Hore

Nikkó a okolie - prvá časť

Na konci januára roku 1543 sa v jednej japonskej šľachtickej rodine narodil chlapec menom Takečijo Macudaira. Neplnoletým rodičom, ktorí boli naviac nevlastnými súrodencami. Chlapec vyrastal uprostred neustálych bojov vzájomne súperiacich rodinných klanov a už ako šesťročný bol unesený. Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa a v prípade mladého Takečijiho to platilo obzvlášť. Nasledujúcich šesťdesiat rokov strávil bitkami, zjednocovaním celej krajiny a posilňovaním vlastného klanu. Rovnako pestrý a intenzívny bol aj jeho súkromný život. Z 19 manželiek a konkubín dal tú prvú nemilosrdne popraviť spolu so svojim najstarším synom. Niekoľkokrát si zmenil meno a v roku 1603 bol ako Iejasu Tokugawa menovaný cisárom za šóguna. Stal sa skutočným vládcom celej krajiny a získal monopol nad zahraničným obchodom. Vznikom Tokugawského šógunátu začalo vo vtedajšom Japonsku obdobie izolácie, vojenskej diktatúry a rozvoja špecifickej kultúry, ktoré trvalo viac ako dvesto rokov. Po smrti Tokugawu bola v mestečku Nikkó postavená šintoistická svätyňa Nikkó Tóšógú. Rozsiahly areál, ktorý budovalo 15 000 remeselníkov, mal byť dôkazom veľkosti a moci ako zakladateľa tak i celého rodu. Náklady na jeho dokončenie dosiahli úroveň ročného rozpočtu vtedajšieho Japonska. Bol cieľom pravidelných slávnostných procesií z niekdajšieho Eda (dnešné Tokio). V moderných časoch pútnikov vystriedali nekonečné zástupy turistov. K nim sa pridávame aj my a vyrážame na cestu za jedným z najokázalejších pamätníkov japonskej histórie.


Drevená socha samuraja v Nikkó Tóšógú chráme.

Cesta vlakom z preľudneného Tokia je balzamom pre oči. Betónovú džunglu a rozťahané predmestia po polhodinke strieda vidiecka krajina s všadeprítomnými ryžovými políčkami. Tie neskôr prechádzajú do predhorí národného parku Nikkó ležiaceho asi 140 kilometrov severne od hlavného mesta. Mestečko Nikkó je obľúbeným cieľom denných výletov Tokijčanov. Okrem už spomínanej svätyne Nikkó Tóšógú ich lákajú aj ďalšie dva chrámové komplexy - Futarasan a Rinnódži. Všetky tri areály sú zapísané do zoznamu svetového dedičstva organizácie UNESCO a pozostávajú z viac ako stovky náboženských chrámov a budov rôznych veľkostí a tvarov. Okolie krásne dopĺňa rozsiahly národny park. To všetko sa v priebehu jednodňovej návštevy stihnúť nedá. Rozhodujeme sa preto, na rozdiel od väčšiny turistov, v Nikku zotrvať niekoľko dní.

Hoci to tak na mape nevyzerá, samotné mestečko tvorí v podstate jedna hlavná cesta, z ktorej vybiehajú oboma smermi vedľajšie ulice. Na jednom konci je železničná stanica a na konci opačnom začína chrámový areál. Po niekoľkodňovom blúdení v centre Tokia túto navigačnú jednoduchosť plne vychutnávam. Pri pohľade na dopravné značenie som zase rád, že sme namiesto prenájmu auta zvolili radšej cestu vlakom.


Jedna z bočných ulíc v Nikkó s ukážkou tradičnej japonskej architektúry a značenia ciest.

Nikkó je pre mnohých synonymom starého Japonska. Volíme preto konzervatívny prístup k jeho preskúmaniu a ubytovávame sa v rjókane - tradičnom japonskom hostinci. Po nekonečnom vzájomnom klaňaní a usmievaní sa vyslabikujem recepčnej jediné dve slová, ktoré som si bol schopný z japončiny zapamätať. Kon-ni-či-wa a A-ri-ga-tó. Ona mi s rovnako nadľudským úsilím odpovie: Hello a Thank you. Pôvodný zámer - spýtať sa na miestne atrakcie, zastávku autobusu a heslo na prihlásenie sa do internetu - radšej vynechávam.  Komplex chrámov našťastie začína neďaleko nášho hostinca, pri posvätnom moste Šinkjó. Kedysi ho mohol používať len šógun. Dnešný most je vernou kópiou pôvodného mosta opakovane zničeného povodňami či požiarmi a za poplatok naň pustia každého návštevníka.


