oberačky hrozna aj olív. Krajina len tak hučí vôňami . Pravdepodobnosť inverzie sa limitne blíži ku sto percentám. Aj keď sa nepovažujem za nijak vypracovaného krajinkára, toskánske podmienky vám spať jednoducho nedajú. Každé ráno som si privstal, šiel pofotiť, a potom sme vyrazili do mestečiek za atmosférou starých čias.
Jedno s tých prvých ranných privstaní, keď sa mi podarilo z postele vytiahnuť aj časť partie ;)
Krajinu som nemal moc naštudovanú, tak som sa pýtal najmä domácich, odkiaľ je vidieť na východ slnka. Po prvom rannom fotení, sme sa vybrali do mestečka San Gimignano. Cesta tam bola asi taká, ako keď prvýkrát pustíte dieťa na horskú dráhu. Toľko zákrut, z ktorých niektoré sa približovali 360tim stupňom , som ešte hádam nevidel ani u nás, keď chodím na lyžovačky. V polovici cesty sme stáli a vačšina posádky drepovala kvôli skrúteným žalúdkom. San Gimiano je nádherné malé staroveké mestečko na kopci. Výhľad na okolitú krajinu je mimoriadny. Akurát, keď ho stavali, nerátali "soudroziinženíri" s tým, že parkovacie miesto pre šesť kočov a osemnásť koní bude za niekoľko stoviek rokov málo. Preto je to v celom Toskánsku s parkovaním celkom sranda, no netreba sa nechať odradiť.
Uličky San Gimignana
Keďže sa do hlbokej historickej gotickej architektúry rozumiem asi ako náš havino do teoretickej fyziky, zaujali ma na tomto mestečku iné veci. Napríklad tam majú niekoľko víťazov (v rôznych ročníkoch) v súťažiach o najlepšie „gelatto“. Do týchto zmrzlinární stoja rady, ale stojí to za to státie ;-). Lepšiu zmrzlinu som ešte nemal. Vychýrené je aj biele víno, ale o tomto potešení sa netreba veľa rozpisovať...
Rady na "gelatto"
Zo San Gimignana sme sa vybrali do Sieny. Po ceste sme sa zastavili v opevnenom mestečku Monteriggioni, ktorébolo tiež postavená na kopci. Úžasné, malé, historické, založené niekedy v roku 1213, s pôvodnými hradbami. Prejsť bránu znamenalo vojsť do minulosti, až som počul štrnganie starých hlinených vínnych džbánov o seba (asi od smädu;-) . Ajvýhľad by mohol byť pekný, keby výstup na hradbový priestor nebol spoplatnený úplne zbytočne. Aspoň sme si pripomenuli našu domovinu ;-). Vyslali sme jedného prieskumníka, aby zistil, či to stojí za to. Po zhodnotení prieskumníkových fotiek sme pokračovali do Sieny.
Siena. Opäť mesto s nádhernou architektúrou a históriou, o ktorej by som vám aj napísal, ale už som vysvetlil, ako som na tom. Jednoznačne, kto má rád gotiku a staré chrámy, odporúčam. Vyžije sa. Mňa zaujala taká plytšia radosť a tou bola gastronómia. Fantastické kvalitné talianske cestoviny a iné pochutiny. U nás sa ešte väčšina reštaurácií bude dlho vzdelávať, aby bola rovnako dobrá. Nieže by som potreboval päťstoeurovú večeru, ale kvalitne a za rozumnú cenu sa tam človek naje hádam v každej reštaurácii. Taliani majú iný prístup k jedlu všeobecne. Večer sme sa vrátili do chajdičky (o tej neskôr) , kde už pokračoval voľný program so zakúpeným vínom ;-).
Siena
Druhý deň sme sa vybrali do Florencie. Nemali sme chuť bojovať s našim konským povozom o miesto na parkovanie, tak sme šli vlakom. Florencia je centrum Toskánska a hovorí sa, že ak si nebol vo Florencii, nebol si v Toskánsku. Je to vec národu, ehm nádoru, teda názoru. Ja by som to bez problémov vynechal. Veľa ľudí. Otravní predavači. Všade samá koža. A samozrejme krásne budovy ehm... dávneho storočia ;-) Historickú atmosféru však kazilo množstvo turistov Osobne ma toto mesto veľmi neoslovilo, ale nechcem tým povedať, že tam nie je čo vidieť. Minimálne most zlatých šperkov je úžasné dielo. Nechcem odrádzať, viem si predstaviť, že veľa ľudí by to úplne nadchlo.
