Počas štvrtého dňa na treku sa presúvame do Pangboche tesne pod hranicu 4000 metrov. Smerom na sever pokračujeme popri koryte rieky Imja Khola ktorá odvodňuje všetky ľadovce v tomto údolí. Na obed sa zastavujeme v Tengboche, odkiaľ máme prvý krát možnosť vidieť bok po boku dve osem tisícovky. Lhotse a Everest stoja v diaľke rovno pred nami. Obloha je sýto modrá a tesne nad vrcholkami sa tiahne biely jemný závoj, s ktorým sa pohráva vietor. Zvuk trepajúcich sa vlajok triešti riedkym vzduchom a pre nás sa zastavil čas.
Cestou do Pangboche prechádzame rododendronovým lesom, ktorého krehké nádherné kvety sú teraz v zime len našou fantáziou. Toto územie osídľujú aj zákonom chránený Kabar Pižmový (Moschus moschiferus) a Leopard Snežný (Panthera uncia.) Nám sa ich zazrieť nepodarilo, avšak to že oni sledovali každý náš krok nie je vylúčené.
V Pangboche je otvorený jediný hotel. Ubytovanie počas celého treku je štandardne podobné. Skromné a lacné. Dnes máme v izbe vynikajúcu ventiláciu. Do špáry medzi zavretým oknom a parapetom sa s rezervou sprace moja ruka. Našťastie spacáky a hrubé deky poskytujú dostatočnú izoláciu pred mrazivou nocou. Spoločenská miestnosť a zároveň aj jedáleň je ako vo väčšine lodží. Kompletne drevená miestnosť s vytŕčajúcimi trámami a nízkym stropom. Tri strany izby sú presklené oknami, ktoré aj keď sú zavreté sa starajú o neustály prísun čerstvého vzduchu. Pod oknami sú drevené lavice, vystlané mäkkými poduškami s dizajnom drakov a kvetín. V strede miestnosti je valcovitá piecka, v ktorej sa večer po západe slnka prikuruje sušenými výkalmi z jaka.
Tento prírodný materiál má vynikajúcu výhrevnosť. V rámci maximálnej utilizácie tepla, sú na vrchu piecky položené tri hliníkové kanvice o kapacite asi 5 litrov. Nielen že je tak zovretá voda hneď k dispozícii, ale aj para zvlhčuje vzduch, čo je po prašnom dni veľmi príjemné. S pridaním sušenej borievky izbu vyplní príjemná vôňa. Nepálci veria že borievka prináša dobrú karmu. Sušené výkaly z jaka používané na prikurovanie sú ploské čo vyplýva z technologického postupu pri ich spracovaní. Čerstvé výkaly sa prudkým pohybom hodia na kamennú stenu spodku domu na, ktorú sa prilepia a následne ich v tejto polohe vysušuje slnko po dobu 5dní.
Steny zdobia fotografie Dalaj Lámu a iných významných mníchov ako aj plagáty rôznych expedícií na Mt. Everest. Zaujala ma fotografia Yetiho stopy v snehu, ktorú odfotil Eric Shipton v roku 1951. Humanoidný odtlačok nohy dal podnet pre mnohé svetové výskumné expedície do tejto oblasti v nádeji potvrdiť hypotézu, že legendárny snežný muž Yeti tu žije. Všetky skončili bez postačujúcich dôkazov o jeho existencii.
Piaty deň dosahujeme výšku 4410 m.n.m v dedinke Dingboche. Bilancia slnečného počasia pretrváva a my tak máme možnosť počas celodennej túry vzhliadať k Himalájskym velikánom. Pohorie Himalájí sa tiahne zo západu na východ v pásme dlhom 2400km. Počas EBC treku z tohto masívu zazrieme len útržok.
Ponuka jedál v miestnych skromných reštauráciách je napodiv bohatá. Od palaciniek, cez pečené zemiaky, pizzu, špagety, jedlá z ryže a miestne šerpa špeciality. Aj keď som vyčerpaná a do smiechu mi moc nie je, pri pohľade na menu moju mrzutosť rozbili názvy ako Spaghetti Bola Nice, Chinese chopseuy a Potato Kurqete. Dahl Bath je národným jedlom, ktoré zaručene nasýti aj to najhladnejšie brucho. Šošovicový prívarok dopĺňa obrovská porcia ryže s varenou zeleninou na kari spôsob. Najlepšie na tomto jedle je to, že v každej kuchyni vám ho pripravia trošku inak, takže sa nemôže stať, že vás omrzí.
Ráno sa prebúdzame do ďalšieho zamrznutého, ale slnečného dňa. Pomaly sa vyhrabávam zo spacáka a naťahujem sa za hodinkami na parapete, aby som pozrela teplotu vzduchu. Display ukazuje -1 ˚C. Je tomu ľahké uveriť, potom ako vidím mrazom pokreslené obrazce na vnútornej stene okna. Dnes máme oddychový deň, ale neznamená to, že budeme leňošiť. V rámci aklimatizácie ideme na blízky podvrchol štítu Nangkar Tshang do výšky 5083 metrov.
