Nový Zéland, Južný ostrov 2/3

Hádže nás zo strany na stranu a ja sledujem vzdialenú pevninu v snahe predísť nevoľnosti. Podľa zvukov za mnou usudzujem, že mnohým sa to nepodarilo. Čašníčky pobehujú po palube a ponúkajú vodu a ľad. More je búrlivé a od špliechajúcich vĺn nás našťastie oddeľuje presklená stena. Po štvorhodinovej  plavbe trajektom dorážame do Pictonu, prístavu na južnom ostrove Nového Zélandu, kde nás víta slnečný deň.

Náš plán je cestovať prvé dva týždne požičaným autom a následné 3 týždne sa túlať po horách. Prvá zastávka sú jazerá Rotoiti a Rotoroa v Národnom parku Nelson Lakes.

Jazero Rotoiti, Národný park Nelson Lakes.

Jazero Rotoiti, Národný park Nelson Lakes.

Tu máme česť zoznámiť sa s miestnym dotieravým hmyzom, sandflies. Spočiatku som si z nich nerobila ťažkú hlavu, ale keď ma začali svrbieť celé nohy, z ktorých sa následne stali ružové pampúšiky, prišiel čas pre dlhé nohavice a hrubú vrstvu repelentu.  Varíme obed a keďže by sme chceli stihnúť západ slnka na západnom pobreží  pri Punakaiki, po krátkej sieste sa vydávame na cestu.

Jazero Rotoroa, Národný park Nelson Lakes.

Punakaiki je známe pre vápencové útvary Pancake Rocks, ktoré sa začali formovať asi pred 30 miliónmi rokov. Pozostatky mŕtvych morských živočíchov bohaté na vápnik sa usadzovali na dno mora a následne boli prekryté vrstvou mäkkého blata a hliny. Počas zemetrasenia došlo k vyvýšeniu morského dna nad vodnú hladinu. Vplyvom mora, vetra a dažďa sa postupom času vytvorili tieto nezvyčajné kamenné útvary, ako ich vidíme dnes.

Punakaiki, Národný park Paparoa.

Západné pobrežie je známe vysokým počtom zrážok. Ja len dúfam, že nám počasie vydrží do večera. A vydržalo do chvíle, kým som nevytiahla foťák. Krásne útesy priamo predo mnou, aparát už čaká na statíve a vtom prišla oblačnosť a západ slnka nad Punakaki rocks sa skončil predčasne. Stihla som akurát tak 3 zábery jednej scény a bolo po magickom svetle.

Pancake rocks, Punakaiki,  Národný park Paparoa.	Roys peak, Národný park Mt. Apsiring.

A tak nastal čas zbaliť fotovýbavu a postaviť stan. Máme trošku problémy nájsť vhodné miesto, keďže sme v národnom parku a stanovanie v blízkosti parkovísk a pláže je zakázané. Po konzultácii s mapou sme sa rozhodli vydať sa trošku viac do vnútrozemia, na koniec malej cestičky. Podľa pahreby s ohoreným drevom súdime, že sme toto krásne miestečko neobjavili ako prví.

Už sme obaja unavení, a tak radostne vchádzame do stanu. V noci sa budím na zvláštne zvuky, ktoré neviem identifikovať. Je to ako škrekot nejakého zvieraťa, ale vôbec ho nerozoznávam. Som trochu vydesená, lebo zvuky sa zosilňujú. Tisnem sa k Vladkovi v nádeji, že on ma pred touto záhadnou beštiou ochráni. Škriekať to síce prestalo, ale počujem kroky chodiace priamo okolo stanu. Trochu sa bojím, ale na druhej strane chcem vedieť, čo to je. Hlboký nádych, otváram stan a moja čelovka osvecuje už len rozvírené listy. Som rada, že je to už preč, ale tiež ma mrzí, že som to  nevidela. Ráno nás čakalo milé prekvapenie. Počas raňajok sa na nás prišiel pozrieť párik divých husí, ktoré sa tu nazývajú Paradise Duck (Tadorna variegata). Prišli úplne blízko. Keď vzlietli, začali povedome škriekať. Áno, bol to zvuk, ktorého som sa v noci tak bála.

