Južné Alpy

Zasnežené končiare týčiace sa nad rozľahlými jazerami, ľadovce a vodopády, prudké svahy pokryté nepreniknuteľnými lesmi. Nový Zéland ako ho poznáme z pohľadníc a bedekerov. Zábery, ktoré si mnohí spájajú s touto krajinou, sú zábermi nádhernej prírody Južných Álp. Pohoria, ktoré dominuje Južnému ostrovu a tiahne sa ním zo severu na juh v dĺžke viac ako 450 kilometrov. O Južných Alpách je aj nasledujúci photopoint.

Panoráma Južných Álp nad jazerom Tekapo.

Ľadovec Rob Roy v národnom parku Mount Aspiring.

Strmé svahy porastené hustými lesmi v národnom parku Arthur´s Pass.

Pojem Južné Alpy zahŕňa viaceré pohoria prechádzajúce od národného parku Nelson Lakes na severovýchode až po Milford Sound na juhozápade. Na rozsiahlom území sa nachádza až 5 národných parkov. Kým zo západu sú svahy strmšie a vystupujú akoby priamo z mora, na opačnej strane je terén pozvoľnejší a s viacerými predhoriami. Z mnohých končiarov presahujúcich 3 000 metrov bolo pomenovaných zatiaľ len 23. Väčšina z nich sa nachádza na území národného parku Aoraki/Mount Cook. Hora, ktorá dala meno celému národnému parku, je zároveň aj jeho najvyšším vrchom. A hoci bola jeho oficiálna výška na základe nových meraní prednedávnom znížená na 3 724 metrov, Aoraki/Mount Cook ostáva naďalej najvyššou horou celého Nového Zélandu.

Najvyšší vrch celej krajiny - Aoraki alebo Mount Cook...

...a národný park nesúci jeho meno.

Južné Alpy nezdieľajú so svojím menovcom na opačnej pologuli len spoločný názov a nádherné scenérie. Podobne ako najvyššie pohorie Európy lákajú aj ony každoročne návštevníkov z celého sveta. Kto však očakáva turistickú infraštruktúru a európske štandardy vysokohorských chodníkov, bude sklamaný. Na rozdiel od Álp v Európe sú tie novozélandské nedostupné a z veľkej časti stále neprebádané. Cestná sieť je minimálna a prechod autom z jednej strany na druhú je možný len cez tri horské priesmyky. V prípade nepriechodnosti niektorého z nich sa najkratšia alternatívna trasa predlžuje rádovo o stovky kilometrov.

Cesta vedúca cez priesmyk Arthur´s Pass v rannom opare.

Prechod cez priesmyk Haast Pass bol obmedzený aj niekoľko mesiacov po zosuve svahu, pri ktorom zahynuli dvaja turisti.

Značených turistických chodníkov je na tomto obrovskom území prekvapivo málo. Vzdialenosti medzi nimi sú veľké a prístup je častokrát po štrkovici dlhej aj niekoľko desiatok kilometrov. Mnohé treky sú diaľkové, trvajú niekoľko dní a aj v nižších polohách vyžadujú skúsenosti s orientáciou a pohybom v náročnom teréne. Mosty sú tu zriedkavé. Jediným spôsobom ako sa dostať na druhú stranu je na mnohých miestach brodenie sa širokými korytami neregulovaných riek, ktorých hladina môže v krátkom čase stúpnuť niekoľkonásobne. Drsná príroda v čistej podobe.

Prístupová štrkovica vedúca k diaľkovej trase Routeburn Track.

Široké korytá riek sa na jar a po výdatných dažďoch rýchlo zaplnia vodou.

Turisti na jednom z mála vysutých mostov v národnom parku Mount Aspiring.

Vietor ženie kúdole prachu korytom rieky Tasman v národnom parku Aoraki/Mount Cook.

Ideálne miesto, kde môže človek otestovať hranice svojich možností. A okrem krásnej prírody spoznať vo veľkej miere aj seba samého. Bez mobilu, prístupu na internet a s vybavením, ktoré si sám priniesol. Mimo turistických centier tu civilizáciu na väčšine miest predstavujú malé dedinky s niekoľkými domami. Namiesto supermarketu len obchod so základnými potravinami. A najbližšia čerpacia stanica niekedy aj hodiny jazdy.