Je to zhruba 600 metrov prevýšenie, čo by mohlo byť v rámci tréningu akurát. Stúpanie je veľmi prudké a nohy pomaličky prekladám z kroka na krok. Po každom nastúpanom metre lapám po dychu. V tejto výške je vo vzduchu len 50% kyslíka s porovnaní s jeho koncentráciou v nulovej nadmorskej výške. Časté prestávky sú dôležité, aby sme predišli vyčerpaniu a výškovej chorobe. Nízky tlak vzduchu, resp. parciálneho tlaku kyslíka môže spôsobiť mnohé zdravotné problémy. Bolesti hlavy, nespavosť a nechuť do jedla sú prvotným signálom neadekvátnej aklimatizácie. Pri vážnejších stavoch dochádza k nevoľnosti, pomätenosti, nevládnosti, bezvedomia až smrti. To ako ľudské telo toleruje nadmorskú výšku je geneticky dané. Avšak aj tí šťastlivci, ktorí netrpia žiadnymi symptómami by mali dodržať aklimatizačný harmonogram a umožniť telu sa prispôsobiť fyziologicky náročným podmienkam a zvýšenému počtu červených krviniek.
Ja si dávam prestávky častejšie ako si to moje telo vyžaduje, pretože sa neviem nabažiť tej krásy okolo seba. Údolím pod nami sa tiahne ľadovec a nad ním sa vypína Lhotse, Nuptse a Island Peak. Na pravo vidíme severnú stenu tak krásnej Ama Dablam. Ak je to nejaká zakliata bytosť, musela to byť žena keďže je tak príťažlivo krásna. Na ľavo sa cez dolinu vynímajú Tabuche Peak a Cholatse stojace pri sebe ako súrodenci. Pri pohľade do doliny nás aj naďalej sprevádza Thamserku a Kangtega.
Siedmy deň na túre ide do tuhého. Po prebdenej noci nasleduje výstup tesne pod hranicu kritických 5000m. Po dávke liekov od bolesti hlavy vyrážame do Lobuche. Po troch hodinách stúpania do priesmyku Dhugla sa nám naskytá pohľad na údolie vyplnené ľadovcom Khumbu nad ktorým zľava vyčnieva sedem tisícovka Pumo Ri a zprava žilnatá stena Nuptse. Už aby bolo zajtra ráno keď vyvrcholí naša cesta pod Everestom. Dúfam že zdravotný stav kolegov sa nezhorší a budeme môcť vystúpiť na “čiernu horu” Kala Patthar a pozrieť si pán Evetest zblízka.
Nadišiel deň D. Borisovi bolo v noci špatne a Vladko nespal ani minútu. Chlapci sú však odhodlaní splniť cieľ a aj napriek potiažam sa vydávame vyššie. Najprv musíme zvládnuť 230 výškových metrov pozdĺž ľadovca Khumbu do ubytovni v Gorak Shepe. Nechávame tu všetku výstroj a v teplom oblečení smerujeme na čiernu horu.
Po 3 vyčerpávajúcich hodinách stúpania sme na mieste. Kvapky potu na mojom chrbte a čele otriasa prudký vietor a chladí tak moje rozpálené telo. Ovládli ma zmiešané pocity. Som tak šťastná a veselá no zároveň dojatá k slzám. Dokázali sme to. Pred sebou máme elegantné krásavice Nuptse, Lhotse vedľa ktorých pohodlne sedí zavalitý tučko, jeho veličenstvo Mount Everest týčiaci sa vo výške 8848 metrov, 3300 metrov nad našimi hlavami. Sme tak blízko a predsa stále tak ďaleko.
Oblaky nad Everestom vytvárajú svätožiaru krútiacu sa smerom k nebesám ako špirála. Vzdávam hold a úctu dvojici Sirovi Edmundovi Hillarimu a Tensing Norgey Sherpovi za ich prvovýstup v roku 1953. Z koláča slávy sme si odhryzli aj my, keď 15. Októbra 1984 členovia československej výpravy Zoltán Demján a Jozef Psotka dobyli vrchol. Jozef Psotka sa však už na oslavu nevrátil keď počas zostupu zahynul. Nám sa našťastie podaril zostup do Lukli tou istou cestou bez ujmy na zdraví.
Po absolvovaní 12-dňového treku pod Everest sme plní elánu. Pomalé naberanie výšky kvôli adekvátnej aklimatizáciu robí EBC trek ľahko zvládnuteľný. Februárové chladné noci si predávali štafetu s dňami ohrievanými slnečnými lúčmi bez kvapky dažďa a bez masy turistov. Po výstupe na Kala Patthar je naša myseľ plná zážitkov, splnených snov a nezabudnuteľných pohľadov na majestátne Himaláje.
Pridaj komentár