Jazero Alexandrina, Národný park Mt. Cook.	Národný park Mt. Cook.

Je pochmúrny deň a my sa vydávame cez horský prechod Arthur’s pass vo výške 920 m.n.m. do národného parku Mt. Cook. Oblačnosť nám však bráni v akomkoľvek výhľade. Po celodennej ceste prichádzame do cieľa, kde nás víta úžasný pohľad na zapadajúce slnko za južnými alpami.

Národný park Mt. Cook.

Ja ako obvykle pri podobnom úchvatnom výhľade na horskú krásu spanikárim a neviem sa rozhodnúť, čo skôr fotiť. Som z toho taká rozrušená, že mám problém si rozložiť statív. Lúče zapadajúceho slnka presvitajú cez nízke oblaky a zafarbujú pastvinu pred nami do oranžova. Dnes v noci spíme blízko pri jazere Tekapo. Ponáhľam sa do spacáka, lebo sa už neviem dočkať rána, kedy toto tyrkysové jazierko uvidím osvetlené vychádzajúcim slniečkom.

Jazero Tekapo, Národný park Mt. Cook.

Jazero Tekapo, Národný park Mt. Cook .

Jazero Tekapo, Národný park Mt. Cook.

Jazero Tekapo, Národný park Mt. Cook.

Dnes ráno sa mi nedarí. Väčšinou mi podvedomie našepkáva, kde je ten pravý záber a pravidlá a poučky vyťahujem len, keď som v koncoch. Keďže žiadny šepot nepočuť, rozmýšľam nad geometriou, zlatým rezom a čo by asi tak odfotil Ansel Adams. Stojím pri takom krásnom mieste, ako je jazero Tekapo a neviem nájsť ten správny záber. Zdá sa mi tu toho príliš veľa. Snažím sa zjednodušovať, ale nie som spokojná. Po dvoch hodinách balím výbavu a budím Vladka, ktorý ma trpezlivo čaká neďaleko v aute.

Mt. Sibbald, Národný park Mt. Cook.

Presúvame sa až ku začiatku jazera. V mieste, kde sa do neho vlieva rieka Macauley, končí cesta. Máme chuť na trošku dobrodružstva, a tak si obúvame sandále a ideme sa brodiť rozvetvenou riekou. Prvý dotyk s ľadovou vodou naštartuje moje hlasivky k precítenému výkriku. Naskakujú mi zimomriavky, ale po chvíli je chladný kúpeľ nôh veľmi osviežujúci. Je to dosť sranda, hlavne keď mi silný prúd vody obopína stehná. Som rada, že mám v ruke rozložený statív, o ktorý sa pevne zapieram. Dúfam, že sa voda nedostane až po moje najcitlivejšie miestečko, ktorým je foťáčik upevnený na páse. Po príjemnej prechádzke sadáme do auta a opäť sme na ceste. Dnes je krásne slnečno a ja dúfam, že počasie vydrží až do večera, kedy plánujeme doraziť do kempu pod Mt. Cookom.

Jazero Pukaki, v pozadí Mt. Cook, Národný park Mt. Cook.

Jeho veličenstvo Mt. Cook je najvyšší vrchol Nového Zélandu, týčiaci sa vo výške 3754 metrov. Pri jeho prvom zhliadnutí mi padla sánka. Som tak šťastná, že nám počasie umožnilo vidieť ho takto v plnej kráse. Nocovať budeme rovno pod ním, v kempe neďaleko centra sira Edmunda Hillariho. Tento dnes už nebohý dobrodruh bol prvým horolezcom, ktorý vystúpil na najvyššiu horu sveta Mt. Everest v roku 1953. Práve tu, v národnom parku Mt. Cook, trénoval na jeho historický výstup.

