3200 míľ Aljaškou - časť 3.

Po treku v NP Denali opúšťame bezpečie kabínky. Až po odchode si uvedomujeme, že sme ju vôbec nezamykali, celý týždeň bola vlastne otvorená. V Healy sa ešte zastavujeme na slávnej Stampede Road. Kto pozná film "Útek do divočiny" (Into the Wild), ten vie, o čo ide. Práve touto cestou sa vybral Christopher McCandless na posledný úsek svojho putovania po Amerike a Kanade. Cesta vedie k autobusu Fairbanks Transit bus 142, kde McCandless prežil posledné mesiace svojho života. Miestni síce tento film neznášajú, no myslím, že stojí za to si ho pozrieť...

Počasie je však nanič, cesta je rozbitá a našim Aveom sa dostávame iba pár míľ na západ. Narýchlo aspoň odlovíme ľahkú kešku a točíme doľava, na sever po George Parks Highway. Po asi dvoch hodinách prichádzame do Fairbanks, kde nakupujeme zásoby na najbližšie dni. Po zhodnotení počasia (je zima, veterno a stále prší) sa vyberáme do skvelého múzea University of Alaska Museum of the North.

Múzeá ma vo všeobecnosti veľmi nenadchýnajú, ale tento prípad je výnimkou. Spolu s washingstonským Smithsonian National Air and Space Museum je to asi najlepšie múzeum, v akom som kedy bol. Krásne exponáty a neuveriteľné množstvo informácií spôsobujú, že sa tu zabúdame na dobré 3 hodiny. Nakoniec ma Soňa s Ľubom musia ťahať aj z Gift Shopu. Je už dosť neskoro, keď sa rozhodujeme pobrať sa smerom na Chena Hot Springs.

Stampede Road, cesta k známemu autobusu 142 uprostred aljašskej divočiny.

University of Alaska Museum of the North, Fairbanks.

 
Architekti múzea si dali naozaj záležať.

Noc trávime v kempe, ktorý je doslova zamorený komármi, a tak sme radi, keď sa môžeme ráno pobaliť a ísť ďalej. Prichádzame do kúpeľov Chena Hot Springs, o ktorých sme veľa počuli. Sme však trošku sklamaní - celý komplex tvoria iba dva bazény, jeden vonkajší a jeden vnútorný. Okolo je zopár budov s atrakciami, niektoré budovy slúžia na ubytovanie. Miesto má v zime nepochybne svoje čaro (kúpať sa v -50°C musí byť riadny hardcore), ale v lete nie je ničím zaujímavé. Preto sa otáčame a robíme si krátky výlet na skalné útvary Angel Rocks. Zvukovú kulisu nám robia americké F-16 a európske Tornáda z neďalekej vojenskej základne. Počasie nám konečne praje, takže si vychutnávame výstup aj ďaleké výhľady. Po rýchlom obede ideme späť do Chena Hot Springs, v búrke sa kúpeme vo vonkajšom bazéne a potom sa poberáme do Fairbanks. Popri návšteve centra sa zastavujeme aj pri jednom zaujímavom pamätníku, ktorý je venovaný málo známemu programu Lend Lease Act, konkrétne jeho časti The Alaska - Siberia Lend Lease Airway.

Malé dejepisné okienko o niečom, čo sa v škole neučilo: šlo o dodávku takmer 8000 vojenských lietadiel z USA do ZSSR v rokoch 1941 - 1945. Na tento účel bola vytvorená reťaz letísk z Great Falls v Montane ponad Kanadu, Aljašku a Sibír až na východný front. A keďže Stalin nechcel pripustiť prítomnosť amerických pilotov na území ZSSR, práve Fairbanks bolo miestom, kde sovietski piloti preberali lietadla od Američanov, prelietavali s nimi ponad Beringovu úžinu a pokračovali v lete až na frontové línie.

Losica labužníčka v termálnom jazierku, Chena Hot Spings.

Vonkajší bazén, Chena Hot Springs.

Pri Chena River.	Chodník na Angel Rocks.
Výhľad z Angel Rocks.	Pamätník Alaska-Siberia Airway Memorial.

Pamätník Alaska-Siberia Airway Memorial.

Súsošie „First Family", centrum Fairbanks.

