Petra

V kalendári sa písal január roku 2008 a ja som mal možnosť pobudnúť jeden deň na jednom z podľa mňa najzaujímavejších miest na svete vôbec. Aby som bol presnejší jednalo sa o  miesto zvané Petra nachádzajúce sa v južnej časti jordánskeho kráľovstva. Toto mesto vytesané do okolitých skál bolo založené jeho obyvateľmi už v šiestom storočí pred naším letopočtom a v čase jeho najväčšej slávy v ňom žilo až 30 000 obyvateľov. Zmienku o ňom je možné nájsť aj v knihe Exodus. Nachádzalo sa na križovatke dôležitých obchodných ciest a malo preto strategickú polohu pre celý priľahlý región.

Ako to už s vyspelými civilizáciami zvykne bývať, ani táto sa netešila dlhému trvaniu. Keďže samotné miesto leží v seizmicky pomerne aktívnej oblasti a budovy sú vytesané do kameňa podobného pieskovcu, stačilo zopár silných zemetrasení a  pohroma bola na svete. Práve ničivé zemetrasenia prinútili obyvateľov tohto mesta na zmenu bydliska a opustené mesto sa stalo na mnoho storočí zabudnutou oblasťou. O jeho existencii vedeli len miestny beduíni, ktorí si toto tajomstvo úzkostlivo strážili až do roku 1812, kedy ho znovuobjavil švajčiarsky cestovateľ prezlečený, ako inak, za araba.

Informácia o Petre sa rozšírila do celého sveta a postupne ju začalo navštevovať čoraz viac ľudí. O význame tejto architektonicko-kultúrnej pamiatky svedčí aj fakt, že celé územie bolo zaradené v roku 1985 do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Petra je natoľko známou a obľúbenou oblasťou, že bola zvolená za jeden z novodobých siedmych divov sveta a môžem zodpovedne prehlásiť, že si toto ocenenie plne zaslúži, veď posúďte sami.

Spolu s kamarátmi sa zobúdzame do slnečného rána a teplomer nám ukazuje príjemných 18 stupňov (január). Narýchlo do seba nahádžeme raňajky a ponáhľame sa za cieľom dnešného dňa, ktorým má byť svetoznámy chrám The Treasury. Ako správny turisti sa zastavujeme v prvom stánku so suvenírmi a kupujeme si klobúky ala Indiana Jones.

Okrem cesty peši nám miestny podnikatelia donekonečna ponúkajú odvoz na bričke.  Кeďže si chceme toto miesto pomaličky vychutnávať, slušne odmietame a vydávame sa po mierne zvažujúcej sa ceste do útrob tohto skalného mesta. Sprvoti cítime jemné sklamanie, pretože namiesto monumentálnych kamenných stavieb pozorujeme len akési "obyčajné" obydlia veľkosti našich rodinných domov. Od sprievodcu (ktorý je v cene vstupného) sa dozvedáme, že ide o premyslený systém na zadržiavanie dažďovej vody, ktorá bola po zachytení do rezervoárov distribuovaná na dlhé vzdialenosti. Tento systém bol doslova tepnou života v meste, ktoré je prakticky umiestnené v kaňone uprostred nehostinnej púšte.

Rezorvoár na zachytávanie dažďovej vody.

Na mnohých budovách sa podpísal zub času spolu s poveternostnými podmienkami. Pôsobili na nás, akoby boli vytesané z vosku, ktorý sa postupne topí vplyvom veľkého tepla.

Podpísaný zub času na niektorých chrámoch.

Po asi trištvrte hodine chôdze a obdivovaní okolia sa dostávame do ústia kaňonu, ktorý z oboch strán lemujú vysoké rôznofarebné steny. Toto miesto na nás pôsobí doslova magicky. Nevieme, kde máme najskôr upriamiť našu pozornosť. Rozmanitosť tvarov a farieb je naozaj dych vyrážajúca. Na tomto mieste by som sa chcel ospravedlniť fotografie znalým za značné prepaly v častiach oblohy. V čase keď vznikli tieto fotografie som bol hrdým majiteľom ultrazoomu Olymbpus SP-550UZ a moje fotografické znalosti boli dosť, povedzme, obmedzené na to, aby som si tento nedostatok všimol na mieste. Nehovoriac o tom, že kontrast medzi v tieni skrytým údolím a jasnou slnečnou oblohou by robil problém aj pokročilej zrkadlovke. Zvlášť, keď boli fotografie zaznamenané do .jpg súborov.

Niektoré tvary v okolitých stenách neboli dielom náhody a prírody, ale boli zámerne vytesané miestnymi umelcami. Mali sme tak napríklad možnosť vzhliadnuť vytesaného vodcu karavány aj s jeho ťavím sprievodom. Samozrejme, pri troške fantázie bolo možné predstaviť si miesto po ktorom kráčame ako úžasnú galériu umeleckých diel.

Pastier so svojou karavánou.

