Peru a Bolívia 2009, 2. časť

La Paz + jazero Titicaca (Copacabana, Isla del Sol, Puno, Uros, Isla de Taquile)

Cesta autobusom z Cusca do bolivíjskeho La Paz sa začína zaujímavo - sprievodca prechádza celý autobus s kamerou v ruke a detailne sníma tvár každého pasažiera. Prepadajú nás rôzne myšlienky, od zakývania do kamery s pozdravom „Olá mamá" až po temné predstavy o únose a vydieraní. Nič z toho sa ale nekoná - je to postup, ktorý autobusovým spoločnostiam predpisuje zákon. Konkrétny dôvod ostáva neznámy, zrejme to robia kvôli jednoduchšej identifikácií pasažierov v prípade nehody :) Tie sú tu v Peru veľmi časté, najmä kvôli charakteru a stavu ciest a vozového parku.

Vstup do Bolívie v meste Desaguadero.

Jednotvárnu cestu preruší asi 2-hodinová zastávka na peruánsko-bolívijskej hranici v mestečku Desaguadero. Tu je treba vystáť rad na výstupnú procedúru z Peru, prejsť mostom ponad rieku Desaguadero (jedinú rieku, ktorá odvodňuje jazero Titicaca, ako sme neskôr zistili) a vystáť druhý rad na vstupe do Bolívie. Je skoro ráno, teplota kdesi okolo 5°C, 3.830 metrov nad morom... Keď sa konečne pohýname ďalej, v partii padne rozhodnutie vystúpiť z autobusu 70 km pred La Paz, neďaleko známej archeologickej lokality Tiahuanaco. Autobus nám teda zastavuje „uprostred ničoho", na odbočke z hlavnej cesty do mestečka Tiahuanaco. Netrvá to dlho a my prichádzame na miesto, ktoré kedysi bolo hlavným mestom predinkskej civilizácie. Niektoré z vykopávok naznačujú, že toto mysteriózne mesto bolo vybudované v období 15.000 rokov pred našim letopočtom! Medzi najvýznamnejšie objavy sa radí Slnečná brána (Gate of Sun). Nie je tu veľa čo fotiť a takmer bezoblačná obloha a všadeprítomní turisti robia aj to málo fotenia ešte komplikovanejším...

Uprostred ničoty, neďaleko archeologického náleziska Tiahuanaco.

Slnečná brána, Tiahuanaco.

Sochy El Fraile and Ponce stela, Tiahuanaco.

Bolívijská pustatina.

Po prehliadke a obede odchádzame tzv. „kolektívom" do La Paz. Je to dodávka, ktorá zbiera cestujúcich po trase. V Tiahuanacu sme nastúpili piati, do La Paz prichádzame asi šestnásti :) Neďaleko námestia Plaza San Francisco nachádzame hostel, kde ostaneme 2 noci. Za tento čas absolvujeme rýchlu prehliadku mesta, ochutnávame nočný život a ideme sa pozrieť aj do Valle de la Luna, podivného kaňonu, ktorý vznikol vďaka erózií. Mesto La Paz je zaujímavé tým, že je to najvyššie položené hlavné mesto na svete - leží vo výške 3.660 metrov nad morom. Pred odchodom ešte stíhame absolvovať prehliadku výstavy Canon World Press Photo v miestnom múzeu. Som celkom rád, že po dvoch dňoch opúšťame rušné mesto a smerujeme k jazeru Titicaca.

Valle de la Luna, La Paz.

Nočný La Paz, Plaza San Francisco.

La Paz, najvyššie položené hlavné mesto na svete (3.660 mnm).

Jazero Titicaca je so svojou rozlohou 8.372 km2 druhým najväčším jazerom Južnej Ameriky, avšak podľa objemu vody (893 km3) mu patrí juhoamerické prvenstvo. Je to horské jazero, napájané piatimi veľkými riekami a dvadsiatimi menšími. Jeho hladina nikdy nezamŕza. Zaujímavosťou je, že z jazera vyteká iba jedna rieka - Rio Desaguadero, ktorá ale odvádza len 10% objemu vody, ktoré doň pritečie. 90% vody je teda spotrebovaných rastlinstvom alebo sa odparí, a to najmä vďaka vysokej nadmorskej výške, silnému slnečnému žiareniu a silnému vetru.

Prvý kontakt s jazerom prichádza v prieplave Tiquina, kde musíme vyjsť z autobusu. Ten preplavia na druhý breh na podivnej kompe, zatiaľ čo pasažierov odvezú malé člny. Tento prieplav rozdeľuje jazero na dve časti - menšie Lago Pequeño (Malé jazero) a väčšie Lago Grande (Veľké jazero). Veľa času tu ale nemáme a tak už onedlho znova sedíme v autobuse a zakrátko prichádzame do mesta Copacabana. Toto mesto má svoju známejšiu dvojičku v podobe vychytenej pláže v brazílskom Riu. Bolívijská Copacabana je malé mestečko na brehu jazera Titicaca, ktoré je známe svojím kostolom a zároveň je východiskovým bodom pre plavbu na Isla del Sol. Vyberáme si hostel na brehu jazera s nádherným výhľadom na západ a ráno vyrážame na plavbu na spomínaný Slnečný ostrov.