Okolo obeda opúšťame Fairbanks a smerujeme dolu do mesta Delta Junction. Onedlho prechádzame popri rozľahlej základni amerického letectva Eielson Air Force Base. Je to veľká letecká základňa, postavená v roku 1944. V období studenej vojny slúžila ako domovské letisko pre tajomné špionážne lietadlá RC-135, ktoré monitorovali testy sovietskych balistických rakiet na Kamčatke. Ako fanúšika letectva má toto miesto pre mňa čarovnú príťažlivosť, takže sa tu na chvíľu zastavujeme a ponad plot fotíme štartujúce A-10tky a lietadlá odstavené na ploche. Po každom cvaknutí spúšte sa inštinktívne obzerám, či niekde v diaľke nezbadám blikajúci policajný maják, ale zatiaľ je kľud. Najväčší strach mi spôsobuje obrovský pavúk, ktorý sa zrazu zjavil v hľadáčiku. Chvíľu trvá, kým mi dochádza, o čo asi ide. Dávam dolu objektív a po matnici sa mi špacíruje asi milimetrový pavúčik. Vyfukujem pavúka von, balíme fidlátka a po pár minútach pokračujeme ďalej.

Prichádzame do Delta Junction, kde sa musíme rozhodnúť, čo ďalej. Možnosti sú dve - na juh po Richardson Highway, alebo na východ po slávnej Alaska Highway. Vyberáme si druhú možnosť. Alaska Highway je 2237 km dlhá cesta, ktorú v roku 1944 vybudovala americká armáda za neuveriteľných 8 mesiacov. Každý deň teda pribudlo 9 km cesty drsným a veľmi členitým terénom Aljašky a Yukonu. V dnešných časoch nepredstaviteľné...

Prvýkrát vidíme aj známy ropovod Trans Alaska Pipeline. Dlho nerozmýšľame a neďaleko cestného mosta fotíme aj most, ktorým tento ropovod prekonáva široké koryto rieky Tanana River. Večer prichádzame do mestečka Tok. V tunajšom kempe nás víta silný dážď, takže stan staviame neskoro večer.

Tri tankovacie Boeingy KC-135 Stratotanker, Eielson AFB.

Vzlet protitankového A-10 II Thunderbolt.

Cestný most ponad rieku Tanana (Banana?:)) River.

Most ropovodu Trans Alaska Pipeline.

Alaska Highway, 30 míľ pred mestom Tok.

Drunken forest, čiže „Opitý les". Permafrost sa so stromami statočne pohráva.

Ráno sa rozhodujeme, čo ďalej. Chceli by sme ísť do mestečka Eagle na brehu zlatonosnej rieky Yukon, ale odrádzajú nás susedia kemperi. V noci prišli práve z tohto smeru a cesta je vraj veľmi zlá. Že je nespevnená a tým pádom tam s našim autom nemáme čo hľadať, to vieme. Avšak po daždi je to tam vraj riadne šmykľavé a cestou videli nejaký karavan vyvrátený v priekope. Chvíľu váhame, ale slnko sa začína celkom silno opierať o premočenú zem a tak dúfame, že aj cesta medzičasom vyschne. Na križovatke Tetlin Junction odbočujeme na sever a vydávame sa po Taylor Highway. Tá neďaleko americko-kanadských hraníc plynule prechádza do Top of the World Highway. Táto „cesta na vrchu sveta" dostala toto pomenovanie vďaka tomu, že z veľkej časti vedie po hrebeňoch hôr s fantastickými výhľadmi na krajinu, a z časti aj preto, že je to jedna z najsevernejších ciest sveta. Túto cestu si ale nepozrieme, pretože s požičaným autom do Kanady nesmieme.

Taylor Highway je dosť rozbitá a zdá sa nám nekonečná. Nakoniec však predsa len prichádzame do Chicken, čudesného mestečka s vyšperkovaným názvom (Kura) uprostred aljašských lesov. Lonely Planet uvádza, že toto zlatokopecké „mesto" z konca 19. storočia má v súčasnosti 17 obyvateľov. Dnes to tu ale celkom žije - v meste sa koná festival Blue Grass hudby. Síce netuším, o čo ide, ale je tu plno podivínov, ktorí sú schopní kempovať na najneuverejniteľnejších miestach. Neďaleko si robíme krátky výlet k vyhliadkovému bodu nad riekou, uprostred ktorého leží opustené rýpadlo. Potom zachádzame ešte trochu ďalej na sever, ale počasie sa opäť kazí, a tak to otáčame a mierime späť do Chicken. Pred miestnym obchodom sa pripájame na wi-fi a zisťujeme výsledky parlamentných volieb. Celý zvyšok dňa v aute zostavujeme novú vládu...

Vitajte v Chicken.

Rýpadlo Pedro Dredge, prevezené z 40 mile River do centra Chicken.

Stanovačka „Chicken Style".

Zlatonosná rieka 40 mile River.

Opustené rýpadlo na 40 mile River.