"Firenze" :)
Večerný program sme mali tentokrát pestrejší. V cene ubytovania sme mali kurz varenia, kvôli ktorému sme sitypicky toskánsku usadlosť vybrali. Bol to taká malá chyža s drevenými okenicami v strede malého údolia medzi olivovými sadmi a viničom. Výhľad sme síce nemali, ale bolo to, ako keby si zoberiete ruksak a kufor, idete na prehliadku Bojnického zámku a v polovici prehliadky si kufre rozložíte priamo v spálni nejakého baróna. Proste paráda. Aj vybavenie výborné, nie len technika (ktorá vôbec nerušila atmosféru bývania), ale aj základné suroviny z domácej produkcie.
Ale späť k vareniu. Teta bola ako kuchynský robot. Robila asi šesť jedál súčasne a zároveň vedela veľmi dobre anglicky, takže sme nemali žiadny problém. Na jej veľké počudovanie sme si dali zástery, všemožne sme sa jej snažili tie dobroty pokaziť, ale ona to vždy nejako zachránila ;-). Prekvapená bola preto, že väčšina turistov sa len prizerá ako bager do tvrdej hliny a vôbec jej nepomáhajú. Možno to sem tam aj oľutovala a keď ma uvidela s veľkým nožom, dala mi radšej vajcia rozbíjať. Tete sa dobre varilo, keď majú veľmi veľa surovín z vlastnej produkcie. No a olivový olej bolo niečo, do čoho som sa tam zaľúbil. Odvtedy kupujem aj olivovému oleju darčeky na Valentína ;-). Pani kuchárka ním vôbec nešetrila, tak isto ako EmanueleRidi v relácii „S Italem v Kuchyni“. Po úspešnom varení a nasávaní informácii sme sa spoločne aj s pánom domácim snažili zjesť tých šesť chodov. Nepodarilo sa nám to. Nakoniec sme to všetko zapili ich domácim vínčiskom a vínovicou. No a ráno znovu na východ slnka, uznajte...
Turbokrájači
Posledný deň sme si dali pauzu od miest a vyrazili sme na toskánske farmy. Na vidiek. Cieľom bola kúpa miestneho olivového oleja a nejaké pochutiny. Bolo to o čosi ťažie ako sme si mysleli. Väčšina fariem mala tesne pred zberom olív a minuloročného oleja už nebolo. Došli sme až k mostu PonteBuriano, ktorý je údajne v pozadíDaVincihoobrazu MonaLíza. Odtiaľ sme sa už otočili a šli hľadať ďalej.
Ponte Buriano a tri Lízy ;-)
Našli sme. Podarilo sa. Farma na úbočí kopca. Vbehli sme do malej predajničky. Dobrôt neúrekom. Po polhodine vyberania a pýtania sa, nám ochotná domáca ponúkla, že nám urobí raňajky. Nachystala nám z každej dobroty na ochutnanie, aby nám uľahčila výber. Tlačíme do hláv, nikto ani muk. Slniečko svieti a hroznová šťava k tomu. Chyba, nemali sme si tie raňajky dávať. Hneď po nich smenabehli do predajne a zaplnili slamenné košíky za pár mikrosekúnd. Pesto, pestorosso, pepperoni, sušené rajčiny, špagety, olivový olej. Všetko len tak lietalo vzduchom. Pri účtovaní už taká sranda nebola, ale doma ešte stále dojedáme tie lakocinky. Aj zásoba olivového oleja ešte drží.
Farmanákup :)
Ďalší deň nás čakala jedenásť hodinová cesta domov. Nevadí, stálo to za to.
Rozpísal som sa a to som sem chcel prihodiť len pár riadkov. Nevedel som si prsty zastaviť, takže ak ste to dočítali až sem, ďakujem. Toskánsko a hlavne jeho vidiek odporúčam, ešte tam určite „zbehneme“. Snáď som navnadil aj ďalších na tútokľukatútujkovúzvlnitú časť Talianska.
