Pri predstave Nového Zélandu sa väčšine ľudí v mysli vynorí obraz krásnej krajiny s divokou prírodou. Niet sa ani čomu čudovať. Neporušená príroda vo všetkých jej podobách je hlavným turistickým lákadlom a poznávacou známkou tohoto ostrovného štátu. Krajiny a ich vnímanie však definujú aj ľudia, ktorí v nich žijú. Povestný anglický humor, šikovné české ručičky, či švajčiarska spoľahlivosť sú na prvý pohľad menej viditeľné ako krásy vytvorené prírodou alebo ľudským umom. Naše celkové vnímanie krajiny však ovplyvňujú nemalou mierou. Aký je teda novozélandský stereotyp?
Dedo, môžem si ísť zalietať?
Nepatrím k tým, ktorí radi škatuľkujú a označujú iných nálepkami. Denno-denné interakcie s ľuďmi v človeku však zanechávajú dojmy a tie novozélandské sú pozitívne. Na domácich obyvateľoch, ktorých som na cestách Novým Zélandom stretol, ma príjemne prekvapila ich tak trochu dobrodružná povaha. Akoby chuť niečo neustále spoznávať a objavovať mali už v krvi. To možno súvisí so samotnou históriou krajiny, kde všetci súčasní obyvatelia sú vlastne prisťahovalcami alebo ich potomkami. Cesta na opačný koniec sveta je ešte aj dnes veľkým dobrodružstvom. V čase osídlovania ostrovov prvými Európanmi to však muselo byť niečo len pre tých najodvážnejších. Kultúra, na ktorú pred viac ako 200 rokmi narazili, bola úplne odlišná od ich vlastných tradícií. Odvtedy sa veľa zmenilo a z maorskej väčšiny sa stala menšina s len približne 15 percentným zastúpením v celkovej populácii. Maorské kultúrne dedičstvo a zvyky sú však aj dnes dôležitou súčasťou novozélandskej identity. Klasickým príkladom je bojový tanec Haka, ktorý pred každým zápasom predvádza národný rugby tím All Blacks.
Tradičné maorské privítanie návštevníkov vo Waitangi, kde bol v roku 1840 medzi britskou korunou a maorskými náčelníkmi podpísaný zakladajúci dokument novodobého Nového Zélandu.
Maorské dediny v turistických centrách možno pôsobia ako vývozný artikel určený pre návštevníkov. Marae - posvätné miesto, ktoré je centrom maorského spoločenského života, však nájdete aj v tých najodľahlejších častiach. Maorijčina je od roku 1987 jedným z úradných jazykov Nového Zélandu a postupne sa dostáva aj do oficiálnych názvov. Prednedávnom boli "pomaorijštené" aj mená hlavných ostrovov. Bude asi ale ešte chvíľu trvať, než preniknú aj do hovorovej reči. Predsa len - Severný a Južný ostrov sa pamätá ľahšie ako Te Ika-a-Māui či Te Waipounamu.
Usadlosť Ōnuku v odľahlej časti poloostrova Banks Peninsula tvorí len Marae a pár domov.
Maorské totemy nájdete na Novom Zélande na verejných miestach, a to aj napriek ich jednoznačnej symbolike.
Od svojho objavenia prvými Európanmi láka Nový Zéland prisťahovalcov z celého sveta. Malá dedinka Puhoi severne od Aucklandu je niekedy nazývaná aj českou osadou. Bola založená v roku 1863 skupinou nemecky hovoriacich emigrantov, ktorí do tejto oblasti prišli z územia dnešných juhozápadných Čiech. Tí svojpomocne postavili rímskokatolícky kostol, ktorý tu stojí dodnes.
Kostol svätého Petra a Pavla postavený v rokoch 1880-81 v dedinke Puhoi.
Imigrácia zohrala v krátkej histórii Nového Zélandu dôležitú úlohu. A zdá sa, že je tomu tak aj naďalej. Po Polynézanoch a Európanoch objavujú dnes do 13. storočia neobývané ostrovy ďašie národy, predovšetkým z Ázie. Súčasná novozélandská spoločnosť je skutočne multikultúrna. Takmer štvrtina jej dnešných obyvateľov sa narodila mimo krajiny. Asi aj preto sú Kiwáci tolerantní a otvorení voči cudzincom. Auckland je najväčším polynézskym mestom na svete a pravidelne sa tu konajú etnické festivaly rôznych kultúr. Najpopulárnejší z nich - Pasifika Festival, každoročne priláka štvrť milióna návštevníkov. Dva dni tanca, hudby a jedla dokazujú, že Novozélanďania sa vedia nelien zabávať, ale aj oslavovať svoju rôznorodosť.