Čas na oddych a zamyslenie sa.

Dedinku alebo skôr usadlosť Arthur´s Pass tvorí len niekoľko domov.

Ponuka niektorých miniobchodov skôr pobaví ako zasýti.

Južné Alpy neurčujú len celkový ráz krajiny Južného ostrova. Vo veľkej miere ovplyvňujú aj jeho klimatické podmienky. Pohorie predstavuje jedinú skutočnú bariéru pre vlhký vzduch prúdiaci z oceánu. Zatiaľ čo západná časť patrí medzi najupršanejšie miesta, oblasti na východnej strane pohoria ležia v zrážkovom tieni. S množstvom dažďa súvisí aj prevládajúca vegetácia. Západné svahy Južných Álp sú husto porastené podokarpovým lesom. Tieto, pre našinca exoticky vyzerajúce lesy, asi najviac pripomínajú praveké pralesy spred dôb ľadových. Nad hladinami jazier sa vznáša opar a z hustého niekoľkovrstvového porastu vytŕčajú vysoké stromy. Navôkoľ sa ozýva kakofónia rôznych zvukov a vy len čakáte, kedy vám nad hlavou preletí pterodaktyl. Pre svoju podobu s prehistorickými pralesmi sú viaceré lokality Južných Álp využívané filmárskymi štábmi. Okrem filmovej verzie trilógie J. R. R. Tolkiena "Pán prsteňov" sa tu natáčali aj mnohé scény známeho televízneho seriálu britskej BBC "Prechádzky s dinosaurami".

Husté podokarpové lesy na západnej strane horského priesmyku Haast Pass.

Praveko pôsobiaca vegetácia okolo jazera Brunner neďaleko národného parku Arthur´s Pass.

Bizarne tvarované vápencové Pancake Rocks na západnom pobreží sú jedným z miest, kde sa natáčal aj seriál BBC.

Vo vyšších polohách podokarpový les ustupuje lesu pabukovitému. Stromy v takomto lese sú vzdialenými príbuznými nášho buku. Pabukovité lesy pokrývajú veľké územia a sú najrozšírenejším typom pôvodných lesov Nového Zélandu.

Pabukovitý les v národnom parku Mount Aspiring.

Suchším východným svahom Južných Álp dominujú trávne porasty, a to aj v nižších nadmorských výškach. Vo vyšších polohách sa k nim pridávajú viaceré druhy alpínskych rastlín, podaktoré s bizarným tvarom aj názvom. Jedna z nich svojím vzhľadom pripomína mäkké vankúše. Možno aj preto sa ľudovo nazýva "zeleninová ovca" (vegetable sheep).

Vyprahnuté východné svahy a predhoria Južných Álp pokrýva tráva.

Vo vyšších polohách sa pridáva známa alpínska vegetácia...

...ale aj menej známe druhy - vegetable sheep.

Hlavným lákadlom západnej strany Južných Álp sú pre väčšinu návštevníkov ľadovce Franz Jozef a Fox v národnom parku Westland Tai Poutini. Z viac ako 3 000 novozélandských ľadovcov s rozlohou väčšou ako hektár siahajú práve tieto dva do prekvapivo nízkych polôh. Ich dolné okraje začínajú, respektíve končia, uprostred hustých dažďových pralesov mierneho pásma vo výške menej ako 300 metrov nad hladinou mora. Vďačia za to svojmu "lievikovitému" tvaru. Veľká masa ľadu pokrývajúca vo vysokých polohách desiatky štvorcových kilometrov je tlačená úzkymi a strmými údoliami smerom k pobrežiu rýchlosťou až niekoľko metrov za deň.

Ľadovec Franz Jozef - terén v tvare lieviku spôsobuje jeho zosun do výšky len niekoľko sto metrov
nad úroveň mora.