Jazero Pukaki, Národný park Mt. Cook.

Budíček nastavujem na piatu ráno a rozmýšľam nad miestom, odkiaľ by som si chcela Mt. Cook zvečniť. Neznášam ten štipľavý zvuk ranného alarmu, ale keď si spomeniem, že som pod Mt. Cookom a obloha už začína ružovieť, vyletím zo spacáku a ide sa fotiť. Keby som už za celý deň nenafotila nič poriadne, nebude ma to trápiť, keďže som s ranným úlovkom celkom spokojná.

V pozadí Mt. Cook, Národný park Mt. Cook.

V pozadí Mt. Cook, Národný park Mt. Cook.

Ambície na zdolanie tejto hory nemáme, aj keď v kútiku duše by som to veľmi chcela. Keď nad tým uvažujem realisticky, je to ťažký a nebezpečný výstup. Lezenie ľadom, zatajené trhliny v ľadovci a o fyzickej pripravenosti ani nehovorím. Dunenie lavíny, ktorá sa práve zosypala, tieto myšlienky ešte umocňuje.  Moje mačky už pomaly hrdzavejú doma na povale a vôbec si nepamätám, ako sa viaže osmičkový uzol. Pre dnešok sa uskromníme so 4 hodinovou túrou do Hooker valley a večernou prechádzkou do Homer valley.

Hooker Valley, Národný park Mt. Cook.

Homer Valley,  Národný park Mt. Cook.

Homer Valley, Národný park Mt. Cook.

Ráno sa lúčime s velikánom Cookom a vydávame sa naprieč krajinou k východnému pobrežiu.

V pozadí Mt. Cook, Národný park Mt. Cook.

V pozadí Mt. Cook, Národný park Mt. Cook.

Cieľom sú Moeraki Boulders, zaujímavé skalnaté útvary na pláži v oblasti Otago. Už sa celkom teším na more. Posledné dni strávené v alpách boli výborné, ale zmena je život, a tak si spestrujeme program.

Moeraki Boulders, Otago.

Veľmi sa teším na ráno a dúfam, že bude jasno. Bohužiaľ vstávame do upršaného dňa a k pláži vôbec nemám chuť ísť. Som bez nálady a šedá obloha, z ktorej sa valia kvapky veľkosti hrášku, ma vôbec neteší. Stoj čo stoj chcem nafotiť tie balvany za dobrého svetla. Našťastie máme pár rezervných dní, a tak jedného zo žolíkov vyťahujem práve dnes. Ostávame tu do zajtra veriac, že počasie sa umúdri. Nechce sa mi to veriť, ale vyplatilo sa počkať. Je polojasné ráno a slniečko už osvetľuje riedke oblaky. Všetko je nastavené, už len čakám, kým vykukne ohnivá guľa sponad mora. Sme tu len my dvaja a ja mám pocit, akoby sme boli na inej planéte.

Moeraki Boulders, Otago.

Tieto bizarné guľovité balvany vnikli asi pred 60 miliónmi rokov na dne mora. Erózia pobrežia sa zaslúžila o to, že sú tieto stvrdliny čierneho ílovca roztrúsené pozdĺž  pláže Koekohe.

Moeraki Boulders, Otago.

Pokračujeme cestou na juh a zastavujeme sa na vyhliadke strmých útesov Nugget point, kde žije mnoho tuleňov a vtáctva. Pre nás bolo najzaujímavejšie pozorovanie žltookých tučniakov (Megadyptes antipodes), kde si samček so samičkou vymieňali funkciu sedenia na hniezde a lovenia rýb. Tieto komické zvieratká sa nevyskytujú nikde inde na svete.

Nugget Point, Otago.

Southlands.

