Poznáte to. Prídete ako turista na prehliadku hradu či zámku a sprievodca Vás privíta s pripomienkou, že počas prehliadky je zakázané fotografovať a filmovať.
Niektorých to netrápi, pretože nemajú fotoaparát či kameru. Iným je to ľahostajné, pretože nie sú zberateľmi „rodinných“ fotografií/videofilmov. Sú aj takí, ktorých to zamrzí, pretože práve takáto atraktívna spomienková fotografia alebo video-záber má pre nich (aj napriek technickej nedokonalosti) svoju osobnú a duševnú hodnotu. Tento typ zákazu ma už dávnejšie takpovediac zaujal. Nedalo mi to a postupne som zbieral argumenty pre takýto zákaz počas mojich početných návštev hradov a zámkov či múzeí na Slovensku v Českej republike ale aj v Maďarsku, Poľsku, Francúzsku a v Nemecku. Pritom som zbieral názory a argumenty zamestnancov múzeí počas krátkych neformálnych rozhovorov.
V zmysle námetu tohto článku, môžeme múzeá (zahrňme do toho hrady, zámky, kaštiele, kúrie, sakrálne stavby, skanzeny) rozdeliť na dve skupiny. Do prvej patria tie, kde amatérske fotografovanie či natáčanie videokamerou je povolené bez obmedzenia počas individuálnej alebo organizovanej prehliadky so sprievodcom a to buď bezplatne alebo za príplatok ku vstupnému. Druhá skupina múzeí túto činnosť úplne zakazuje. A to nekompromisne. Z pohľadu turistu, ktorý rád fotografuje či filmuje do svojho rodinného albumu, je takýto zákaz istým sklamaním a istým spôsobom kazí jeho dojem z návštevy. Takto domáca zbierka fotografií alebo video-záberov bude celkom určite chudobnejšia. Škoda. Ale prečo? Prečo takýto zákaz správcu či majiteľa múzea? Veď ide o verejne prístupné kultúrne a historické objekty a expozície, ktoré nepodliehajú utajeniu. Amatérska fotografia či videozáznam iste môže spestriť domácu fotogalériu alebo videotéku, obohatiť osobné spomienky a urobiť radosť. Argumentácia oslovených zamestnancov múzeí bola naozaj pestrá.
Snáď najčastejším fenoménom je strach, že fotografie poslúžia ako katalóg predmetov pre čierny obchod so starožitnosťami. Áno, je smutné, že niečo také existuje, ale úprimne povedané, kto si chce tajne nafotiť alebo nafilmovať muzeálne exponáty pre takéto účely, môže to urobiť celkom bez problémov mikro-fotoaparátom či mikro-kamerou zabudovanou v pere, hodinkách alebo v šperku. Naozaj, súčasná technika toto umožňuje a to v celkom postačujúcej kvalite. Načo by sa takýto „turista“ skrýval v dave turistov s bežným fotoaparátom/kamerou a úchytkom robil zábery „na objednávku“. Jednoducho - kto chce, ten si nasníma čo chce a kedy chce – zákaz, ne-zákaz.
Iným a veľmi častým tvrdeným je, že fotografie urobené počas prehliadok by mohol niekto použiť na komerčné účely. Teda, mohol by sám vo svojej réžii predávať turistické publikácie, spomienkové fotografie, pohľadnice či dokonca filmy. Tento argument je viac ako nepresvedčivý. Totiž, fotografické zábery určené pre výrobu rôznych obrazových publikácií alebo pohľadníc musia mať potrebnú technickú a umeleckú kvalitu, ktorá sa nedá dosiahnuť počas prehliadky múzea. A nekvalitný produkt nie je prakticky predajný. Každý kto sa fotografovaným zaoberá seriózne vie, čo mám na mysli. O výrobe komerčného videofilmu sa tu nedá ani len teoretizovať. Koniec koncov, máme tu zákon ochraňujúci licenčné a majetkové práva a komercionalizácia foto-video produktov bez povolenia majiteľa múzea môže byť prinajmenšom problematická.