Dážď neustáva a keďže sa nám nechce rozkladať stan, tak sa zbytočne nezdržiavame a vydávame sa späť do Toku. Tu odbočujeme doľava a smerujeme na juhovýchod. Plán na najbližšie dni nemáme, lebo aljašské počasie je čoraz nepredvídateľnejšie. Cestou míňame niekoľko kempov, avšak stále prší. Dážď konečne na chvíľu ustáva, a tak rozkladáme stan neďaleko mesta Slana. Je strašná zima, okolo 3°C. Kempujeme rovno pri potoku, v priľahlom lese je stále sneh...

Ráno je krušné - celú noc lialo a teplota atakovala nulu, takže sme sa veľmi nevyspali. Ráno stále prší. Debatujúc s Troyom z Wisconsinu, ktorý sem prišiel na leto ryžovať so svojimi synmi zlato, balíme mokrý stan a odchádzame. V návštevníckom centre v Slana sa od sprievodkyne dozvedáme, že pršať má celý týždeň. No, predpoveď nič moc... Pokračujeme ďalej na juh a prehodnocujeme naše plány. Počasie sa ako-tak stabilizuje a voľba padne na Kennecott, opustené bane na meď uprostred hôr v národnom parku Wrangell - St. Elias. Nasledujúcich 86 míľ je pre Aveo ťažká skúška. Cesta je najmä na začiatku veľmi rozbitá a niekoľkokrát zvažujeme, či to neotočíme. Pravý zadný tlmič to vzdáva, takže meníme zasadací poriadok a reorganizujeme batožinu. Na informačných tabuliach sa dozvedáme zaujímavú vec - celá Edgerton Highway, po ktorej ideme, je vybudovaná na zvršku bývalej železničnej trate, ktorá spájala tieto končiny s okolitým svetom. Keď železnicu zrušili, koľajnice vytrhali a z trate sa stala cesta.

Po troch hodinách konečne prichádzame do kempu pri meste McCarthy. Je neskoro večer a po dlhom čase si rozkladáme ohník. Ráno nie je na čo čakať - je nezvyčajne pekne, takže všetko nechávame na mieste a iba naľahko, s malými batohmi na chrbtoch sa vydávame na 10km prechádzku do bizarného mesta duchov Kennecott.

Pozostatky železničného mosta Gilahina Bridge.

Večer v McCarthy.

Ma Johnson's Hotel.

Na miestnom cintoríne.

Na chvíľu sa zastavujeme v mestečku McCarthy, ktoré bolo po otvorení neďalekých baní neoficiálnym mestom „vína a žien". Nie je tu veľmi čo obdivovať (víno aj ženy sa dávno minuli), takže pokračujeme ďalej a asi po dvoch hodinách prichádzame do onoho slávneho mesta Kennecott. Jeho história sa spája s objavením obrovských ložísk medenej rudy v auguste 1900. Prospektori vtedy v diaľke zbadali veľké zelené miesto, ktoré chceli využiť ako pastvinu pre svoje kone. Keď podišli bližšie, zistili, že nejde o žiadnu zelenú lúku, ale o obrovský kus medenej rudy, ktorý doslova vyrastal zo skaly. Prišlo sa na to, že táto ruda obsahuje až 70% medi a prímesi zlata a striebra. Netrvalo dlho kým na tomto mieste vyrástli rozsiahle bane, továreň na spracovanie rudy a mnohé ďalšie zariadenia a budovy, ktoré s ťažbou rudy súviseli. Časom sa potvrdilo, že Kennecott je miesto s najvyššou koncentráciou medi na svete. Ťažba trvala do roku 1939, potom sa stala ekonomicky neefektívnou. Mesto bolo ponechané napospas tvrdej aljašskej klíme a až v 80-tych rokoch začalo byť vyhľadávanou turistickou atrakciou. Budovy sú postupne rekonštruované a dopĺňané o infotabule, z ktorých sa dozvedáme o zaujímavej histórii tohto zvláštneho miesta. Napríklad, prečo sú všetky tunajšie budovy červené (červená farba bola vtedy najlacnejšou zo všetkých, iba nemocnica bola natretá na bielo) alebo prečo bola inak tvrdá práca v teplárni považovaná za celkom príjemnú (keď bolo vonku -30°C, niet sa čo čudovať, že toto bol doslova „dream job").

Objekty na spracovanie rudy - Kennecott.

14-poschodový „mlyn" na rudu - Kennecott Mill.

Tepláreň a elektráreň.	Vo vnútri teplárne.
Kennecott Mill.	Pohľad na Kennecott v obkľúčení hôr.

Na cestu späť do McCarthy využívame miestny van, pretože chceme uvoľniť kempovacie miesto ďalším. Rýchlo sa balíme a vyrážame na strastiplnú cestu späť do civilizácie. Cieľom je prístavné mesto Valdez na brehu zálivu Prince William Sound.