Izby v rjókane sú zariadené tradičným nábytkom. Spí sa na futonoch rozložených priamo na tatami.


Posvätný most Šinkjó ponad rieku Daija oddeľuje mesto Nikkó od chrámovej časti.

Vstupov do rozsiahleho areálu chrámov je hneď niekoľko. Malá mapa v našom sprievodcovi je nápomocná asi ako recepčná z hostinca, a tak sa pripájame k jednej z početných skupín miestnych dôchodcov. Ideálna príležitosť na precvičovanie lícnych svalov a upevňovanie mojej limitovanej znalosti japončiny.


Chrámy v Nikkó sú v dnešnej dobe obliehané dôchodcovskými zájazdmi...


...a školskými výletmi.

Absolvovať prehliadku všetkých chrámov a svätýň v okolí Nikka vyžaduje tak trocha fanatické odhodlanie, pevnú vôľu a kopec času. Nás s týmito atribútmi spája jediné. Ich nedostatok. Preto mierime najskôr k tomu najznámejšiemu - svätyni a mauzóleu Nikkó Tóšógú. Nezvyčajne prezdobený pripomína skôr rozprávkový palác ako mauzóleum. Komplex pompéznych budov, zložitých reliéfov a všadeprítomného zlata je častokrát prezývaný japonským barokom.


Turisti pred bránou Karamon vedúcou do hlavnej siene svätyne Tóšógú.


Jeden z detailov bohato zdobenej brány Karamon zobrazuje audienciu u cisára.


Podobne vyšperkovaná je v areáli svätyne takmer každá budova, vrátane altánku s prameňom vody, ktorý slúži na očistu pred vstupom do chrámu.

Zo 42 budov chrámu Tóšógú asi najväčšiu pozornosť návštevníkov priťahuje relatívne stroho zdobená drevená stajňa. Na reliéfe pozostávajúcom z ôsmich panelov je alegoricky zachytené pozemské putovanie človeka cez výjavy zo života opíc. Najznámejší z panelov zobrazuje tri múdre opice, z ktorých jedna si zakrýva uši, druhá ústa a tretia oči.


Nenápadná budova posvätnej stajne stojí hneď pri vchode do areálu Nikkó Tóšógú.


Tri múdre opice - nepočujem zlo, nehovorím zlo, nevidím zlo - sú asi najčastejšie fotografovaným objektom v areáli Tóšógú chrámu.

Zatiaľ čo opičky z fasády posvätnej stajne pôsobia presvedčivo, niektoré iné zobrazené zvieratá vzbudzujú určité pochybnosti. Slon na jednom z priečelí pripomína skôr niečo ako džunglovú zmes. Umelec, ktorý ho vyrezával, však živého slona nikdy nevidel. Pri svojej práci sa spoľahol na opis a ústne podanie iných.


Treba uznať, že predstavivosť bola v prípade tohto umelca obdivuhodná a veľmi realistická.

S vycifrovanou výzdobou jednotlivých stavieb krásne kontrastujú všadeprítomné kamenné lucerny.


Machom obrastené nadrozmerné svietniky dodávajú okázalým stavbám mystickú atmosféru.

Samotná hrobka šóguna je prekvapivo jednoduchá a strohá. Vedú k nej desiatky schodov tiahnúce sa starým lesom.


Brána so schodami k hrobke zakladateľa Tokugawského šógunátu.


Urna s pozostatkami slávneho šóguna Iejasu Tokugawa.

Cestou späť od hrobky prechádzame okolo zbierky saké sudov, ktoré sú tu vystavené ako obetné dary. Dobrá pripomienka, aby sme pri putovaní po miestach duchovných nezabúdali na potreby čisto svetské. Pred návštevou ďalších chrámov sa zastavujeme v miestnej reštaurácii. Tá je však vzhľadom na absenciu akéhokoľvek personálu buď už alebo ešte stále zatvorená. Zato stánky s omikudži - malými papierikmi predpovedajúcimi šťastie alebo smolu - sú takmer na každom rohu.


Tradičné sudy so saké v areáli chrámu Tóšógú.


Interiér malej reštaurácie na okraji chrámového komplexu.


Za symbolický poplatok si na omikudži môžete prečítať posolstvo k rôznym životným udalostiam.

Návštevu ďalších dvoch chrámových komplexov zapísaných do zoznamu svetového dedičstva nakoniec vynechávame. V jednom z nich - budhistickom chráme Rinnódži prebieha rozsiahla rekonštrukcia. V druhom - šintoistickej svätyni Futarasan zasa tradičná svadba. A tak len narýchlo prebehneme prístupnými exteriérmi.


