Portské vinice

Po prehliadke portských pivníc určite každého napadne otázka, odkiaľ sa také množstvo vína vôbec berie. My sme neboli výnimkou a tak sme sa rozhodli túto záhadu vyriešiť. A vôbec to nebolo až také ťažké, pretože celé nábrežie popri rieke Duoro je posiate turistickými kanceláriami, ktoré ponúkajú zájazdy po prúde jej rieky až k miestam, kde dozrieva to najlepšie hrozno, z ktorého sa portské vyrába.

Dostať sa do týchto miest ide pomerne jednoducho. Najpopulárnejšie sú výlety loďou. Čo sa týka toho, či je to najlepšie možnosť posúďte sami. Jednodňový výlet zahŕňa 6 hodinovú plavbu po rieke, prehliadku mesta Pinhao obkoleseného vinicami a cestu domov autobusom alebo vlakom. Čo vám však nepovedia, že len poslednú asi hodinu budete obdivovať vinice. Dolný tok rieky v dĺžke asi 70 kilometrov nie je ani zďaleka tak zaujímavý. Nehovoriac o cene najlepšie urobíte, ak si prenajmete auto a vydáte sa tieto miesta obdivovať na vlastnú päsť tak ako my.

Prvé na rieku Duoro a okolité vinice.

Vyrazili sme skoro ráno, pretože cesta do mesta Pese Da Ragua je dlhá 100 km a po miestnych kľukatých cestách trvá aspoň 2 hodiny kým sa tam dostanete. Navigácia nie je zložitá, skúsenejší sa zaobídu s mapou a sledovaním rieky, a my ostatní s ľubovoľnou GPS navigáciou. Prvé dve tretiny toho veľa neuvidíte a treba sa sústrediť na cestu, pretože tá je plná úzkych zákrut a často lemovaná dlhými dedinami. Optimisticky sme si mysleli, že v takej vyspelej krajine ako je Portugalsko nebude problém ráno kúpiť raňajky, no opak bol pravdou. O ôsmej ráno sa všetko len prebúdzalo a prvé obchody otvárali až o deviatej. Neostávalo nám teda nič iné, len pokračovať v našej ceste.

Asi 20 km pred mestom Ragusa sa strmé brehy obrastené stromami začínali premieňať na úhľadné terasovité vinice. Neklamný znak toho, že sme na správnej ceste a čoskoro sa nám odkryjú ešte zaujímavejšie pohľady. Zamračené obloha nám nedávala veľké nádeje na slnečný deň, no to nás našťastie neodradilo. Neodolali sme a museli sme zastať na pár testovacích záberov.

Po ceste do mesta Ragusa.

Detail terasovitých viníc, ktoré sa tiahnu popri oboch brehoch.

Región, v ktorom sa pestuje hrozno na portské víno bol vôbec prvým vínnym regiónom s chráneným označením pôvodu. Detaily síce nepoznám, no z toho čo je tu možné vidieť aj laik usúdi, že k vínu majú jeho spracovatelia výnimočný vzťah. Všetko naokolo je v najlepšom poriadku, dokonale upravené a čisté.

Po vyše dvoch hodinách jazdy sme dorazili do mesta Ragusa, kde sa pomyselne začína tento región. Najzaujímavejšie miesta na fotenie a aj spoznávanie nájdete práva v okolí toku medzi týmto mestom a našou konečnou zastávkou v Pinhao. Po ceste je to len 25 kilometrov, no nájdete tu doslova všetko čo sa týka vína a jeho výroby. My sme nemali presný plán, ktorých výrobcov navštívime, tak sme sa rozhodovali čisto náhodne. Takýmto spôsobom sme pri prvej príležitosti odbočili z hlavnej cesty a poctili našou návštevou prvého výrobcu.

Konečne sme zahliadli niekoho pri práci.

Niektoré scény vyzerali doslova až gýčovo.

Vínnu révu často striedali olivovníky.

Portské robia výnimočným hlavne 3 základné elementy - podnebie, pôda a odrody hrozna. Víno sa pestuje pomerne ďaleko od oceánu a okolité hory dôkladne zachytávajú príliš vlhký vzduch a dovoľujú mu tam dozrievať za optimálnych podmienok. Pôda v ktorej rastie je z veľkej časti kamenistá. Kamene počas horúcich letných dní v sebe akumulujú teplo, aby ho mohli počas chladnejších nocí uvoľňovať do okolia a tým zaisťovať stabilnejšie podmienky pre samotné rastliny.

Čo sa týka odrody hrozna, ktoré sa tu pestuje, tak vás budem musieť sklamať, pretože to netuším. Pravé portské však vždy vzniká zmiešaním najmenej 3 rôznych odrôd, častokrát až šiestich. Presný pomer si jednotlivý výrobcovia dôkladne strážia a tým zachovávajú jedinečnú chuť svojich vín.

Kľukaté cesty mimo tej hlavnej sú niekedy poriadnou výzvou pre šoférov.

Vinica, kde si rastie hrozno pre značku Sandeman.

Kto by nechcel žiť na takomto mieste?