Ľadovce Franz Jozef a Fox patria k najľahšie dostupným na svete. V letnej sezóne ich denne navštívia tisícky turistov. Väčšina z nich sa v honbe za unikátnym zážitkom a fotografiami nechá na ľadovec vyviezť priamo vrtuľníkom, alebo sa naň vyberie v rámci organizovaných výletov so sprievodcom.

Turisti so sprievodcom na ľadovci Fox.

Hoci oba ľadovce od začiatku sledovaní prechádzajú obdobiami zmenšovania ale aj zväčšovania sa, miera zmenšovania je oveľa výraznejšia. Oba sa za posledných 100 rokov skrátili o viac ako dva a pol kilometra. Ľadovec Franz Jozef sa v rokoch 2008 až 2012 zmenšil o takmer 500 metrov. Podľa optimistickejších odhadov môžu oba ľadovce (momentálne dlhé približne 12 kilometrov) do konca tohoto storočia stratiť až polovicu svojej veľkosti.

Pohľad na ľadovec Franz Josef v roku 2008 - zdroj.

A ten istý pohľad z roku 2012 - zdroj.

Voda z topiacich sa ľadovcov preteká divokými riekami do rozsiahlych jazier. Z viac ako 3 800 jazier Nového Zélandu sa mnohé nachádzajú práve v Južných Alpách. Tie väčšie z nich sú dlhé častokrát desiatky kilometrov. Vznikli na mieste ustupujúcich ľadovcov, ktoré pred sebou tlačili veľké morény. Valy zo skalnej sute a balvanov vytvorili prirodzené hrádze cez široké ľadovcové údolia, ktoré neskôr zaplavila voda. Rieky, ktoré do takýchto jazier ústia majú farbu mlieka. Ich vody obsahujú množstvo drobných čiastočiek, ktoré vznikli mechanickým drvením skalného podkladu pod ľadovcami. Takýto ľadovcový kal bohatý na sedimenty dáva potom jazerám ich nádhernú tyrkysovú farbu.

Riekou Hooker v národnom parku Aoraki/Mount Cook tečie voda bohatá na sedimenty,
ktoré jej dodávajú mliečnu farbu.

Jazero Pukaki je ľadovcového pôvodu, alpské končiare na jeho opačnom konci
sú vzdialené viac ako 70 kilometrov...

...a za slnečného počasia má charakteristickú tyrkysovú farbu.

Odľahlé časti Južných Álp vytvárajú ideálne podmienky pre divoko žijúce zvieratá. Tých je však na Novom Zélande pomerne málo. Hlavnými zástupcami miestnej fauny sú vtáky. A to až do takej miery, že niektoré z nich vďaka absencii prirodzených predátorov jednoducho zabudli lietať. Plaché a nočné kivi sú síce symbolom krajiny, vo voľnej prírode sa však dajú vidieť len výnimočne. Naopak priateľské veky stretnete v okolí mnohých kempov a parkovísk, kde so záujmom skúmajú, čo po sebe zanechali turisti.

Zriedkavých vtákov kivi najskôr uvidíte v zoo alebo múzeu.

Zvedavý chraštieľ veka je ďalším z predstaviteľov nelietavých vtáčích druhov Nového Zélandu.

Namiesto hvízdania svišťov sa vysoko v horách ozýva charakteristický škrekot papagájov kea. Tieto inteligentné vtáky sú jediným druhom papagája žijúcim v alpínskych oblastiach. Sú veľmi zvedavé a s obľubou testujú kvalitu a odolnosť všetkého, čo sa im dostane pod zobák. Časté interakcie s ľuďmi robia týchto nádherných operencov zraniteľnejšími a na nevhodnosť ich kŕmenia upozoňujú početné nápisy.

Zatiaľ čo jedna kea pózuje vysoko v horách dvom turistkám...

...ďalšia na parkovisku preskúmáva možno práve ich auto.

