Návšteva Kjóta bola pri plánovaní cesty Japonskom kľúčová. Bohatú históriu a početné pamiatky mesta obklopujú zo všetkých strán hory splývajúce s jeho okrajovými štvrtiami. Bola by škoda nechať si ujsť krásnu príležitosť na niekoľko výletov do prírody. Neďaleká Nara je z Kjóta taktiež ľahko a rýchlo dostupná. Už vopred bolo teda jasné, že v Kjóte zakotvíme na dlhšie. Tomu sa prispôsobili aj kritériá na výber vhodnej základne. Aspoň čo sa polohy týka. Blízkosť dvoch liniek metra zabezpečila dostatočnú mobilitu. Pri rozhodovaní sa pre typ ubytovania nakoniec zvíťazila zvedavosť. O kapsulových hoteloch som počul už dosť. Prvý z nich som si však na vlastné oči pozrel až v Kjóte.
Pobyt v kapsulovom hoteli by sa dal poňať ako špecifický druh terapie. Pre klaustrofobikov.
Ten náš našťastie okrem jednoosobových buniek ponúkal aj dvojposteľové miniizby s vlastnou mikrokúpeľňou a WC. Známkou luxusu a nadštandardu bola aj rýchlovarná kanvica v skutočnej veľkosti a malý televízor položený na naklonenej plošine jeden a pol metra nad hlavou jednej z postelí. Tie na zvýšenej podlahe na milimeter vypĺňal pôdorys obytnej časti izby. Po odklopení ich tretiny sa objavil úložný priestor o veľkosti malého cestovného kufríka. K tomu ešte miesto na dva páry topánok a miniumývadlo, ktoré sa z pochopiteľných dôvodov do kúpeľne už nezmestilo a svojim okrajom prečnievalo ponad okraj druhej postele. Takýmto elegantným spôsobom bola vyriešená čisto teoretická nadbytočnosť nočného stolíka. Z fyziky si už veľa nepamätám, a tak mi nebolo celkom jasné, či v prípade zemetrasenia je nebezpečnejší pád malého televízora z väčšej výšky, alebo nižšie položeného umývadla. Pri voľbe postelí teda zavážilo, kto trpí v noci väčším smädom.
Malý priestor má však aspoň dve veľké výhody. Po návrate z dovolenky vám pripadá dvojizbový byt určitú dobu ako palác. Zároveň sa naučíte efektívnejšie koordinovať svoje pohyby. Po pár dňoch a nespočetných modrinách sme rannú čajovú rutinu sperfekcionalizovali do nasledovného postupu: vstať z postele / otočiť sa o 180 stupňov / vyklopiť veko postele / vybrať rýchlovarnú kanvicu, dva minipoháriky a čaj z podpalubného priestoru / otočiť sa o 90 stupňov / postupne načerpať jedným z pohárikov vodu z umývadla do kanvice / zatvoriť okno / jednou rukou balansovať kanvicu na úzkej parapetnej doske (dôležité upozornenie: kanvica v nasledujúcich minútach síce nenápadným ale citeľným spôsobom zvyšuje svoju vonkajšiu teplotu) / ihneď po zovretí vody opäť otvoriť okno (inak sa spustí požiarny senzor) / zaliať čaj / vyprázdniť zvyšný obsah kanvice do umývadla (v tomto poradí to našťastie ide aj bez použitia momentálne plného pohárika) / vložiť kanvicu späť do úložného priestoru pod postelou / zaklopiť veko - a čaj je hotový:) Začínam pochybovať o skutočnom pôvode tradičného japonského čajového obradu...
Ručne zdobená miska je dôležitou súčasťou rituálnej prípravy čaju.
Po vyčerpávajúcom varení ranného životabudiča nasleduje podobne komplikované pátranie po pamiatkach mesta. Podľa Wikipédie sa Kjóto hrdí dvoma tisíckami budhistických a šintoistických chrámov. Tie sú roztrúsené na veľkej ploche v jednotlivých štvrtiach mesta. Výber tých "naj", skoordinovanie ich otváracích časov a zorganizovanie prepravy medzi nimi vyžaduje trpezlivosť mnícha, prezieravosť cisára a oddanosť samuraja. Pri návšteve ďalších pamiatok, ako napríklad cisárskych palácov a víl, je naviac potrebná predošlá rezervácia. Tá sa zabezpečuje systémom, ktorého popis by vydal na samostatný článok. Tu sú opäť neoceniteľnými pomocníkmi permanentka na vlak, prenosný wifi router a mobilné aplikácie.
Výber nami plánovaných návštev chrámov sa tak trochu riadil systémom najmenšieho odporu. Dôležitým faktorom bola aj blízkosť prírody a turistických trás. Pravdupovediac - po zhliadnutí niekoľkých som začal strácať prehľad nielen v ich názvoch a faktografii, ale aj vonkajšom výzore. V nasledujúcich riadkoch sa preto sústredím na praktikality a postrehy z pohľadu bežného turistu. Snáď mi to všetci japonofili odpustia.
V prípade známeho Chrámu zlatého pavilónu (Kinkakudži) sa pripravte na nekonečné zástupy turistov a minimálny priestor pre fotografickú kreativitu. Záber spred jedného zo symbolov Kjóta chce mať každý. A neprekáža ani fakt, že ide len o niekoľko desiatok rokov starú kópiu pôvodnej stavby.
