Bolo to ešte v októbri, keď ma krásne počasie vylákalo za mesto na kopec nad Liptovským Jánom, kde mala byť popoludní Šarkaniáda. Fotografujem len pre zábavu, beriem to ako svoj relax, nasledujúce riadky sú preto len moja skúsenosť. Niekoho možno zaujmú, niekoho nie.
Bolo krátko pred 14,00, pred začiatkom podujatia. Slnko jasne svietilo, bolo už také jesenné, nízke. Rozhliadol som sa a hneď ma chytil motív Kriváňa v pozadí. Nasadil som teleobjektív 70-200, jednak aby som hneď nevystrašil cudzích ľudí, keď ich začnem fotiť zblízka, a jednak pre skreslenie perspektívy - “nalepenie” hlavného motívu - ľudí, púšťajúcich si šarkany, s krásnym pozadím vrchu Kriváň. Vznikla tak jedna z prvých (pre mňa) podarených snímok - otecko si púšťa draka, v pozadí Kriváň.
Lenže keď som sa rozhliadol okolo seba, uvedomil som si, že to nie je celkom ono. To nedeľné popoludnie predsa patrilo rodine - deťom a dospelým. No ja som vďaka úzkemu záberu z teleobjektívu zachytil len otecka, dokonca osamoteného niekde akoby v divočine, čo vôbec nekorešpondovalo s kopcom plným džavotajúcich detí a spokojných rodičov. “Obetoval” som teda pohľad na Kriváň v pozadí a skúsil som sa zamerať na behajúce deti či celé rodinky.
Ale ani s týmito snímkami som nebol ešte spokojný. Videl som v nich síce pohyb, dynamiku, radosť - teda to, čo tam aj naozaj bolo v skutočnosti. Ale stále to nebolo dobré. Došlo mi, že teleobjektívom to asi dobre nezachytím a vymenil som ho za objektív 17 - 40 mm. A nielen to. Vzhľadom na silné nízke slnko som nasadil blesk a dovtedajšou prioritu času (pri teleobjektíve uprednostňujem krátky čas 1/400 a kratší) som vymenil za manuálny režim.
Čas som nechal krátky 1/500 - pohybujúce sa deti, clonu som dal f/11, aby bolo hĺbka ostrosti dostatočne veľká. Na vstavanom expozimetri som si všimol, že takéto nastavenie povedie k podexpozícii -1 EV a viac (podľa uhla záberu). Ale nevadí, o popredie sa postará blesk, pozadia mám rád tmavšie, podexponované. Aj tak snímkam dominovala slnkom rozžiarená tráva.
Skúsil som nejaké zábery v protisvetle, ale výsledkom som si opäť nebol istý. Myslím si, že fotiť v protisvetle je technicky nad moje zručnosti a schopnosti, aspoň viem, čo mám ďalej skúšať. No uvedomil som si, že ohnisko 17 mm (u mňa x1,6) je na takéto fotenie teraz to pravé. Deti a ich rodičia ma už prestali vnímať, neutekali odo mňa, ale ku mne, neodvracali tvár, ale bavili sa spolu so mnou.
Vznikla z toho posledná snímka toho popoludnia, s ktorou som bol ako tak spokojný. Je tam podľa mňa pohyb, dynamika, zábava. Vidno, že je to na kopci za dedinou, že je tam plno ľudí a že ide o šarkaniádu. Je zrozumiteľná, vystihuje atmosféru toho popoludnia. A dokonca aj Kriváň je tam vzadu, síce malý, ale je.
Nakoniec mám len jednu radu, na iné si netrúfam: púšťanie šarkanov sa najlepšie fotí vtedy, keď nefúka vietor. Šarkany sú vtedy blízko detí, a nie vysoko na nebi.
Bolo krátko pred 14,00, pred začiatkom podujatia. Slnko jasne svietilo, bolo už také jesenné, nízke. Rozhliadol som sa a hneď ma chytil motív Kriváňa v pozadí. Nasadil som teleobjektív 70-200, jednak aby som hneď nevystrašil cudzích ľudí, keď ich začnem fotiť zblízka, a jednak pre skreslenie perspektívy - “nalepenie” hlavného motívu - ľudí, púšťajúcich si šarkany, s krásnym pozadím vrchu Kriváň. Vznikla tak jedna z prvých (pre mňa) podarených snímok - otecko si púšťa draka, v pozadí Kriváň.
Lenže keď som sa rozhliadol okolo seba, uvedomil som si, že to nie je celkom ono. To nedeľné popoludnie predsa patrilo rodine - deťom a dospelým. No ja som vďaka úzkemu záberu z teleobjektívu zachytil len otecka, dokonca osamoteného niekde akoby v divočine, čo vôbec nekorešpondovalo s kopcom plným džavotajúcich detí a spokojných rodičov. “Obetoval” som teda pohľad na Kriváň v pozadí a skúsil som sa zamerať na behajúce deti či celé rodinky.
Ale ani s týmito snímkami som nebol ešte spokojný. Videl som v nich síce pohyb, dynamiku, radosť - teda to, čo tam aj naozaj bolo v skutočnosti. Ale stále to nebolo dobré. Došlo mi, že teleobjektívom to asi dobre nezachytím a vymenil som ho za objektív 17 - 40 mm. A nielen to. Vzhľadom na silné nízke slnko som nasadil blesk a dovtedajšou prioritu času (pri teleobjektíve uprednostňujem krátky čas 1/400 a kratší) som vymenil za manuálny režim.
Čas som nechal krátky 1/500 - pohybujúce sa deti, clonu som dal f/11, aby bolo hĺbka ostrosti dostatočne veľká. Na vstavanom expozimetri som si všimol, že takéto nastavenie povedie k podexpozícii -1 EV a viac (podľa uhla záberu). Ale nevadí, o popredie sa postará blesk, pozadia mám rád tmavšie, podexponované. Aj tak snímkam dominovala slnkom rozžiarená tráva.
Skúsil som nejaké zábery v protisvetle, ale výsledkom som si opäť nebol istý. Myslím si, že fotiť v protisvetle je technicky nad moje zručnosti a schopnosti, aspoň viem, čo mám ďalej skúšať. No uvedomil som si, že ohnisko 17 mm (u mňa x1,6) je na takéto fotenie teraz to pravé. Deti a ich rodičia ma už prestali vnímať, neutekali odo mňa, ale ku mne, neodvracali tvár, ale bavili sa spolu so mnou.
Vznikla z toho posledná snímka toho popoludnia, s ktorou som bol ako tak spokojný. Je tam podľa mňa pohyb, dynamika, zábava. Vidno, že je to na kopci za dedinou, že je tam plno ľudí a že ide o šarkaniádu. Je zrozumiteľná, vystihuje atmosféru toho popoludnia. A dokonca aj Kriváň je tam vzadu, síce malý, ale je.
Nakoniec mám len jednu radu, na iné si netrúfam: púšťanie šarkanov sa najlepšie fotí vtedy, keď nefúka vietor. Šarkany sú vtedy blízko detí, a nie vysoko na nebi.
Pridaj komentár