Festival Pasifika je aj o oslave a rešpektovaní kultúrnej rozmanitosti.
Mnohí imigranti sú hrdí na svoj pôvod a kultúrne korene.
Meniaca sa demografia prináša aj zmeny v náboženskom cítení. Podľa posledného cenzu viac ako polovica Novozélanďanov nevyjadrila príslušnosť k žiadnemu vierovyznaniu. So stúpajúcim počtom imigrantov rastie aj množstvo ľudí hlásiacich sa k novodobým náboženským hnutiam či neteistickým náboženstvám.
Fo Guang Shan Temple je najväčším budhistickým chrámom na Novom Zélande. Bol otvorený v roku 2007 a jeho výstavba stála viac ako 20 miliónov NZ$.
Zatiaľ čo väčšina Novozélanďanov je sekulárna, novodobé náboženské hnutia sú populárne hlavne medzi imigrantami.
Vráťme sa ale ešte na chvíľu k prvým prisťahovalcom z Európy. Na dlhú cestu do vzdialených končín sa väčšina mohla vybrať len s minimom vecí. V drsných podmienkach ďaleko od akejkoľvek civilizácie boli odkázaní len na vlastnú vynaliezavosť. A práve nápaditosť a kreativita sú ďalšie vlastnosti, s ktorými sa na Novom Zélande stretnete aj dnes takmer na každom kroku. Z pohľadu turistov je to hlavne v podobe ponuky rôznych, častokrát až šialených športových aktivít. Mnohé boli vymyslené alebo prvýkrát odskúšané práve tu.
Blokart sailing je jeden z pôvodných kiwi vynálezov. Kompaktné trojkolky poháňané vetrom sa ovládajú ručne a môžu dosahovať rýchlosť prekračujúcu 100 kilometrov za hodinu.
Aj zorbing má svoje korene na Novom Zélande.
Paddleboarding pochádza síce z Havajských ostrovov, na Novom Zélande sa však rýchlo udomácnil.
Zatiaľ čo väčšina Slovákov si pod pojmom "pláž" predstaví nekonečné hodiny strávené vylihovaním a škvarením sa na slnku, pre typického Novozélanďana je predovšetkým synonymom pohybu. A je pri tom jedno, či vo vode, vo vzduchu alebo na suchu. Ostrovy sú na celoročné športovanie vo voľnej prírode ako stvorené. Pre veľkú časť miestnej populácie je aktívny životný štýl dôležitejší ako materiálne statky či iné status symboly. Koniec koncov v krajine, kde väčšiu časť roka trávite v kraťasoch a šľapkách, je fyzický výzor naozaj dôležitý. Mnohé fitness centrá sú tu otvorené nonstop.
Na miestnych plážach prebiehajú rôzne športové akcie, a to nielen v lete a za pekného počasia. Väčšina z nich má charitatívny charakter.
Príjemne prekvapí aj vekové zloženie účastníkov mnohých akcií.
Komu nestačí pohyb cez deň, môže športovať aj v noci.
Sympatická je aj kiwácka bezprostrednosť. Ľudí s nohami od piesku bežne stretnete nielen na pláži, ale aj v obchodoch, bankách či reštauráciách. Naboso behajú aj deti v mnohých školách na hodinách telesnej výchovy.
S plochými nohami novozélandské deti asi nemajú problém.
Aj v povrchných rozhovoroch sú Novozélanďania príjemní a častokrát prekvapivo otvorení. Nechýba im ani príslovečný zmysel pre humor, s ktorým sa častokrát stretnete na tých najmenej očakávaných miestach.
Zatiaľ čo v meste Greymouth sú dámske toalety o kategóriu vyššie ako tie mužské...
...verejné toalety v meste Kawakawa, navrhnuté rakúskym architektom Friedensreichom Hundertwasserom, dostali viacero ocenení a sú asi najfotografovanejšími na svete.