Pri náhodných návštevách treba pamätať na to, že môžete natrafiť na obednú prestávku. Koniec koncov usadlosti, ktoré sa tu nachádzajú sú miesta, kde sa celý rok pracuje a sprevádzanie turistov je len "vedľajší produkt" tohto biznisu. Pred plánovaním dovolenky si preto radšej preverte, či sa nekoná zber, poprípade iné ošetrovanie vinice. Bolo by škoda sem prísť a zistiť, že sa vám nemá kto venovať. My sme mali takto smolu so Sandemanom, no aspoň sme si mohli prečítať pár faktov o miestnom počasí. Toto sa javí v lete ako veľmi príjemné a pomerne teplé. V zime je to však úplný opak a tak sa tu veľa ľudí nezdržiava. Miestni radi hovoria, že v tejto oblasti sú len 2 ročné obdobia – „9 months of winter and 3 months of hell“. Voľne preložené ako 9 mesiacov zimy a zvyšné 3 - peklo.

Panoramatický pohľad na jeden z meandrov rieky Duoro.

Postupným prechádzaním cez rôznorodé vinice sme sa dostali až do mesta Pinhao. Pravdupovediac ničím výnimočné miesto, kde nájdete pár obchodov s potrebami pre vinárov a za hrsť dobrých reštaurácií. Až tu sme pochopili, aká pasca na turistov je výlet loďou, ktorá výletníkov dopraví do tohto srdca vínneho regiónu, kde prakticky nič nie je.

Mestečko Pinhao v zajatí okolitých svahov.

Jedna z miestnych malých výletných lodí.

Nič iné nám nezostávalo, len sa tu naobedovať a preskúmať miestne obchody. Ako to už pri cestovaní býva stávajú sa veci nečakané a hlavne nepredvídané. V jednom z obchodov pre vinárov sme sa dali do reči s miestnym pestovateľom. Po krátkej debate sme sa dozvedeli, že o 2 hodiny sprevádza pár turistov po svojej usadlosti a ak máme záujem, môžeme sa k nim pridať. Samozrejme zadarmo. Nám viac nebolo treba hovoriť. Aby sme si však "čakanie" spríjemnili, tak sme sa ešte opýtali, odkiaľ sú najkrajšie výhľady na okolie a milý farmár nás s radosťou nasmeroval na kopec nad nami.

Výhľady boli naozaj zaujímavé.

Kaktusy a vinič? Žiadny problém!

Ideálne miesto pre lovcov panorám.

Po pár chvíľach hľadania a blúdenia na miestnych cestách, kde ani poriadna GPS navigácia nepomôže, sme konečne našli nášho známeho vinára. Ten dodržal svoje slovo a previedol nás svojou vinicou ako ak malou výrobňou vína. Okrem portského, ktoré sa v tom čase prakticky len učil vyrábať produkuje aj "obyčajné" víno. Toto chutilo taktiež znamenito. Smolou bol len fakt, že jeden z nás musel šoférovať. Tento problém zjavne nemal pridružený americký pár, kde si obaja zúčastnení hojne dopriavali z testovacích vzoriek vína. My sme len dúfali, že ich náhodou nestretneme na ceste.

Cieľ nášho pátrania po miestnom vinárovi.

Vnútro výroby nie je také romantické ako v Porte, no o to bližšie k realite.

Výhľady z okna naozaj stáli za to.

V diskusii pod prvým článkom o portskom víne sa spomínalo, že je pomerne silné. V priemere obsahuje až 20% alkoholu a je pri tom ešte aj veľmi sladké. Aby sa dosiahli tieto parametre musí sa do neho pridávať dodatočný alkohol a teda sa musí fortifikovať. Robí sa to tak, že po zbere sa víno nechá kvasiť a v rozmedzí medzi 24 až 48 hodín sa do neho pridáva veľmi silný vínny destilát s obsahom alkoholu až do 79%. Tento šok spôsobí, že cukor vo víne sa prestane premieňať a tým zostáva víno príjemne sladké a zároveň naraz získa svoju silu. Takto spracovaný produkt potom odpočíva v drevených sudoch až kým nedosiahne svoju zrelosť a je pripravený na fľaškovanie.

Domov sme sa nechceli vracať po tej istej ceste a tak sme si na mape našli inú alternatívu, ktorá nás zaviedla na najkrajšie miesta nášho výletu.

Z asfaltovej cesty sa razom stala úzka dláždená cestička medzi vinohradmi.

O čo bola cesta menej pohodlná o to krásnejšie scenérie sme mohli obdivovať.

Po pár kilometroch túlania sa po neistých cestách sme si nakoniec vydýchli, keď sme sa konečne dostali na asfaltovú cestu. Miestami sme ale mali pocit, že sa niekomu premávame po súkromnom pozemku a keď na to niekto príde nedopadne to dobre. Našťastie sme boli v týchto končinách úplne sami a mohli sme sa kdekoľvek a kedykoľvek zastaviť a len tak obdivovať majstrovstvo miestnych pestovateľov vínnej révy.

Lúče zapadajúceho slnka doslova dokresľovali miestne kopce.

Posledný panoramatický pohľad na nekonečné vínne pláne.

Krátko po našej poslednej zastávke už slnko zapadlo za okolité kopce a údolia sa ponorili do tmavých tieňov. Neostávalo nám teda nič iné, len sa pobrať na cestu domov do mesta Porto. Za jeden deň sme však zažili neskutočne veľa a pokochali naše oči a fotoaparáty mnohými prírodnými scenériami. Určite musí byť zaujímavé navštíviť tieto miesta na jeseň a úplne najlepšie pred zberom úrody, keď sa už listy začínajú zahaľovať do jesenných tónov a na kríkoch visia dozreté strapce hrozna. Verím, že sa nám to raz podarí a keď áno, dozviete sa o tom v podobe fotoreportáže aj vy.