Džajpur

V Džajpure, hlavnom meste severoindického štátu Rádžastán sme s mojou priateľkou už tretí deň. Pomaly si zvykáme na tunajší svet, ktorý je tak odlišný od toho nášho, európskeho. Zvykáme si na dopravný chaos, neustále trúbenie a odpadky, ale aj všadeprítomné stánky s čerstvým ovocím, na pestré farby, milých ľudí, podmanivú hudbu a skvelé jedlo. Jedno však máme spoločné. Spravidla platí, že ako sa správame k iným ľuďom, tak sa budú správať oni k nám. A skutočne, ľudia sa k nám správali milo, boli nápomocní, kedykoľvek sme to potrebovali. A výnimkou nebol ani Džajpur, naša prvá zástavka v Indii.

Džajpur bol založený v roku 1727 bojovníkom a astronómom, maharadžom Sawaj Džaj Sinhom II. Maharadža dal vystavať moderné mesto s pravidelnou sieťou ulíc, pravouhlými blokmi domov a hradbami. Počas návštevy britského princa z Walesu, dal v roku 1876 maharadža Rám Sinh natrieť celé mesto na ružovo, táto farba totiž v Indii vyjadruje pohostinnosť. Odvtedy sa stará časť mesta nazýva aj “ružovým mestom”. Medzi najznámejšie pamiatky patrí fotogenický palác Hawa Mahal, ktorý bol postavaný z ružového pieskovca. Obsahuje 953 malých okienok, ktoré umožňovali dvorným dámam pozorovať dianie a ruch v meste, v čase našej návštevy bol však v rekonštrukcii, takže miesto okienok sme z vonkajšej strany videli iba obrovské bambusové lešenie. Je tu aj rozľahlá pevnosť Amer, niekdajšie sídlo maharadžu Džaj Sinha II, ktorá je pôsobivou pamiatkou mughalskej a radžastánskej architektúry. Mesto má v súčasnosti 2,3 milióna obyvateľov.

Pevnosť Amer, niekdajšie sídlo maharadžu Sawaj Džaj Sinha II.

Vstup do pevnosti Amer.

V jednej z mestských štvrtí sa každý rok konajú vystúpenia Rádžastánskych folklórnych súborov, na ktorých sme nemohli chýbať ani my. Temperamentnú zábavu umocňujú pestré farby a originálne kreácie tanečníkov a hudobníkov.

Štát Rádžstán je známy aj tradičnými hudobníkmi.

Nefalšované emócie tanečníka folklórneho súboru.

Vystúpenie žien z folkového súboru štátu Rádžastán.

Po Džajpure nás vozí “náš” vodič rikše Aily, ktorý má 32 rokov. Sme zvedaví a pýtame sa na jeho súkromný život. Je ženatý a má trojročného syna a ročnú dcéru. Jeho žena je však momentálne v nemocnici, kvôli problémom so štítnou žlazou. Na druhý deň sa pýtame Ailyho, ako sa má jeho žena. Odpovedá, že lepšie a už je doma. “Ak chcete, môžete ju prísť navštíviť”, dodáva. Na chvíľu sa mi zastavil dych. Aily, ktorý nás pozná sotva dva dni nás pozýva k sebe domov? Takáto ponuka, o ktorej sníva nejeden cestovateľ sa nám ponúka hneď v prvé dni strávené v Indii. Čo nás čaká ďalšie dni a týždne? Odpovedám, že sme poctení ponukou a prídeme sa radi pozrieť. “V poriadku, tak o štvrtej poobede pre vás prídem rikšou”, odpovedá Aily.

Je štvrtá poobede a Aily prifrčal pred náš hostel. Nasadáme a plní očakávaní sa necháme voziť ulicami Džajpuru v šialenej indickej doprave. Asfaltová cesta sa zrazu mení na prašnú a riadne hrboľatú a začína to s nami riadne natriasať. Na uliciach už nevidíme žiadnych turistov, sú tu len miestni, ktorí keď nás zbadajú nechápavo pozerajú. Čo robíte v týchto končinách turisti? Nejaké deti sa nám počas jazdy so smiechom zavesia na zadný nárazník rikše a Aily ich s veselým krikom odháňa. Po asi pätnásťminútovej ceste zastavujeme. Vychádzame z rikše a akoby sa okolo nás zastavil život. Miestni na nás na ulici nechápavo pozerajú, niektorí dokonca aj zo striech domov. Sme v chudobnej moslimskej štvrti na severe Džajpuru, na uliciach pred domami tečie stoka, všadeprítomné odpadky nestihli zožrať kozy a kravy, ktoré tu naokolo pobehujú.