Jednou z tém, na ktoré sú Kiwáci tak trocha citliví, je porovnávanie s Aussies - obyvateľmi Austrálie. Vzájomná rivalita medzi národmi je námetom mnohých vtipov kolujúcich na oboch stranách Tasmanovho mora. V závislosti od toho, na ktorom brehu sa práve nachádzate, sú terčom výsmechu buď Novozélanďania alebo Austrálčania. Jeden z bývalých premiérov Nového Zélandu v debate o masovom odchode Kiwákov za prácou do Austrálie poznamenal, že sa tým zvyšuje priemerné IQ oboch krajín.
Nedávno sa mi dostalo do rúk špeciálne vydanie najväčšieho novozélandského denníka, New Zealand Herald, oslavujúce 150. výročie jeho založenia. Bolo venované práve ľuďom - obyvateľom Nového Zélandu, ktorí sa v danom roku o niečo významné zaslúžili. Spomedzi viacerých držiteľov Nobelovej ceny, športovcov, umelcov, či politikov ma zaujali dva životné príbehy. Spája ich boj o ľudské práva a rovnosť. Spoločného majú aj hlavného hrdinu - ženy.
Mary Ann Müller napísala v roku 1869 pod umeleckým pseudonymom Fémmina pamflet obhajujúci právo žien voliť. O 24 rokov neskôr Nový Zéland, vtedy ešte ako britská kolónia, uzákonil volebné právo žien ako vôbec prvá krajina na svete. Mary svoju identitu autorky pamfletu zverejnila až niekoľko rokov po smrti manžela, ktorý bol miestnym politikom a s jej názormi nesúhlasil.
Druhou ženou, ktorej osud ma zaujal, je Whina Cooper. Whina celý život bojovala za práva maorskej menšiny, predovšetkým žien a detí. V roku 1975 sa ako 80-ročná postavila na čelo 1000 kilometrového pochodu naprieč Severným ostrovom na protest proti strate maorských vlastníckych práv. Fotografia "matky národa" kráčajúcej so svojou vnučkou po prašnej ceste vtedy obletela celý Nový Zéland.
Fotografia Whiny Cooper so svojou vnučkou sa stala symbolom pochodu za práva maorskej menšiny.
Zdroj: www.nzherald.co.nz.
Zmysel pre spravodlivosť a odhodlanie bojovať za svoje práva si Kiwáci zachovali dodnes. Protestovať vedia nielen za ochranu životného prostredia, proti využívaniu jadrovej energie, ale aj za zachovanie niečoho na prvý pohľad tak nepodstatného ako napríklad obyčajných poštových schránok. Tie novozélandské ale až také obyčajné zasa nie sú. Sú krásnym príkladom toho, že fantázii sa niekedy naozaj medze nekladú. Hovorí sa, že vtáka poznať po perí a človeka po reči. Na Novom Zélande sa dajú niektorí majitelia domov tipovať už podľa schránok.
Zatiaľ čo niektoré poštové schránky sú hotové umelecké diela...
...iné skôr potvrdzujú kiwácky zmysel pre humor a vynaliezavosť.
Rôznorodosť a originalita niektorých schránok vyvoláva častokrát úsmev na tvárach turistov. Pre mnohých domácich sú však symbolom ich individuality a osobnej slobody. Keď sa byrokati rozhodli regulovať výzor a umiestnenie schránok v jednej z okrajových štvrtí mesta Queenstown, zorganizovali miestni obyvatelia schránkovú manifestáciu.
Kampaň "Zachráňte naše schránky" s jej hrdými demonštrantami.
Vo všetkých článkoch, ktoré som si o typickej novozélandskej povahe čítal, sa opakovali určité charakteristiky. A musím priznať, že pozitívny vzťah k životnému prostrediu, otvorenosť, priateľskosť, ochota bojovať za svoje práva a zmysel pre humor sú črty, s ktorými sa najčastejšie stretávam aj ja. Možno za to môže izolovanosť krajiny a krásna príroda. Možno krajina priťahuje ľudí, ktorí chcú žiť a vychovávať svoje deti práve v takejto spoločnosti. V spoločnosti, ktorá napriek svojej geografickej malosti a historickej mladosti dala svetu prekvapivo veľa.
Použitá fototechnika: Canon EOS 1000D a Canon EOS 70D, objektívy Canon EF-S 18-55 mm IS a Canon EF-S 55-250 mm IS II.
Pridaj komentár