Relatívne častým argumentom je, že svetlo fotoblesku poškodzuje exponáty. Toto stojí síce za serióznejšiu úvahu, ale myslím si, že fundovanú odpoveď by mohol poskytnúť len odborník - fyzik alebo expert - reštaurátor. Z môjho pohľadu môžem laicky uznať, že početné záblesky fotoblesku majú vplyv na obrazy, nástenné maľby alebo podobné starožitné cennosti, ale otázkou je, pri akej početnosti takýchto zábleskov násobenej ich intenzitou dochádza ku poškodeniu. V drvivej väčšine turisti používajú takpovediac malé kompaktné fotoaparáty, ktorých blesk je podľa mňa oveľa menej „agresívny“ v porovnaní s nevhodne umiestnenými exponátmi, ktoré sú vystavené celé dni priamemu dennému vonkajšiemu svetlu alebo sú v nevyhovujúcich klimatických podmienkach. V obrazových galériách to riešia zákazom použitia akéhokoľvek fotoblesku. Úprimne povedané, tých foto-zábleskov som v niektorých galériách registoval často viac ako dosť.
Ďalším zdôvodnením zákazu fotenia a filmovania v múzeu, ktoré som si vypočul je, že turisti si voľne nafotia alebo nafilmujú to čo chcú a preto môže klesnúť záujem o publikácie, fotografie, videofilmy, ktoré ponúka predajňa múzea. Neviem síce posúdiť takto spôsobený možný pokles predajnosti týchto produktov, ale viem, že tie kvalitnejšie obsahujú bohatý informatívny text a profesionálne zvládnuté obrázky. Po takých siahne určite každý, kto má o ne seriózny záujem. Verím, že turista, ktorý nemá v zásade záujem o žiadnu z ponúkaných publikácií si ju aj tak nekúpi, aj keby si neodniesol z prehliadky žiadny svoj záber.
Veľmi zaujímavým argument pre zákaz fotenia či filmovania je, že návštevník múzea sa svojim známym doma pochváli zbierkou záberov a to uspokojí aj tých, ktorí konkrétne múzeum ešte nenavštívili. Takto vraj príde múzeum o návštevnosť. Nuž, úprimne povedané, ťažko v tom hľadať logiku. Myslím si skôr opak, že spokojný návštevník je tá najlepšia a aj najefektívnejšia reklama.
Na moju otázku „prečo ten zákaz“ som dosť často nedostal žiadnu odpoveď. A už vôbec nie takú, ktorú by som ako argument mohol akceptovať. A tak odpoveďou bolo len pokrčenie ramien a v lepšom prípade výhovorka na tých „hore“, ktorí o tomto zákaze rozhodli. Áno, nemožno sa hnevať na lektorov či sprievodcov historickými objektmi. Tí naozaj za to nemôžu.
Zábavná bola situácia v jednom turisticky atraktívnom zámku, keď sprievodca pri vítaní skupiny návštevníkov povedal: „máme tu síce zákaz fotografovania, ale robte to nenápadne, akoby sa nič nedialo“. Ešteže sprievodca mal pre nás turistov pochopenie.
Verím, že pocit z návštevy múzea z ktorého si okrem hodnotného zážitku odnesiete aj pár rodinných, nekonvečných a hlavne svojich foto- alebo videozáberov, umocní príjemné spomienky na krásne chvíle. Zábery v interiéri múzea s kompozíciou svojich detí, rodiny či priateľov zvýšia časom celkom určite svoju hodnotu – pre Vás a pre Vašich rodinných príslušníkov alebo priateľov.