Aily otvára staré plechové dvere a ocitáme sa v jeho rodinnom dvore. Tu je však na rozdiel od ulice, verejného priestranstva, čistučko a kľud. Ako prvú vidíme jeho matku, ktorá žije s jeho otcom spolu na dvore. Nesmelo ju pozdravíme a sledujeme ako perie prádlo v rukách. Aily nemá práčku a ani tečúcu vodu, veci pre nás tak samozrejmé, bez ktorých si náš život nevieme predstaviť. Pitnú a úžitkovú vodu si nosia vo veľkých džbánoch z neďalekého vodovodu. Dvor predstavuje akési spoločenské centrum celej rodiny a je tu niekoľko izieb, v ktorých bývajú ostatní členovia Ailyho rodiny, konkrétne Ailyho matka s otcom, brat so svojou budúcou manželkou. Každá izba, presnejšie povedané izbička, má v priemere 4 metre štvorcové. Je tu aj spoločná kuchyňa pozostávajúca z plynového variča. Na dvore sa suší opraté prádlo.

U Ailyho na dvore. Vľavo spoločná kuchyňa a zľava do prava jednotlivé izbičky členov rodiny.

Vchádzame do Ailyho manželskej izby a zoznamujeme sa s Ailyho ženou Inayat, ktorá má 22 rokov a nevie ani slovo po anglicky. Ukazuje nám jeho trojročného syna Amila so šibalskými hnedými očami, ktorý sa zo začiatku hanbí a dcéru, ktorá práve spí v horúčkach. Izba je skromne zariadená, majú tu posteľ, chladničku a malý televízor. Sadáme si na dvore na deku a debatujeme. Všímame si, že pár miestnych ľudí nás naďalej pozoruje a fotí mobilom zo striech susedných domov, sme pre nich veľkou atrakciou. Aily nás na začiatok pohostil typickým indickým čajom, ktorý sa obvykle pripravuje z čierneho čaju, mlieka, cukru a korenia. Dostávame najesť aj korenenú omeletu.

Inayat s malou dcérkou.

Portrér Ailyho matky.

Potom pokračuje rozprávaním o svojom živote a rodine. Šoféra rikše robí už mnoho rokov. Rikša, nástroj obživy patrí jemu a kúpil si ju na splátky. Napriek veľmi dobrej angličtine má vyštudovanú iba základnú školu, pretože jeho rodičia nemali peniaze na štúdium strednej školy. Po skončení základnej školy pomáhal otcovi pri práci. V Indii neexistuje sociálne ani zdravotné poistenie, preto všetky zdravotné úkony u lekára a lieky si musí hradiť z vlastného vrecka. Lieky sú často drahé a preto robí kompromisy a radšej kúpi lieky pre deti ako pre seba a manželku. Je prirodzené, že tu sa o starých rodičov strajú ich deti. Prakticky tu neexistujú domovy pre seniorov. Aily o sebe tvrdí, že je chudobný, ale šťastný muž. Má dobrú ženu a krásne deti. Inayat nepracuje, stará sa o deti a domácnosť. Mnoho indických žien najmä z nižšej vrstvy tvrdo pracuje, nevynímajúc ani práce na stavbe. Nebrali sa z lásky, ale na základe dohody rodičov oboch strán. Neprekážalo mu to, rozhodnutie rodičov rešpektuje a nikdy by ho ani nenapadlo oponovať. S Inayat sa za slobodna videl iba niekoľkokrát a to na rodinných oslavách. Zaujímavý je aj fakt, že Ailyho budúca švagriná je Inayatina sestra. Po dohode rodičov oboch strán vybrali dvom bratom dve sestry. Aily tvrdí, že v Indii je obvykle 70 percent moslimských manželstiev uzavretých po dohode rodín a zvyšných 30 percent je z lásky. U hinduistov, ktorí tvoria majoritu obyvateľstva v Indii je to 50 na 50.

Šibal Amil.

