Viedeň leží kúsok od našich hraníc, asi tak čoby sme kameňom dohodili a ešte šesťdesiat kilometrov pobehli. Cesta, ktorá voľakedy trvala takmer celý deň, zvlášť ak ste nemali ani koňa, dnes nepredstavuje žiadnu prekážku, autom ste tam za pol hodinky, vlakom, autobusom za hodinku, loďou to trvá o trošku dlhšie. Jej dejiny siahajú až do prvého storočia nášho letopočtu, pravda vtedy sa jednalo o malú osadu Vindobona.
Počas storočí sa z osady stalo veľké mesto, v ktorom takmer každá generácia niečo zanechala. Mám na mysli niečo zo svojho umu a tvorivosti. Kultúrno – historické pamiatky, ktorým sa Viedeň môže pochváliť, ju robia neuveriteľne príťažlivou pre turistov a samozrejme i pre fotografov. História sa tu prelína s modernou, napriek tomu nemáte pocit, že by architekti a projektanti brali plat zadarmo. Výsledkom ich práce je citlivé zachovanie všetkého, čo by mohlo mesto obohatiť a tam, kde sa mieša história zo súčasnosťou (z hľadiska architektúry), vidieť plynulé prechody, prispôsobenie nových stavieb do takej miery, aby nenarúšali historické objekty, naopak, aby ich krásu umocňovali. Škoda, že sa za čias socializmu nedalo ísť do Viedne na školenie, možno by dnes podhradie a zvlášť Galéria mesta Bratislavy vyzerali inak.
Každý, kto si ako turista plánuje cestu do Viedne, neopomenie zostaviť si akýsi itinerár svojej trasy, do ktorého zahrnie návštevu tých najvychytenejších pamiatok. Na internete nájde behom pár minút všetky úžasné objekty, ktoré postavili šikovné ruky tých najvychýrenejších majstrov staviteľov z celej Európy, Slovensko nevynímajúc. V zozname nesmie chýbať Belveder, Schönbrunn, katedrála sv. Štefana či Hofburg. Pravda, ide o skvosty vyskytujúce sa na všetkých pohľadniciach, plagátoch cestoviek po celom svete, nehovoriac o internetových stránkach.
Keď som rozmýšľal kam sa so svojím fotoaparátom vyberiem ja, napadlo ma rovnako krásne miesto, no turisticky nie až tak príťažlivé. Veď si len predstavte, žeby ste na otázku kam cestujete s fotoaparátom na krku, odpovedali: „Do Viedne na cintorín.“ A predsa sa oplatilo.
Cintoríny vo svete bývajú hojne navštevované turistami ale i miestnymi obyvateľmi, ktorí si prišli do pokojnej zóny mesta oddýchnuť. Ticho a priestor plný nečakaných zákutí, spevavého vtáctva, plný kvetín, umeleckých predmetov, žiaľ i gýčov, to všetko sú kúsky mozaiky, ktorá ako celok pôsobí blahodarne na myseľ, uvedomovanie si krátkosti a pominuteľnosti človeka, vedie niekedy k prekvapivým zmenám v životných postojoch jednotlivca.
Vráťme sa ale k výnimočnosti tohto priestoru. Ide o druhý najväčší cintorín v Európe, prvenstvo patrí Hamburgu. Cintorín Ohlsdorf je takmer dva razy tak veľký ako viedenský. Vo Viedni je na 2,4 kilometroch štvorcových pochovaných vyše 3,3 milióna ľudí, čo je takmer dvakrát viac ako má súčasná Viedeň obyvateľov. Zachovalých hrobov je tu viac ako 250 tisíc. Aby ste stihli všetko obehnúť, poprípade dostať sa so staršími na miesto kde potrebujete, môžete sa po cintoríne pohybovať vlastným motorovým vozidlom za poplatok dve eurá.
Viem, mnohí z vás namietnu, čo už na cintoríne fotiť ... V prvom rade ide o architektúru, v druhom o atmosféru a v treťom o detaily.
Pohľad od hlavnej brány nenechá nikoho na pochybách, že ide o priestranný objekt.