Hlavná hala budhistického chrámu Rinnódži, ktorý ukrýva tri veľké sochy Budhu, prechádza niekoľkoročnou rekonštrukciou.


Mladomanželský pár pózuje pred vstupom do areálu svätyne Futarasan.

Namiesto toho vyrážame preskúmať okolité lesy. Tie sú podobne ako chrámové komplexy plné rôznych sakrálnych stavieb. Na rozdiel od turistami preplnených atrakcií tu však nestretáme takmer nikoho. Kamenné chodníky sa kľukatia popod staré brány a vedú k rôznym kaplnkám, svätyniam a pohrebným miestam. Jednoduchým ale o to krajším. Napriek absencii zlata a ohromujúcej výzdoby si človek akoby viac uvedomoval duchovnosť miesta. Alebo práve vďaka nej. Ako keď rozbalíte sladký cukrík zakrútený do ligotavého papierika.


Lesy v okolí Nikkó sú plné sakrálnych stavieb a pamätných miest.

Po návrate do centra Nikkó nám do zotmenia zostáva ešte zopár hodín. A tak sa vydávame nenápadnou cestičkou vedúcou do tiesňavy Kanmangafuči. Chodník v príjemnom tieni stromov lemujú zástupy kamenných sôch bôžika Džizó. Je považovaný za ochrancu detí, predovšetkým tých, ktoré zomreli skôr ako ich rodičia. Podľa japonskej mytológie musia mŕtvi na svojej poslednej ceste prejsť cez posvätnú rieku Sanzu. Deti, ktoré spôsobili svojou smrťou rodičom trápenie, nestihli vykonať dostatok dobrých skutkov a sú odsúdené na večné ukladanie kameňov na brehu posvätnej rieky. Džizó deťom pomáha a sprevádza ich cestou na druhý svet. Bez jeho pomoci by neboli schopné rieku prekročiť. V Japonsku patrí k najpopulárnejším božstvám a častokrát je oblečený do detských šiat, ktoré mu venovali smútiaci rodičia. Okrem detí je strážcom aj všetkých cestovateľov. Niekoľkohodinový pobyt v tajuplných lesoch začína vplývať aj na moju racionalisticky založenú povahu. Pred návratom do hostinca sa v duchu dobrým Džizom poďakujem a poprosím o ochranu aj počas výletu do národného parku, ktorý je naplánovaný na druhý deň.


Desiatky sôch bôžika Džizó lemujú chodník vedúci tiesňavou Kanmangafuči.

Večer ukončujeme v japonskom kúpeli onsen. Po celej krajine sú ich tisíce a hoci ten náš až tak veľmi tradične nevyzerá, má jednu veľkú výhodu. Nachádza sa priamo v prízemí rjókanu, v ktorom sme ubytovaní. Ďalšou výhodou je, že v ten večer sme jeho prvými návštevníkmi. A tak môžem kľudne preskočiť študovanie etikety a pravidiel, ktorým návšteva onsenu podlieha. Namiesto toho utekám na izbu po foťák.


Súčasťou mnohých rjókanov sú aj kúpele onsen. Tie častokrát využívajú na očistný rituál ľudia zo širokého okolia.


Použitá fototechnika: Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 10-18 mm f/4.5-5.6 IS STM, Canon EF-S 18-55 mm f/3.5-5.6 IS a Canon EF-S 55-250 mm f/4-5.6 IS II.




Komentáre

Pridaj komentár Pridaj komentár Zobraziť posledný príspevok
Puff
2015-02-04 07:35:48
Patrik ,majster cestopisných článkov

Velice fajnové čítanie aj krátka exkurzia do histórie miesta,vďaka.
 
alexmenti
2015-02-04 10:02:47
dobre si sa rozhodol, že najprv slovami si vtiahol čitateľa a diváka do histórie, pretože potom aj prezeranie fotiek z miesta dostáva kvalitnejší rozmer a z pasívneho diváka sa stáva podstatne zainteresovanejší....
 
blahoslav J B Art
2015-02-04 12:09:12
tak oni maju tatami priamo v izbach? ked dostanu chut, odtiahnu zariadenie a mozu mastit dzudo alebo karatei
 
pekelnikivan
2015-02-04 16:05:30
príjemné čítanie aj fotky
 

Ďalší článok z kategórie

Inzercia

ČLÁNKY - aktuálne diskutované