Pádlovanie nasledujúci deň vystrieda tlačenie do pedálov horských bicyklov. Smerujeme do dedinky Nusfjord, ktorá sa vďaka svojej malebnosti a rozprávkovosti ocitá na väčšine pohľadníc z Lofôt ako aj na zozname svetových pokladov UNESCA.
Pre Nusfjord ako aj pre ostatné rybárske dedinky na ostrovoch sú typické tradičné rybárske domčeky zvané rorbu. Ich historické korene siahajú už do roku 1100, kedy slúžili ako jednoduché obydlia pre celú rybársku posádku počas lofotského rybolovu. Dnes ich časť i naďalej slúži rybárom a zvyšok poskytuje ubytovanie pre turistov.
Takto to v tradičnom rorbu vyzeralo v minulosti.
Na Lofotoch nenájdete žiadne vysoké hotely a rezortné strediská. Tradičné ubytovanie v Rorbu je skromné, ale útulné a romantické. Rorbu bývajú vo väčšine červenej farby, pretože tá bola v minulosti najlacnejšia. Najdrahšia bola biela, takže vlastník statku mal biely dom a domy rybárov a ich lodenice boli a aj dodnes sú červené.
Tradičný kostol v dedine Flakstad.
Výhľad na pobrežné rorbu a tyrkysové more.
Okrem príťažlivých lodeníc sme počas cestovania po ostrovoch narazili aj na ďalšiu zaujímavú budovu. V Borgu sa nachádza najväčší vykopaný vikingský pôvodný dom v Nórsku ako i v Európe. 83 metrový náčelnícky longhouse. Pred vyše 1000 rokmi v ňom panoval jeden z najsilnejších nórskych Vikingov Olaf Tvennumbruni. Dom je zrekonštruovaný v životnej veľkosti. Máme možnosť vyskúšať si vikingské zbrojnošské oblečenie a zbrane, ako aj nakuknúť do kuchyne i obydlia a vidieť ako vlastne to vlastne u Vikingov vyzeralo.
Najväčší vykopaný vikingský pôvodný dom v Nórsku ako i v Európe.
Makety vikingského páru vo Vikingskom múzeu v Borgu.
Po spoznávaní mora z kajaku a rybárskych dediniek zo sedla bicykla je čas okúsiť lofotskú divočinu s batohom na chrbte. Smerujeme na odľahlú pláž severného pobrežia, kde nevedie žiadna iná cesta ako diskrétny turistický chodníček. Po 2 hodinovej túre sa nám naskytá pohľad na zátoku s tyrkysovou vodou a spenenými fodričkami dotýkajúcimi sa bieleho piesku pláže.
Zátoka s tyrkysovou vodou a odľahlou plážou kde nevedie žiadna cesta, len diskrétny turistický chodník.
Strmé skalnaté hory vystupujúce z priezračného mora sú najstaršie v Európe. Ich špicaté ostré štíty osvetľuje v lete polnočné slnko a v zime polárna žiara. Hučiace more omýva prudké kamenné útesy.
Polnočné pózovanie na osamelej pláži.
Prichytená pri čine, naša ephoťáčka Zuzuliena.
Pohľad na tu nádheru spôsobuje akýsi bezváhový stav, keď zastal čas a človek je akoby na inej planéte- v severskom raji. Pri prehliadke pláže kde budeme nocovať nachádzame aj stavec morského tvora, podľa veľkosti súdime že to musela byť veľryba. V tejto možnosti sa utvrdzujeme nasledujúci deň, keď sme počas jazdy autom popri mori zazreli rodinku kosatiek. Dva dospelé jedince a mláďa si dovolenkovým tempom plávajú len asi 50 m od nás a pozorujeme ich voľným okom z pevniny.
Kosatka v diaľke. Bol by sa zišiel teleobjektív.
Posledný turistický zaberák dostavajú kolená po krátkom, ale náročnom výstupe na Reinebringen s impozantným výhľadom na mestečko Reine a okolité fjordy a hory. Počasie síce neprialo, ale miesto je to nezabudnuteľné.
Na Lofotoch pozostávajúcich zo siedmych hlavných ostrovoch žije okolo 24000 ľudí. Cesty a mosty medzi ostrovmi sa začali budovať len niekoľko desaťročí dozadu. More bolo vždy hlavným spôsobom prepravy. Lofoťania hovoria: ,,Čo by sme robili bez mora? Prenášali lode?“. Dnes stavbu mostov vystriedalo hĺbenie tunelov, keďže mosty bývajú kvôli veľkým vetrom častokrát zatvorené aj niekoľko dní. Cesta končí v dedine s najkratším názvom na svete Å.
Aký život majú miestni obyvatelia? Lofoťania nechodia na pivo a pokec s kamarátmi do krčmy. „ Keď si chcem vypiť s priateľmi, pozvem ich domov na večeru a pohárik“. - hovorí Steinar, majiteľ hostela kde dnes nocujeme. V malom obchodíku je v kúte stôl s kockovaným červeno bielym obrusom, s kávou v termoske a dvomi stoličkami. Predavač hovorí: „Je to miesto pre domácich, kde sa môžu stretnúť a porozprávať sa“. Počas zimných mesiacov odchádzajú ostrovania na dovolenku do ,,teplých krajín‘‘. Steinar sa v letnej sezóne stará o turistov a celé 3 zimné mesiace trávi spolu s manželkou vo svojom ,,zimovisku‘‘ na slnečných Kanárskych ostrovoch.
Sympatická Lofoťanka oslavuje deň ústavy.
V Nórsku sa dnes oslavuje deň ústavy. Miestni sú odetí v tradičných krojoch a všetci mávajú nórskou vlajkou. V každej dedine sa uskutočňuje slávnostný pochod. ,,Tento štátny sviatok je hlavne pre deti. Chceme, aby boli od malička hrdí na svoju národnosť a krajinu.‘‘- hovorí motorkár Bjor. Nám sprievod pripomína prvomájové oslavy u nás za komunizmu. Akurát, že úsmevy a radosť na tvárach Nórov sú úprimné a nenútené.
Slávnostný sprievod pri príležitosti dňa ústavy.
Miestni sú odetí v tradičných krojoch a všetci mávajú nórskou vlajkou.
Napriek 1000 ročnej histórii rybárčenia tresky na Lofotoch, bude jeho ekonomická dôležitosť nahradená iným prírodným zdrojom. Ropou. Experti sa domnievajú, že až 29% Nórskej ropy je práve v hlbinách mora obkolesujúceho Lofoty. Bohužiaľ Nórski ropný priemysel je nedočkavý a chce začať vŕtať. Lofotský raj i rybolov sú tak v ohrození. V prieskume ľudskej mienky našťastie zvíťazil názor proti ťažbe ropy a tak musia ropní magnáti čakať.
Surferská pláž Unstad na severe ostrovov.
Surferská pláž Unstad na severe ostrovov.
Na záver nám cez cestu prebehne stádo sobov, nad hlavami zakrúžia morské orly a spoza polárneho kruhu si odnášame hlavu plnú dojmov a túžbu vrátiť sa. Hovorím si: ,,Lofoty musí človek zažiť na vlastnej koži, aby tomu všetkému uveril‘‘.