Najkrajšie ročné obdobie v krajine,kde každé ráno hmla schováva olivové háje, je jeseň. Konajú sa oberačky hrozna aj olív. Krajina len tak hučí vôňami . Pravdepodobnosť inverzie sa limitne blíži ku sto percentám. Aj keď sa nepovažujem za nijak vypracovaného krajinkára, toskánske podmienky vám spať jednoducho nedajú. Každé ráno som si privstal, šiel pofotiť, a potom sme vyrazili do mestečiek za atmosférou starých čias.
Jedno s tých prvých ranných privstaní, keď sa mi podarilo z postele vytiahnuť aj časť partie ;)
Krajinu som nemal moc naštudovanú, tak som sa pýtal najmä domácich, odkiaľ je vidieť na východ slnka. Po prvom rannom fotení, sme sa vybrali do mestečka San Gimignano. Cesta tam bola asi taká, ako keď prvýkrát pustíte dieťa na horskú dráhu. Toľko zákrut, z ktorých niektoré sa približovali 360tim stupňom , som ešte hádam nevidel ani u nás, keď chodím na lyžovačky. V polovici cesty sme stáli a vačšina posádky drepovala kvôli skrúteným žalúdkom. San Gimiano je nádherné malé staroveké mestečko na kopci. Výhľad na okolitú krajinu je mimoriadny. Akurát, keď ho stavali, nerátali "soudroziinženíri" s tým, že parkovacie miesto pre šesť kočov a osemnásť koní bude za niekoľko stoviek rokov málo. Preto je to v celom Toskánsku s parkovaním celkom sranda, no netreba sa nechať odradiť.
Uličky San Gimignana
Keďže sa do hlbokej historickej gotickej architektúry rozumiem asi ako náš havino do teoretickej fyziky, zaujali ma na tomto mestečku iné veci. Napríklad tam majú niekoľko víťazov (v rôznych ročníkoch) v súťažiach o najlepšie „gelatto“. Do týchto zmrzlinární stoja rady, ale stojí to za to státie ;-). Lepšiu zmrzlinu som ešte nemal. Vychýrené je aj biele víno, ale o tomto potešení sa netreba veľa rozpisovať...
Rady na "gelatto"
Zo San Gimignana sme sa vybrali do Sieny. Po ceste sme sa zastavili v opevnenom mestečku Monteriggioni, ktorébolo tiež postavená na kopci. Úžasné, malé, historické, založené niekedy v roku 1213, s pôvodnými hradbami. Prejsť bránu znamenalo vojsť do minulosti, až som počul štrnganie starých hlinených vínnych džbánov o seba (asi od smädu;-) . Ajvýhľad by mohol byť pekný, keby výstup na hradbový priestor nebol spoplatnený úplne zbytočne. Aspoň sme si pripomenuli našu domovinu ;-). Vyslali sme jedného prieskumníka, aby zistil, či to stojí za to. Po zhodnotení prieskumníkových fotiek sme pokračovali do Sieny.
Siena. Opäť mesto s nádhernou architektúrou a históriou, o ktorej by som vám aj napísal, ale už som vysvetlil, ako som na tom. Jednoznačne, kto má rád gotiku a staré chrámy, odporúčam. Vyžije sa. Mňa zaujala taká plytšia radosť a tou bola gastronómia. Fantastické kvalitné talianske cestoviny a iné pochutiny. U nás sa ešte väčšina reštaurácií bude dlho vzdelávať, aby bola rovnako dobrá. Nieže by som potreboval päťstoeurovú večeru, ale kvalitne a za rozumnú cenu sa tam človek naje hádam v každej reštaurácii. Taliani majú iný prístup k jedlu všeobecne. Večer sme sa vrátili do chajdičky (o tej neskôr) , kde už pokračoval voľný program so zakúpeným vínom ;-).
Siena
Druhý deň sme sa vybrali do Florencie. Nemali sme chuť bojovať s našim konským povozom o miesto na parkovanie, tak sme šli vlakom. Florencia je centrum Toskánska a hovorí sa, že ak si nebol vo Florencii, nebol si v Toskánsku. Je to vec národu, ehm nádoru, teda názoru. Ja by som to bez problémov vynechal. Veľa ľudí. Otravní predavači. Všade samá koža. A samozrejme krásne budovy ehm... dávneho storočia ;-) Historickú atmosféru však kazilo množstvo turistov Osobne ma toto mesto veľmi neoslovilo, ale nechcem tým povedať, že tam nie je čo vidieť. Minimálne most zlatých šperkov je úžasné dielo. Nechcem odrádzať, viem si predstaviť, že veľa ľudí by to úplne nadchlo.