Samozrejme je potrebné plne rešpektovať takýto zákaz správcu či majiteľa múzea – pokiaľ si nechcete pokaziť deň kontroverzným rozhovorom so sprievodcom. Jeho rozhodnutie je výsostne v jeho kompetencii. Na druhej strane by sa mal takýto správca či majiteľ múzea aspoň zamyslieť nad svojim názorom a rozhodnutím v tejto veci. Myslím si, že vo vlastnom záujme. Veď letná turistická sezóna sa už blíži
Niektorých to netrápi, pretože nemajú fotoaparát či kameru. Iným je to ľahostajné, pretože nie sú zberateľmi „rodinných“ fotografií/videofilmov. Sú aj takí, ktorých to zamrzí, pretože práve takáto atraktívna spomienková fotografia alebo video-záber má pre nich (aj napriek technickej nedokonalosti) svoju osobnú a duševnú hodnotu. Tento typ zákazu ma už dávnejšie takpovediac zaujal. Nedalo mi to a postupne som zbieral argumenty pre takýto zákaz počas mojich početných návštev hradov a zámkov či múzeí na Slovensku v Českej republike ale aj v Maďarsku, Poľsku, Francúzsku a v Nemecku. Pritom som zbieral názory a argumenty zamestnancov múzeí počas krátkych neformálnych rozhovorov.
V zmysle námetu tohto článku, môžeme múzeá (zahrňme do toho hrady, zámky, kaštiele, kúrie, sakrálne stavby, skanzeny) rozdeliť na dve skupiny. Do prvej patria tie, kde amatérske fotografovanie či natáčanie videokamerou je povolené bez obmedzenia počas individuálnej alebo organizovanej prehliadky so sprievodcom a to buď bezplatne alebo za príplatok ku vstupnému. Druhá skupina múzeí túto činnosť úplne zakazuje. A to nekompromisne. Z pohľadu turistu, ktorý rád fotografuje či filmuje do svojho rodinného albumu, je takýto zákaz istým sklamaním a istým spôsobom kazí jeho dojem z návštevy. Takto domáca zbierka fotografií alebo video-záberov bude celkom určite chudobnejšia. Škoda. Ale prečo? Prečo takýto zákaz správcu či majiteľa múzea? Veď ide o verejne prístupné kultúrne a historické objekty a expozície, ktoré nepodliehajú utajeniu. Amatérska fotografia či videozáznam iste môže spestriť domácu fotogalériu alebo videotéku, obohatiť osobné spomienky a urobiť radosť. Argumentácia oslovených zamestnancov múzeí bola naozaj pestrá.
Snáď najčastejším fenoménom je strach, že fotografie poslúžia ako katalóg predmetov pre čierny obchod so starožitnosťami. Áno, je smutné, že niečo také existuje, ale úprimne povedané, kto si chce tajne nafotiť alebo nafilmovať muzeálne exponáty pre takéto účely, môže to urobiť celkom bez problémov mikro-fotoaparátom či mikro-kamerou zabudovanou v pere, hodinkách alebo v šperku. Naozaj, súčasná technika toto umožňuje a to v celkom postačujúcej kvalite. Načo by sa takýto „turista“ skrýval v dave turistov s bežným fotoaparátom/kamerou a úchytkom robil zábery „na objednávku“. Jednoducho - kto chce, ten si nasníma čo chce a kedy chce – zákaz, ne-zákaz.
Iným a veľmi častým tvrdeným je, že fotografie urobené počas prehliadok by mohol niekto použiť na komerčné účely. Teda, mohol by sám vo svojej réžii predávať turistické publikácie, spomienkové fotografie, pohľadnice či dokonca filmy. Tento argument je viac ako nepresvedčivý. Totiž, fotografické zábery určené pre výrobu rôznych obrazových publikácií alebo pohľadníc musia mať potrebnú technickú a umeleckú kvalitu, ktorá sa nedá dosiahnuť počas prehliadky múzea. A nekvalitný produkt nie je prakticky predajný. Každý kto sa fotografovaným zaoberá seriózne vie, čo mám na mysli. O výrobe komerčného videofilmu sa tu nedá ani len teoretizovať. Koniec koncov, máme tu zákon ochraňujúci licenčné a majetkové práva a komercionalizácia foto-video produktov bez povolenia majiteľa múzea môže byť prinajmenšom problematická.