Po dlhej ceste južnou časťou ostrova prichádzame do Národného parku Fjordlands. Nocovať budeme pri najhlbšom jazere Nového Zélandu, ktorým je Lake Hauroko (-463m). Obloha sa už rozpaľuje a potom, čo sa natieram repelentom, siaham po statíve a hor sa na mólo. Ráno nás čakalo krásne prekvapenie. Robila som opravné zábery z večera, keď tu rovno predo mnou sa zjavila dúha v plnej kráse. Hneď sa mi v hlave objavil motív, ktorý chcem odfotiť, avšak potrebujem na to asistenta. S citom, ale rýchlo budím Vladka, aby ma napolohoval do pozície „chytanie dúhy“.

Chytanie dúhy, Lake Hauroko, Národný park Fjordland.

Cestu lemujú nápisy ,,Warning - 1080 is present!‘‘ a my sa dosť nechápavo prizeráme. Neskôr zisťujeme, že v snahe bojovať proti škodlivým hlodavcom, v tejto oblasti rozprašujú jed a letákmi na to upozorňujú ľudí. Miestni farmári sa tomuto prípravku bránia a tvrdia, že im spôsobuje zdravotné problémy. Je to jedovatá látka, ktorá zabíja aj neškodlivé divé i domáce zvieratá. Vláda však ich protesty odmieta. Hlavným problémom je milé huňaté zvieratko Kusu líščí, Possum (Trichosurus Vulpecula). Bol sem dovezený z Austrálie za účelom obchodu s kožušinou. Kontrola ich chovu sa vymkla z rúk a začali sa rýchlo rozmnožovať. Keďže tu nemajú prirodzeného predátora, veľmi sa im darí a obžieraním vegetácie spôsobujú obrovské škody. Ich počty sa pohybujú okolo 70miliónov.  Ďalším hlodavcom, ktorý bol dovezený za účelom poľovníckeho športu, bol zajac. Podobne ako Kusu, ani zajace nemajú predátora. Na zastavenie ich rozmnožovania podľa vzoru Veľkej Británie doviezli hranostaje, Stoat (Mustela erminea), ktoré v Británii počet zajacov regulujú. To však Novozélanďania urobili chybu, pretože zabudli na množstvo nelietajúcich pôvodných vtákov, ktoré sú pre hranostaja oveľa jednoduchší úlovok ako rýchle zajace. Teraz sú vtáky ako Kiwi, Kakapo, či Takahe v ohrození a okrem Kusu zabíja tieto výnimočné vtáky aj hranostaj.

Dnes je veľký deň. Cieľom je najfotografovanejšie miesto Nového Zélandu - Milford Sound a jeho Mitre Peak (1692m.n.m), ktorého špecifický tvar rozpozná snáď každý svetoznalec.

Mitre Peak, Milford Sound, Národný park Fjordland.

Mitre Peak, Milford Sound, Národný park Fjordland.

Druhým dôvodom, prečo je toto miesto známe, je nespočetné množstvo už spomínaných malých štípajúcich mušiek. Podľa maorskej legendy Tu-te-raki-whanoa vyrezal fjordy z kameňa. Keď bohyňa podvodného sveta Hine-nui-te-po uzrela krásu fjordov, zľakla sa, že návštevníci odtiaľto nikdy nebudú chcieť odísť a vypustila množstvo piesočných mušiek, aby sa tu ľudia dlho nezdržali. Je síce okolo 18 stupňov, ale ja si v rámci ochrany pred týmito netvormi obliekam nepremokavé nohavice, bundu a rukavice a vydávam sa do terénu. Sú fakt strašne dotieravé. Z desiatich záberov sa mi na deviatich vyškiera na objektíve sediaca potvorka. Tesne pred stlačením spúšte mávam rukou pred sklom v nádeji, že ich aspoň na tých 5 sekúnd, ktoré potrebujem na tri braketingové zábery, odplaším.

Milford Sound, Národný park Fjordland.

Druhý deň ráno si pozriem Milford Sound úplne z blízka. Žltý kajak si delím s mladou Novozélanďankou, ktorá mi na moje potešenie ponúka sedadlo v prvej rade. Foťák je v dvoch nepremokavých vreciach, ale aj tak ho pripevňujem na kajak s obavami. Začína pršať a my sa vydávame na 4-hodinovú okružnú plavbu po fjorde. Dážď mi vôbec nevadí. Naopak, dopĺňa šuchot vodopádov a umocňuje hmlistú atmosféru.