"Firenze" :)
Večerný program sme mali tentokrát pestrejší. V cene ubytovania sme mali kurz varenia, kvôli ktorému sme sitypicky toskánsku usadlosť vybrali. Bol to taká malá chyža s drevenými okenicami v strede malého údolia medzi olivovými sadmi a viničom. Výhľad sme síce nemali, ale bolo to, ako keby si zoberiete ruksak a kufor, idete na prehliadku Bojnického zámku a v polovici prehliadky si kufre rozložíte priamo v spálni nejakého baróna. Proste paráda. Aj vybavenie výborné, nie len technika (ktorá vôbec nerušila atmosféru bývania), ale aj základné suroviny z domácej produkcie.
Ale späť k vareniu. Teta bola ako kuchynský robot. Robila asi šesť jedál súčasne a zároveň vedela veľmi dobre anglicky, takže sme nemali žiadny problém. Na jej veľké počudovanie sme si dali zástery, všemožne sme sa jej snažili tie dobroty pokaziť, ale ona to vždy nejako zachránila ;-). Prekvapená bola preto, že väčšina turistov sa len prizerá ako bager do tvrdej hliny a vôbec jej nepomáhajú. Možno to sem tam aj oľutovala a keď ma uvidela s veľkým nožom, dala mi radšej vajcia rozbíjať. Tete sa dobre varilo, keď majú veľmi veľa surovín z vlastnej produkcie. No a olivový olej bolo niečo, do čoho som sa tam zaľúbil. Odvtedy kupujem aj olivovému oleju darčeky na Valentína ;-). Pani kuchárka ním vôbec nešetrila, tak isto ako EmanueleRidi v relácii „S Italem v Kuchyni“. Po úspešnom varení a nasávaní informácii sme sa spoločne aj s pánom domácim snažili zjesť tých šesť chodov. Nepodarilo sa nám to. Nakoniec sme to všetko zapili ich domácim vínčiskom a vínovicou. No a ráno znovu na východ slnka, uznajte...
Turbokrájači
Posledný deň sme si dali pauzu od miest a vyrazili sme na toskánske farmy. Na vidiek. Cieľom bola kúpa miestneho olivového oleja a nejaké pochutiny. Bolo to o čosi ťažie ako sme si mysleli. Väčšina fariem mala tesne pred zberom olív a minuloročného oleja už nebolo. Došli sme až k mostu PonteBuriano, ktorý je údajne v pozadíDaVincihoobrazu MonaLíza. Odtiaľ sme sa už otočili a šli hľadať ďalej.
Ponte Buriano a tri Lízy ;-)
Našli sme. Podarilo sa. Farma na úbočí kopca. Vbehli sme do malej predajničky. Dobrôt neúrekom. Po polhodine vyberania a pýtania sa, nám ochotná domáca ponúkla, že nám urobí raňajky. Nachystala nám z každej dobroty na ochutnanie, aby nám uľahčila výber. Tlačíme do hláv, nikto ani muk. Slniečko svieti a hroznová šťava k tomu. Chyba, nemali sme si tie raňajky dávať. Hneď po nich smenabehli do predajne a zaplnili slamenné košíky za pár mikrosekúnd. Pesto, pestorosso, pepperoni, sušené rajčiny, špagety, olivový olej. Všetko len tak lietalo vzduchom. Pri účtovaní už taká sranda nebola, ale doma ešte stále dojedáme tie lakocinky. Aj zásoba olivového oleja ešte drží.
Farmanákup :)
Ďalší deň nás čakala jedenásť hodinová cesta domov. Nevadí, stálo to za to.
Rozpísal som sa a to som sem chcel prihodiť len pár riadkov. Nevedel som si prsty zastaviť, takže ak ste to dočítali až sem, ďakujem. Toskánsko a hlavne jeho vidiek odporúčam, ešte tam určite „zbehneme“. Snáď som navnadil aj ďalších na tútokľukatútujkovúzvlnitú časť Talianska.
Pridaj komentár