K výhľadu na chrám Kinkakudži sa najskôr musíte prebojovať.
Kľudnejším dojmom pôsobí neďaleký chrámový komplex Ninnadži. Rovnako ako predchádzajúci Chrám zlatého pavilónu je súčasťou rozsiahleho zoznamu pamiatok svetového dedičstva UNESCO nachádzajúcich sa na území Kjóta. Päťposchodová drevená pagoda ako aj väčšina budov pochádzajú zo 17. storočia. Upokojujúce vzory zenových záhrad by podľa tradície mali byť mníchmi vytvárané nanovo každé ráno.
Drevená pagoda a trochu menej honosný Zlatý pavilón v areáli komplexu Ninnadži.
Zákutia štylizovaných zenových záhrad.
Žiarivo oranžové torii brány vo svätyni Fušimi Inari potešia hlavne v lete. V ich tieni je výstup na strmé kopce nad Kjótom o niečo príjemnejší. Po spiatočnej ceste môžte vyskúšať miestnu špecialitu - grilovaných vrabcov.
Každá z nespočetných brán torii je vlastne obeťou rôznych podnikateľov a obchodníkov božstvu Inari.
Kto dôjde až na vrchol, bude obdarený panoramatickými pohľadmi na Kjóto.
Do oranžova je v areáli svätyne Fušimi Inari ladený celý inventár.
Ak sa vám bude zdať, že v okolí Fušimi Inari je podozrivo málo vrabcov, viete prečo...
Pekné pohľady na Kjóto sú aj z kopcov v štvrti Arašijama. Milým bonusom nielen pre deti a wildlife fotografov sú necelé dve stovky makakov japonských žijúcich v parku Iwatajama. Skoro na jar, keď kvitnú sakury a neskoro na jeseň, s pestrofarebnými lesmi v pozadí, je veľmi fotogenický aj most cez rieku, ktorá má dva názvy. Východným smerom od mostu sa volá Katsura a na západ zasa Hozu. Popri rieke vedú príjemné turistické trasy. Početné chrámy a svätyne sú aj v tejto časti mesta samozrejmosťou.
Makaky v parku Iwatajama majú tuším jeden z najkrajších výhľadov na Kjóto.
Túto fotografiu som pracovne nazval: "Sen o slobode." Interpretáciu nechávam na čitateľovi samotnom.
Most Togetsukió ponad rieku s dvoma názvami...
...a lesy lemujúce jej brehy.
Po niekoľkých dňoch v Kjóte strávených obdivovaním chrámov všetkých tvarov a veľkostí človeku začne dunieť v hlave. Najvyšší čas si ju trochu prevetrať. Napríklad výletom do neďalekej Nary. Kde na vás už čakajú ďalšie chrámy... Tentokrát však pekne pohromade na okraji pralesa. Sprievodcami v príjemnom prítmí starých stromov sú početné stáda jeleňov sika. Tie sú miestnymi považované za posvätné. Turisti sú zasa jeleňmi asi najskôr pokladaní za bláznov. Stačí sa na chvíľu prestať pásť, počkať si na najbližšieho návštevníka, nechať ho nech sa ukloní, potom zopakovať jeho predklon a chutné sušienky sú na svete. Tým natvrdlejším turistom treba správny postup občas pripomenúť.
Jelene sika sa stali symbolom a vďačným objektom návštevníkov chrámového areálu v Nare.
Symbiózny vzťah je upevňovaný pojidlom, z ktorého asi najviac profitujú miestni obchodníci.
Na občasné nevyberané spôsoby stolovania jeleňov upozorňujú početné tabule.
Rozsiahly park v Nare sa krásne prelína so záhradami a areálmi svätostánkov. Najpopulárnejším je budhistický chrám Tódaidži. Najväčšia celosvetovo zachovaná drevená stavba v sebe ukrýva ďalšie naj. Údajne najrozmernejšiu bronzovú sochu Budhu. V jednom z pilierov chrámu je otvor zodpovedajúci veľkosti nosnej dierky sochy. Kto sa ním prepchá, mal by byť osvietený v ďalšom živote. Tí objemnejší majú zasa možnosť pri východe z chrámu otestovať zázračné schopnosti drevenej sochy Budhu medicíny. Stačí sa jednou rukou dotknúť bolestivej časti tela a druhú priložiť na korešpondujúcu partiu sochy. Po celodennom chodení mám chuť sochu najradšej celú vyobjímať.
Najväčšia drevená stavba na svete...
...obsahuje hneď niekoľko sôch Budhu v nadživotnej veľkosti.
Prechod stĺpom "osvietenestva" zaujíma hlavne školopovinnú mládež.
Drevená socha Budhu medicíny zasa skôr ich rodičov.
Na detailnejšie spoznávanie bohatého kultúrneho dedičstva Nary a Kjóta nie je asi nikdy dostatok času. Po niekoľkých dňoch pobytu sa u nás navyše začínajú prejavovať známky akútnej civilizačnej letargie. Je načase vyraziť na vidiek.
Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 10-18 mm f/4.5-5.6 IS STM, Canon EF-S 15-85 mm f/3.5-5.6 IS USM a Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II.
Pridaj komentár
. Vďaka Aďo.
