Priznám sa, že keď sa mi počas pobytu na Novom Zélande dostal do rúk leták pozývajúci na akciu so záhadným názvom Kapa Haka Super 12s, netušil som v prvom momente, čo si mám pod ním predstaviť. Leták sľuboval súboj 12 tímov o 12 000 novozélandských dolárov, pričom každý zo súťažiacich tímov mal mať k dispozícii 12 minút na predvedenie vlastnej verzie tradičných tancov. V mysli sa mi vynorila predstava potetovaných polonahých Maorov, ktorí v bojovom postoji dupú nohami, mlátia sa po tele rukami, vyplazujú jazyky a vypliešťajú oči. Leták však sľuboval kreatívny prístup a netradičné spracovanie, a tak som ho strčil do vačku a nastavil si v mobile "upamatováka".
Jeden zo súťažiacich tímov predvádzajúci tradičný tanec Haka.
V deň D som sa vybral na miesto činu v dostatočnom predstihu. Súťaž mala prebiehať v multifunkčnej hale v centre Aucklandu a vstup bol voľný. Organizátori lákali na deň nabitý programom, kde mali okrem už spomínaných predstavení dostať priestor aj tradičné ľudové umenia. Naviac bola sobota a akcia bola súčasťou Matariki festivalu - niekoľko týždňov trvajúcich osláv maorského Nového roku. Spočiatku prázdna hala sa rýchlo zaplnila a ja som bol rád, že som si ju mohol v prestihu pozrieť a spraviť testovacie zábery. Už po prvých cvaknutiach uzávierky mi bolo jasné, že moja technika sa bude s danými svetelnými podmienkami len veľmi ťažko vyrovnávať. Tmavé pódium bolo osvetlené iba tromi malými reflektormi a ostré svetlo, ktoré do haly prenikalo cez bočné okná, bolo tiež viac na škodu ako na osoh. A tak som bol naozaj rád, že som si mohol vďaka skorému príchodu aspoň vybrať vhodnejšiu pozíciu.
Multifunkčná hala v prístave v Aucklande, kde súťaž prebiehala.
Posledná skúška pred vystúpením.
Jeden z testovacích záberov pred príchodom divákov.
Miesta na sedenie sa veľmi rýchlo zaplnili.
Dynamické vystúpenie prvého súťažiaceho tímu ma v obavách len utvrdilo a pozícia, ktorá sa mi zdala v poloprázdnej hale optimálna, mi po jej zaplnení neposkytovala príliš dobrý výhľad. Prestávky medzi jednotlivými predstaveniami som sa snažil využiť na zmenu svojho stanovišťa. Postoj zboku síce poskytoval lepší uhol pohľadu, väčšie problémy však spôsoboval svetelný kontrast medzi javiskom a sklenenými stenami haly. A tak som svojim "kolegom" úprimne závidel nielen lepšiu fotovýbavu, ale aj prominentnú pozíciu.
Vystúpenie prvého súťažného tímu z pohľadu sediaceho diváka.
Ale poďme k samotnej súťaži. Hoci veľká časť sprievodného slova ako aj vystúpenia boli v pôvodnom jazyku Maorov, spontánnosť súťažiacich tímov a ich výkony chytili za srdce všetkých bez ohľadu na národnostnú príslušnosť. Niekde som čítal, že Kapa Haka sa dá prirovnať k osobitej forme posunkovej reči, kde každý pohyb má svoj význam. Niečo ako pantomíma kombinovaná s hudbou, spevom a tancom.
Kapa Haka je kombináciou viacerých múzických umení.
Popri speve, tanci a hudbe tvoria Kapa Haku aj ďalšie prvky maorského kultúrneho dedičstva, ako napríklad žonglovanie guličkami poi pripevnenými na špagátoch, rytmické chvenie rukami (nazývané Wiri) a tanec Haka. A práve ten je na celej Kapa Hake asi najzaujímavejší. Pôvodne bol tento rituál vykonávaný bojovníkmi pred bitkou a jeho hlavnou úlohou bolo zastrašenie nepriateľa. Okrem bojovej Haky, existujú však aj formy predvádzané pri iných príležitostiach - na privítanie dôležitých návštev, pri pohreboch alebo len tak - na pobavenie. Haka má mnoho podôb, pričom všetky majú spoločné hlasné pokriky, výraznú mimiku tváre a gestá.
Žonglovanie guličkami poi.
Tanec Haka v rôznych verziách.
Zaujala aj nápaditosť jednotlivých súborov. Kým tie mladšie zvolili tradičnejší prístup, staršie a skúsenejšie sa odvážili experimentovať aj s novými prvkami, častokrát na míle vzdialenými od maorskej kultúry. A kedže hlavným sponzorom súťaže bol jeden z novozélandských mobilných operátorov, niektorí súťažiaci zakomponovali tento fakt priamo do svojho vystúpenia.
Niektorí súťažiaci vsadili na pôvodné kostýmy a choreografiu...
...iní priniesli nový pohľad...
...a podaktorí sa snažili aj ovplyvniť porotu.
Základom všetkých vystúpení však boli tradičné maorské piesne a tance, vrátane už spomínanej bojovej Haky.
Spev tradičných maorských piesní.
Prestávky medzi vystúpeniami jednotlivých tímov vypĺňali súťaže pre divákov. Okrem zápolenia v typických maorských aktivitách, bol veľký záujem aj o tanečné súťaže a tak som zistil, že medzi miestnou mládežou stále frčí Michael Jackson. Veľkej popularite sa tešil aj Bob Marley, ktorý mal svojich priaznivcov aj medzi nesúťažiacimi divákmi.
Súťaž v imitovaní Michaela Jacksona.
Kto najdlhšie udrží tradičný výraz Pūkana, vyhráva.
Skúste nájsť fanynku Boba Marleyho.
Ako organizátori sľubovali, akciu dopĺňali stánky s ukážkami rôznych tradičných remesiel či umení, z ktorých niektoré si mohli návštevníci vyskúšať doslova na vlastnej koži.
Veľký záujem bol o Tā moko - typické maorské tetovanie.
Polynézske módne doplnky išli takisto dobre na odbyt.
Zaujali aj ukážky rezbárskeho umenia.
Súťaž Kapa Haka Super 12s možno zaostáva svojím významom a veľkosťou za podobnými súťažami organizovanými na celonárodnej úrovni, dokázala však navodiť skvelú atmosféru. Radosť z vystúpení vládla na oboch stranách - ako medzi súťažiacimi, tak aj medzi divákmi. Najlepšie to asi vyjadril jeden z účastníkov, podľa ktorého to bol taký "feel good festival". Jednoducho pohodička.
K dobrej nálade prispela aj úprimná radosť a výkony súťažiacich tímov.
Použitá fototechnika: Canon EOS 1000D, objektív Canon EF-S 55-250 mm IS II
Pridaj komentár