Milford Sound, Národný park Fjordland.

Mitre Peak, Milford Sound, Národný park Fjordland.

Je jasná noc a my si konečne môžeme pozrieť veľký voz hore nohami. Obloha je na Novom Zélande doslova postavená na hlavu v porovnaní s pohľadom, na ktorý sme zvyknutí z domu, čo je dané jeho geologickou polohou. Máme chuť experimentovať a  ideálne podmienky na fotenie večernej oblohy sme pretavili do nasledujúceho záberu.

Lake Gunn, Národný park Fjordland.

Posledný národný park, ktorý na ostrove navštívime, je Mt. Aspiring. Po menšej túre k ľadovcu Rob Roy máme chuť na ľadovú sprchu. Svoje zmysly privádzame k životu pod 77m vodopádom Wish Bone.

Vodopád Wish Bone, Národný park Mt. Aspiring.	The Chasm, Národný park Fjordland.

Krásne prudké štíty mi pripomínajú naše Vysoké Tatry. Zastavujeme sa v Queenstowne, aby sme si pripomenuli, aké to je mať okolo seba uponáhľaný dav. Tento ruch našťastie nie je pracovného charakteru. Keďže Queenstown je vyhláseným hlavným mestom extrémnych športov, všetka mládež tu fičí na endorfínoch a adrenalíne. My sa len s kľudom Angličana prizeráme a v rámci pudu sebazáchovy a prezervácie obsahu peňaženky predraženým atrakciám odolávame.

Národný park Mt. Aspiring.

Lake Wakatipu, Národný park Mt. Aspiring.

Na letisku v Queenstowne odovzdávame auto a vraciame sa do mesta mestskou hromadnou dopravou. V autobuse hrá Goran Bregovič a ja som dosť prekvapená, že tohto balkánskeho skladateľa, ktorého hudbu mám ja mimochodom veľmi rada, počúvajú až tu na Zélande. Ale keď začal hrať Polemic, bolo to viac než jasné. Šofér bol Slováčisko, všimol si nápis na Vladkovom tričku z minuloročnej akcie Iceland Slovak expedition, a tak nám zahral niečo z domova.

Vodopád Wish Bone, Národný park Mt. Aspiring.	Národný park Mt. Aspiring.

Teraz už začíname na ostro. Našu celú výbavu si nesieme na chrbtoch a zdá sa nám byť dosť ťažká. To cestovanie autom nás teda pekne rozmaznalo. Potrebujeme sa dostať do Te Anau, čo bude počas nasledujúcich troch týždňov naša základňa pre turistiku.

Lake Hawea, Národný park Fjordland.

Financie sú na tenko, a tak sa vydávame na okraj mesta, kde vyťahujeme ceduľku s nápisom Te Anau a s úsmevom stopujeme. Netrvalo ani 10 minút a zastal nám domáci, idúci asi do polovice cesty našim smerom. Druhú polovicu cesty sa zvezieme s Nemcami, ktorí nás usadili medzi matrace v zadnej časti ich luxusného karavanu.

Národný park Fjordland.

Sme v cieli a keďže stanovanie na divoko je v celej oblasti jazera Te Anau zakázané, volíme prespatie v kempe. Večer je čas zrekapitulovať výlet pri fľaši novozélandského červeného. Ukončujeme ďalšiu etapu nášho výletu. Počas troch týždňov sme prešli 4732 km a ja som nafotila zhruba 2500 fotiek. Videli sme krásne prírodné útvary, jedinečnú faunu a flóru, neopakovateľné momenty magického svetla  a všade nás sprevádzala nádherná scenéria miestami vyrážajúca dych. A to sme ešte len v polovici. Nasledujúce 3 týždne budeme tráviť na horách.