Na našich cintorínoch máme za prvým plotom nasáčkované hroby jedna radosť, tu by pokojne mohlo pristáť malé dvojmiestne lietadlo, letisko Schwechat je v susedstve, nevediac, že tento cintorín naprojektovali už v roku 1863, domnieval by som sa, že ide o núdzové pristávacie ranveje.
Táto križovatka na cintoríne nie jediná. Malé postavičky v strede stoja u návestidla, ktoré oznamuje, ktorou uličkou sa kam vybrať. Architekti, ktorí projektovali cintorín, Karl Jonas Mylius a Alfred Friedrich Bluntschli, s priestorom skutočne nešetrili. Hviezdicovo usporiadaná križovatka má rozmer hokejového štadióna. Čo snehu musia odtiaľ v zime odpratať!
Chodníček na cintoríne. Závidieť by mohla ktorákoľvek okresná cesta. Tieto ilustračné fotografie som uviedol len preto, aby ste rátali s tým, že pri návšteve tohoto cintorína treba rátať so spotrebou času, síl a v lete aj tekutín, nie je to žiaden chrobáčik, je to priestor, kde môžete chodiť krížom krážom a predsa za jeden deň neprejdete všetko.
Kostolík dominujúci cintorínu, rozlohou približne dva razy väčší ako náš prezidentský palác, postavili len za tri roky. Je to dielo návrhára Maxa Hegela a volá sa kostol svätého Karola Boromejského. Kostolík má len okolo 110 rokov, je skvele udržiavaný a dopĺňajú ho dve rovnaké stavby po obidvoch stranách.
Sú to vlastne miesta pre vyvolených tej doby. Stavby v sebe zahŕňajú hrobky, ktoré si do dnes udržujú ich majitelia v dokonalom stave. Vonkajšie priečelie dopĺňa i priestor, ktorý je bežne uzavretý. Čo tam môže byť, netrúfam si odhadnúť. Cez sklené výplne vidieť schodiská, dvere a pravdepodobne „tajomné miestnosti“.
Podobných stavieb je na cintoríne viacero. Pohľad skrze jednu z nich, chodníček pokračujúci v diaľ, sa podľa môjho skromného odhadu končí po dvoch kilometroch.
I
Viedenčania si zakladali na detailoch a okázalosti. Takto zvečnili tatka bradou hore bez toho, aby použili fotografie, sochy... Zaujímavá myšlienka. Ak je však v tomto futrále skutočné telo nebožtíka, musí mu byť v zime, paromsky chladno.
Dokonalé doplnky cintorínskej architektúry vo Viedni pretrvávajú roky. Na jednej strane nás normálnych oslovuje symbolika, atmosféra. Na druhej iných, oslovuje materiál. Hádam preto sa na Slovensku sťažujú správcovia cintorínov na to, že všetko čo je z akéhokoľvek kovu, sa jednoducho vyparí. Pravdou je, že naša výkonná moc je bezzubá, respektíve nechce sa jej kúsať. Ak by tento kus zmizol na tomto cintoríne, páchateľ by si to odskákal bez pardonu. Darmo iný štát, iný mrav a iný postih.
Keď cintorín v roku 1874 otvorili, nachádzal sa osem kilometrov za mestom až za hospodárskymi usadlosťami, farmami a bitúnkami. Obyvatelia mesta nechceli tento priestor využívať, cesta bola zdĺhavá a ďaleká. Sťažovali sa i majitelia usadlostí cez ktoré viedla. Za týždeň prebehlo až do sto pohrebov a to znamenalo, že cestou sa prakticky od skorých ranných hodín až do večera tiahol nekonečný pohrebný sprievod. Radnica dala hlavy dokopy a vymyslela spôsob ako dostať nebožtíkov na cintorín za pár minút. Pneumaticky, potrubnou poštou. Keď však zistili, že podobným spôsobom sa len ťažko budú odosielať i smútiaci príbuzní a hostia, od návrhu upustili. Napokon si obyvateľstvo zvyklo, dnes je cintorín súčasťou Viedne v časti Simmering.
Ak do blízkeho Rakúska zavítate, nenechajte si ujsť prechádzku po druhom najväčšom cintoríne v Európe. Ak pri tom ešte budete mať fotoaparát na krku a občas sa na objekty okolo vás pozriete cez hľadáčik, dáte mi za pravdu, že i na cintorínoch je čo fotografovať.
Pridaj komentár
(