Až do príchodu prvých prisťahovalcov nežili na ostrovoch Nového Zélandu žiadne dravce. Spolu s ľuďmi ostrovy postupne objavovali viaceré invazívne druhy a dnes je tu považované za "škodnú" takmer všetko nepôvodné. Okrem potkanov, krýs a lasíc sú to aj kamzíky či jelene. Ošetrovanie zranených ježkov majú miestni zverolekári zakázané zákonom. V národných parkoch a prírodných rezerváciách nie sú vítané ani domáce zvieratá. Podľa prieskumov DOC (Department of Conservation) psy ako domáci miláčikovia sú hlavným predátorom dospelých vtákov kivi. V roku 1987 zatúľaný pes v jednej z prírodných rezervácií počas šiestich týždňov zabil až 500 kivi vtákov, čím takmer úplne vyhubil ich miestnu populáciu. Pred nedávnom zasa niektoré samosprávy prišli s kontroverzným návrhom obmedziť zákonom počet mačiek chovaných v zajatí na tri kusy na domácnosť.

Voľný pohyb psov je na mnohých miestach, vrátane národných parkov, zakázaný.

Pasce na hlodavce a lasice nájdete v každom lese.

Nežiadúce sú aj mnohé rastlinné druhy. Borovicové plantáže vysadené pre drevársky priemysel využívajú dovezené druhy, ktoré majú na Novom Zélande ideálne podmienky pre rast a rozmnožovanie. Z vysadených plantáží sa tieto ďalej šíria do oblastí s pôvodným porastom, kde sú následne odstraňované mechanicky alebo chemicky.

Nepriateľom číslo jeden však už desaťročia ostáva vačkovec kusu líščí. Prvé jedince boli na Nový Zéland dovezené pred viac ako 150 rokmi za účelom chovu pre ich kožušinu. Rýchlo sa premnožili a v osemdesiatych rokoch minulého storočia ich populácia dosiahla 60-70 miliónov. Pokusy o ich reguláciu trvajú už desiatky rokov. Napriek tomu sa ich počet podarilo znížiť len približne na polovicu. Dnes sú rozšírené prakticky na celom území Nového Zélandu, s výnimkou niektorých malých ostrovov, ktoré slúžia ako vtáčie rezervácie.

Z Austrálie pochádzajúci kusu líščí je plaché a nočné zviera.

Jeho kožušinu ešte aj dnes nájdete vo väčšine obchodov so suvenírmi.

Odhaduje sa, že denne tieto nočné vačkovce skonzumujú až 21 000 ton vegetácie. S pôvodnými vtákmi nesúťažia len o priestor a potravu, živia sa aj ich vajíčkami a mláďatami. Ohrozujú aj miestnych poľnohospodárov, nakoľko sú hlavným prenášačom tuberkulózy hovädzieho dobytka. Paradoxne v rodnej Austrálii sú chránené zákonom. K ich strieľaniu a loveniu do pascí sa neskôr pridalo aj plošné zhadzovanie pesticídov kritizované niektorými ochranárskymi združeniami.

Použitie jedov je v lesoch spravidla označené.

K ochrane prírody má však novozélandská spoločnosť veľmi pozitívny vzťah. Tá začína už na hraniciach, kde okrem batožiny turistom prehliadajú aj podrážky topánok. Špeciálne vycvičené psy potom kontrolujú, či do krajiny "nepašujete" napríklad obyčajné jablko.Takýto prístup môže u niektorých návštevníkov vyvolávať úsmev, väčšina domácich je však na jedinečnú prírodu a jej ohrozených zástupcov patrične hrdá. Záleží im na prostredí, v ktorom žijú a na tom, aby sa v takej podobe aj zachovalo.

Putovanie Južnými Alpami je ako listovanie v špeciálnej knihe s nádhernými ilustráciami. V knihe, ktorú napísala sama príroda, a ktorú má človek len zapožičanú. Každá stránka predstavuje akoby iný svet. A mnoho listov ostalo ešte nepopísaných. Bielych ako čerstvo napadnutý sneh na končiaroch Južných Álp, kde ešte nikdy nikto nebol.

Použitá fototechnika: Canon EOS 1000D a Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 18-55 mm IS a Canon EF-S 55-250 mm IS II, cirkulárny polarizačný filter Hoya.