Čo si neupravil na svoj obraz človek, dokázala za neho príroda, o čom sme sa mohli presvedčiť keď sme upriamili náš pohľad do nebies a zbadali sme nad sebou týčiacu sa hlavu slona.

Tak ako sme postupovali dopredu, steny kaňonu sa ku sebe pomaly približovali, až sme mali pocit, že za chvíľu ním ani neprejdeme. V jednom momente však našej 10 člennej skupine dal náš sprievodca rázny pokyn Stoj!. Lámanou angličtinou nám vysvetlil, aby sme sa postavili do radu jeden za druhého, pochytali sa za plecia a so sklonenými hlavami k zemi a so zavretými očami pomaly pokračovali dopredu. Netušili sme o čo sa jedná, no verili sme mu natoľko, že sme všetci do jedného poslúchli. Mysleli sme si, že určite vie čo robí a ako sme sa o pár sekúnd sekúnd mohli presvedčiť, tento jeho trik mu vyšiel dokonale. Prešli sme ani nie 20 metrov za zákrutu a dostali sme povolenie pozrieť sa pred seba. Na pohľad, ktorý sa nám naskytol sa len tak ľahko nezabúda, veď posúďte sami:

Áno, dočkali sme sa uvideli sme stavbu, ktorá musí byť známa každému milovníkovi cestovania a spoznávania nových miest. Petra a konkrétne tento chrám s menom The Treasury (pokladnica) nezaujíma len nadšených turistov, ale aj početné filmárske štáby, ktoré tu nakrúcali scény do filmov ako napríklad Indiana Jones a posledná krížová výprava, Múmia sa vracia alebo aj Transformers 2. Pri pohľade z blízka je až neuveriteľné, že celý chrám je prakticky vytesaný z jedného kusa skalného masívu. Úroveň detailov, ktoré sa zachovali po mnoho storočí, je stále úchvatná.

Zaujímavosťou bolo pre nás zistenie, že asi jedna tretina chrámu je pochovaná pod nánosmi piesku, ktorý sa sem dostal pôsobením vetra a stále tu prebiehajú aktívne archeologické výskumy. Ktovie, možno o pár rokov bude vyzerať tento zaujímavý chrám trocha inak a budú odhalené jeho ďalšie a doteraz nepreskúmané časti. Celí nedočkaví sme sa hrnuli k jeho majestátnym dverám dúfajúc, že vo vnútri uvidíme poklady po vzore tých, ktorých sme mali možnosť vidieť vo filmoch. Vo vnútri sme však našli len jednu veľkú a prázdnu miestnosť. O čo sme boli ochudobnení pri pohľade do vnútra nám bolo vynahradené, keď sme sa pozreli za svoje chrbty na miesto odkiaľ sme prišli. Pri tomto pohľade sme museli uznať, že dávni stavitelia a umelci mali zmysel pre správne umiestnenie tohto archeologického skvostu.

Vnútro chrámu.

Pohľad na miesto odkiaľ sme prišli.

Strážcovia okolia.

Jedna z vecí pre ktorú je táto stavba taká známa je bezpochyby jej ružová farba. K tomu aby však vynikla, je potrebné aby bola správne nasvietená. Ako sme sa od nášho sprievodcu dozvedeli, aby sme si ju mohli vychutnať v plnej kráse lúčov vychádzajúceho slnka, museli by sme sa k nej veľmi rýchlo po otvorení areálu ponáhľať, aby sme to vôbec stihli. Predpokladám, že v každom inom období okrem zimného by to bolo lepšie. Je taktiež veľmi ťažké uloviť záber celej stavby bez všadeprítomných turistov. Keďže náš výlet nebol dopredu plánovaný fototrip, uspokojil som sa aj s tým, čo sa mi podarilo mojim ultrazoomom zachytiť. O tom, že netreba hneď hádzať flintu do žita som sa presvedčil pri našom návrate, pri ktorom sme sa pozabudli a odchádzali sme z tohto miesta ako jedny z posledných návštevníkov. Táto zhoda okolností dovolila vzniknúť nasledujúcim dvom záberom.

Hnaný zvedavosťou, čo všetko nás ešte čaká sme sa vydali po stopách nášho sprievodcu objavovať ďalšie zaujímavosti tohto skalného mesta. Tak ako sa smerom ku chrámu Treasury kaňon zužoval, smerom od neho sme sa dostávali do čoraz otvorenejšieho priestoru. Tento bol po oboch stranách lemovaný väčšími či menšími chrámami, ktoré postupne nahlodával čas.

Z tvaru a veľkosti budov sa dalo veľmi pekne vyčítať, kto v nich v minulosti prebýval. Základným znakom bohatstva bola aj v tých časoch veľkosť obydlí a bohatosť viditeľných detailov na ich fasádach. Paradoxne však tí najchudobnejší opustili svoje domovy len v 80tych rokoch minulého storočia. Jordánska vláda im vystavala náhradné mestečko neďaleko ich pôvodných obydlí. Toto presídlenie im doteraz kompenzuje výhradným právom na predaj suvenírov v tejto chránenej oblasti. O tom, že ho aj naplno využívajú sme sa ,samozrejme, mali možnosť presvedčiť na vlastnej koži.