Amil sa zatiaľ osmelil, usmieva sa na nás a dávame mu plastovú krabičku, v ktorej zostalo ešte pár cukríkov. Po chvílu si s ňou veselo hŕkajú so svojou sestričkou. Inayat sa na nás usmieva a my si fotíme celú rodinku, vrátane Ailyho matky, ktorá už doprala prádlo. V tom prichádza Ailyho otec. Inayat zrazu zmizol z tváre úsmev, sklopila a zahalila si tvár. Ailyho otec s matkou sú “bossovia” celej rodiny. Oni ovplyvňujú dianie všetkých rodín na spoločnom dvore. S ním prichádza aj Ailyho budúci švagor. Zoznamujú sa s nami, pre nás doteraz neznámym spôsobom. Po podaní pravej ruky sa rovnakou rukou dotknú na hrudi, pri srdci. Indovia považujú pravú ruku za takmer posvätnú, vykonávajú s ňou všetky dôležité činnosti, okrem očisty od veľkej potreby. Na to slúži ľavá ruka.

Pomaly sa už chystáme preč a chceme sa rozlúčiť a poďakovať, ale Aily namieta: “V žiadnom prípade, už sa vám varí večera!”. A naozaj, všimli sme si, že Ailyho budúca švagriná, ktorá sa nechcela odfotiť, sa už hodnú chvíľu vrtí pred sporákom v kuchyni na dvore. Odmietnuť nemôžeme a ani nechceme.

Ailyho budúca švagriná sa zvŕta v kuchyni na dvore.

Sedíme teda ďalej na dvore a rozprávame o svojich zvykoch. Ukazujeme im fotky z nášho domova z mobilného telefónu. Nikdy v živote nevideli sneh a asi si teda len ťažko vedia predstaviť zimné obdobie. Ukazujeme mu byt, v ktorom žijeme a trochu sa aj hanbím, keďže my na rozdiel od Ailyho rodiny žijeme v oveľa väčšom pohodlí. Zhodujeme sa, že ceny nehnuteľností sú vysoké na Slovensku a aj v Indii. Pomaly sa stmieva a to je čas na večernú motlitbu v mešite. Aily sa ospravedlňuje, že s nami nebude najbližších desať minút, pretože ako správny moslim ide na večernú modlitbu. Za hypnotického spevu muezína z neďalekej mešity si na hlavu dáva typickú bielu moslimskú čiapku topi a už ho niet.

Všímame si, že Ailyho deti nemajú žiadne hračky až na Amilove šlapacie autíčko. Napriek tomu sa z neho neskutočne teší a predvádza sa. Aily sa vracia z mešity a my ideme večerať. Vonku už je tma a tak sa poberáme do Ailyho izby. Podľa moslimského zvyku muži a ženy jedia oddelenie. My sme však hostia a teda večeriame s mužskou časťou posediačky na zemi. Ženy vrátane Ailyho dcéry jedia vonku. Dostávame výbornú omáčku masala, ktorá sa obvykle varí z paradajkového pyré a množstva rôzných korení. K tomu dostávame kozie vnútornosti, najmä pečeň. Ako prílohu dostávame typický indický chlieb naan a paradajkový šalát, posypaný kari korením. Všetko je samozrejme “spicy” - teda pikantné, vrátane paradajkového šalátu. Niektoré časti kozích vnútorností sú neidentifikovateľné a radšej sa nepýtam, z ktorých časti tela pochádzajú. Jedlo je však výborné, spokojní dojedáme a prichádza ďalšia návšteva, konkrétne Ailyho sused, ktorý rozpráva po anglicky a je riaditeľom miestnej základnej školy. Hrdo rozpráva o tom, ako sa deti v jeho škole učia angličtinu. Veríme mu, keďže sme počuli rozprávať deti zo štátnej základnej školy veľmi dobrou angličtinou. Zhodujeme sa, že angličtina je dôležitá pre budúcnosť Indie.

Už je veľa hodín a preto poďakujeme Ailyho rodine za úžasné pohostenie a príležitosť spoznať ich rodinu. Aily nám tiež ďakuje za návštevu a ešte nás rikšou odvezie do nášho hostela. Pri lúčení vyslovila Inayat želanie, aby sme na ňu a jej rodinu nikdy nezabudli. Neboj sa, nezabudneme, pošleme vám fotky do Indie, ktoré sme nafotili. Keďže okrem tečúcej vody nemáte ani poštovú schránku, list s fotkami zašleme na adresu hostela, pre ktorého rozváža Aily denno denne turistov aj domácich.