Jazero Titicaca, plavba cez úžinu Tiquina.

Cestou do mesta Copacabana.

Večerná a nočná Copacabana z vyhliadky nad mestom.

Isla del Sol je čarovný hornatý ostrov na jazere Titicaca, na ktorom nenájdete ani jedno auto alebo čo i len meter cesty. To, spolu s nadmorskou výškou (3.823 metrov nad morom na hladine jazera) a stálym vetrom spôsobuje, že vzduch je tu neuveriteľne čistý. Keď k tomu prirátame minimum rušivých svetiel a odľahlosť od civilizácie, máme tu ideálne podmienky na pozorovanie nočnej oblohy. V noci sa ale riadne ochladzuje, a tak ju pozorujeme zababušení v dekách na terase nášho hostela a popíjame rum :) Ráno sa nám otvára krásna panoráma východu Slnka, ktoré vykukne spoza zasnežených vrcholkov pohoria Cordillera Real. Isla del Sol je po Cuscu druhým miestom, kde nás zastihla výšková choroba - našťastie opäť len vo forme zrýchleného pulzu, sťaženého dýchania a častých prestávok počas výstupu z prístavu do hostela, ktorý je inak smiešnych 100 výškových metrov nad hladinou jazera Titicaca. Vody jazera sú tak chladné, že pribalené uteráky a plavky berieme ako nevydarený žart a s drkotajúcimi zubami ponoríme do jazera aspoň nohy po kolená :).

Na hladine Titicaca, 3823 mnm.

Luxusný výhľad z terasy hostela, Isla del Sol.

V nadmorskej výške 4060 mnm, Isla del Sol.

Isla de la Luna a zasnežené pohorie Cordillera Real.

Západ slnka na vrchole Ancohuma (6427 mnm.), Cordillera Real.

Po západe slnka a neuveriteľne čistná nočná obloha s Mliečnou dráhou.

Veterný východ slnka.

Východ slnka nad andskými končiarmi.

Po návrate do Copacabany berieme z hostela batohy a nasadáme na autobus do Puna. Tentokrát stojíme na hranici len krátko, výstup z Bolívie a vstup do Peru prebieha veľmi rýchlo. Cesta po západnom pobreží Titicaca ubieha aj vďaka krásnej krajine za oknami veľmi rýchlo a onedlho vystupujeme v meste Puno. Tu sa chceme zastaviť najmä kvôli výletu na svetoznáme plávajúce ostrovy Uros. V centre sa náhodne stretávame s 3-člennou skupinkou cestovateľov z Bratislavy, s ktorými absolvujeme  veľkorysú večeru v miestnej obdobe McDonald‘s. Nasledujúci deň sa vyberáme na jediný pravý fakultatívny výlet našej cesty, keďže ostrovy Uros sú inak ťažko dostupné. Samotný výlet trvá celý deň a väčšinu času trávime sediac, ležiac, fotiac a spiac na inak opustenej hornej palube výletnej lode. Plávajúce ostrovy Uros sú veľmi zvláštnym miestom, ktoré sa oplatí vidieť. V nás však zanechávajú zmiešané pocity - je vidieť, že turizmus sa tu rozvinul do nevídanej formy a autentickosť lokality je dosť otázna. Ako nám však povedal sprievodca, v odľahlejších miestach jazera Titicaca sú podobné ostrovy, kde ľudia takto stále žijú, no pre turistov sú neprístupné.

Plavba po Titicaca na ostrovy Uros a Taquile.

Plávajúce ostrovy Uros.

Malá domorodá pasažierka.

Plavba pokračuje ďalšie 3 hodiny až na ostrov Taquile, vzdialený 45km od pobrežia, kde ľudia dodnes žijú v komunite akéhosi kolektivizmu, riadiaceho sa morálnym kódexom „Nekradni, neklam a nebuď lenivý". Zaujímavosťou je aj to, že na tomto ostrove nenájdete jediného psa. Toto je v Peru, kde sa mestá a dediny hmýria túlavými psami, naozajstný unikát. Večer sa vraciame späť do Puna a na druhý deň ráno odchádzame autobusom do mestečka Chivay, východiska do kaňona Colca, a tak definitívne opúšťame bájne jazero Titicaca.

Na ostrove Taquile.

S odstupom času hodnotím Isla del Sol a celú oblasť Titicaca ako najfotogenickejší zážitok celej cesty. Neskutočne čistý vzduch, nadmorská výška, vždy a všadeprítomný vietor, pestrá krajina a minimum rušivej civilizácie krajinárskym fotografom veľmi praje. Titicaca je môj súkromný highlight :).