Obydlia strednej vrstvy.

Paláce bohatých obyvateľov Petry.

O vyspelosti civilizácie, ktorá toto územie obývala sme nemali najmenších pochýb, no stále nás dokázalo niečo prekvapiť. Takýmto úkazom bolo napríklad do skaly vytesané hľadisko starovekého amfiteátra.

Časť z hľadiska amfiteátra.

V tejto fáze nášho jednodenného výletu sme mali za sebou približne polovičku cesty a pravdupovediac sme boli už dosť unavení. Okolitá krása a neustále objavovanie nových miest nás však hnali dopredu. Po prechode popri amfiteátri nás čakala dlhá vydláždená cesta ku náprotivnému pohoriu lemovaná námestím so stĺporadím rímskeho štýlu. Zdalo sa nám, že čas plynie prirýchlo, tak sa naše zastávky postupne skracovali na minimum. Našťastie sme sa pri jednej z nich poobhliadli na miesto, odkiaľ sme prišli a dobre sme urobili. Znova nás čakal jeden z pohľadov, ktorý stojí za to zvečniť na fotografii, aj keby mala byt urobená čo i len mobilným telefónom.

Naša cesta pokračovala do protiľahlého pohoria z ktorého bolo zaujímavé pozorovať rozdiely medzi majestátnymi stavbami obkolesenými širokými priestranstvami pre bohatú vrstvu a medzi obydliami určenými pre najchudobnejších, ktoré z diaľky pripomínali skôr diery vyhrabané do zeme hlodavcami ako ľudské obydlia.

Naše sily už boli z veľkej časti vyčerpané a s vedomím, že sa musíme ešte vrátiť spať, sme si u miestnych zajednali odvoz na somároch, ktorý nám mal pomôcť pri výstupe na posledný kopec. Samozrejme, bolo treba najskôr zjednávať, aby sa cena za polhodinu povozu dostala na nami prijateľnú úroveň. Z tejto jazdy sa však nakoniec namiesto oddychu vykľul pomerne adrenalínový zážitok, pretože somárom sa kopytá občas pošmykli na vytesanej dlažbe a pár krát potom s nami na chrbtoch balansovali nad niekoľkometrovými priepasťami. Na cestu dole sme už potom radšej zvolili naše unavené, no spoľahlivé vlastné nohy.

Miestni obyvatelia pri príprave obeda.

Dôvod, prečo sme celú túto cestu absolvovali, bol jeden z obrázkov, ktorý sme zahliadli v informačnej brožúre k Petre. Na tomto obrázku sa majestátne vypínal chrám ohromných rozmerov zasadený do zaujímavej prírodnej scenérie. Ako to často býva, niekedy sú obrázky v brožúrach až príliš pekné na to, aby boli skutočné. Neverili sme mu ani my a práve preto sme museli toto miesto navštíviť. Ako sme sa mohli presvedčiť, naozaj niekedy výnimka potvrdzuje pravidlo a pohľad, ktorý sa nám po celodennom kráčaní naskytol, skutočne stál za to.

The Monastery.

Detail vstupného portálu:
 

Aj keď tento chrám s jednoduchým menom The Monastery (kláštor) nebol tak bohato zdobený ako jeho známejší brat The Treasury, svojou majestátnosťou a vhodným umiestnením do okolia mu môže smelo konkurovať. Ak sa niekedy do týchto končín vyberiete, určite zájdite až sem. Budete si potom pri prezeraní fotografií v duchu ďakovať, že ste podstúpili takú dlhú cestu. Oplatí sa ešte prejsť asi 10 minút pešo na vyhliadku, z ktorej dostáva tento chrám mnoho iných rozmerov. Vďaka technike, ktorú som mal pri sebe sa dalo experimentovať s perspektívou na dlhom ohnisku.

Ako je vidno na predchádzajúcom zábere, praktický celý kopec naľavo od chrámu bol kedysi posiaty rôznymi menšími stavbami, ktoré sa však zrútili pri zemetrasení a zostali z nich už len tieto náznaky.

The Monastery.

Ako sa postupne slnko blížilo k horizontu podarilo sa nám uloviť ešte zopár záberov a museli sme sa rýchlo ponáhľať celou cestou spať ku vchodu do tohto bájneho mesta. Ako sa často stáva, precenili sme svoje možnosti a zastihla nás počas cesty tma. Mali sme tak jedinečnú možnosť vychutnať si atmosféru Petru pri svite mesiaca a tisícok hviezd na oblohe presne tak, ako to mohli zažiť jeho prvý obyvatelia v časoch jeho najväčšej slávy.