Relatívne častým argumentom je, že svetlo fotoblesku poškodzuje exponáty. Toto stojí síce za serióznejšiu úvahu, ale myslím si, že fundovanú odpoveď by mohol poskytnúť len odborník - fyzik alebo expert - reštaurátor. Z môjho pohľadu môžem laicky uznať, že početné záblesky fotoblesku majú vplyv na obrazy, nástenné maľby alebo podobné starožitné cennosti, ale otázkou je, pri akej početnosti takýchto zábleskov násobenej ich intenzitou dochádza ku poškodeniu. V drvivej väčšine turisti používajú takpovediac malé kompaktné fotoaparáty, ktorých blesk je podľa mňa oveľa menej „agresívny“ v porovnaní s nevhodne umiestnenými exponátmi, ktoré sú vystavené celé dni priamemu dennému vonkajšiemu svetlu alebo sú v nevyhovujúcich klimatických podmienkach. V obrazových galériách to riešia zákazom použitia akéhokoľvek fotoblesku. Úprimne povedané, tých foto-zábleskov som v niektorých galériách registoval často viac ako dosť.
Ďalším zdôvodnením zákazu fotenia a filmovania v múzeu, ktoré som si vypočul je, že turisti si voľne nafotia alebo nafilmujú to čo chcú a preto môže klesnúť záujem o publikácie, fotografie, videofilmy, ktoré ponúka predajňa múzea. Neviem síce posúdiť takto spôsobený možný pokles predajnosti týchto produktov, ale viem, že tie kvalitnejšie obsahujú bohatý informatívny text a profesionálne zvládnuté obrázky. Po takých siahne určite každý, kto má o ne seriózny záujem. Verím, že turista, ktorý nemá v zásade záujem o žiadnu z ponúkaných publikácií si ju aj tak nekúpi, aj keby si neodniesol z prehliadky žiadny svoj záber.
Veľmi zaujímavým argument pre zákaz fotenia či filmovania je, že návštevník múzea sa svojim známym doma pochváli zbierkou záberov a to uspokojí aj tých, ktorí konkrétne múzeum ešte nenavštívili. Takto vraj príde múzeum o návštevnosť. Nuž, úprimne povedané, ťažko v tom hľadať logiku. Myslím si skôr opak, že spokojný návštevník je tá najlepšia a aj najefektívnejšia reklama.
Na moju otázku „prečo ten zákaz“ som dosť často nedostal žiadnu odpoveď. A už vôbec nie takú, ktorú by som ako argument mohol akceptovať. A tak odpoveďou bolo len pokrčenie ramien a v lepšom prípade výhovorka na tých „hore“, ktorí o tomto zákaze rozhodli. Áno, nemožno sa hnevať na lektorov či sprievodcov historickými objektmi. Tí naozaj za to nemôžu.
Zábavná bola situácia v jednom turisticky atraktívnom zámku, keď sprievodca pri vítaní skupiny návštevníkov povedal: „máme tu síce zákaz fotografovania, ale robte to nenápadne, akoby sa nič nedialo“. Ešteže sprievodca mal pre nás turistov pochopenie.
Verím, že pocit z návštevy múzea z ktorého si okrem hodnotného zážitku odnesiete aj pár rodinných, nekonvečných a hlavne svojich foto- alebo videozáberov, umocní príjemné spomienky na krásne chvíle. Zábery v interiéri múzea s kompozíciou svojich detí, rodiny či priateľov zvýšia časom celkom určite svoju hodnotu – pre Vás a pre Vašich rodinných príslušníkov alebo priateľov.
Samozrejme je potrebné plne rešpektovať takýto zákaz správcu či majiteľa múzea – pokiaľ si nechcete pokaziť deň kontroverzným rozhovorom so sprievodcom. Jeho rozhodnutie je výsostne v jeho kompetencii. Na druhej strane by sa mal takýto správca či majiteľ múzea aspoň zamyslieť nad svojim názorom a rozhodnutím v tejto veci. Myslím si, že vo vlastnom záujme. Veď letná turistická sezóna sa už blíži
Pridaj komentár
pekný článok...mňa najviac dokážu dojať ceny príplatkov k vstupnému...nezriedka som si musel priplatiť 3-5 € sa použitie fotoaparátu a to naozaj návštevníka zarmúti resp. sa rozhodne radšej nefotiť 
