Havaj - Mauna Kea

Mauna Kea (havajsky Biela Hora) je v súčasnosti neaktívny vulkán na najvačšom Havajskom ostrove, ktorý sa nazýva Big Island. Je to najvyššia hora tohto ostrova s nadmorskou výškou 4207 metrov nad morom. Ak by sme ju merali od základne, ktorá sa nachádza pod morom, zistili by sme, že ide o najväčšiu horu na svete s celkovou výškou 10 203 metrov.

Pre svoju polohu, dostupnosť a nadmorskú výšku sa stala postupom času miestom s najväčšou koncentráciou astronomických teleskopov na Zemi. Samozrejme, aj keď vám astronómia nehovorí veľa, určite sa oplatí toto miesto navštíviť. Najjednoduchší spôsob, ako sa dostať na vrhol, je zaplatiť si výlet u jedného z miestnych sprievodcov, ktorý má v ponuke možnosť sledovať východ alebo západ slnka. Kvôli atraktívnosti sme si zvolili druhú možnosť. Naša cesta začala v meste Hilo na juhovýchode ostrova. Našou prvou zastávkou sa stali miestne vodopády zasadené do tropickej krajiny.

Po krátkej zastávke sme pokračovali k oblakom. Podľa štatistík má vrchol 300 dní v roku výborné pozorovacie podmienky, nakoľko sa nachádza nad pásmom zvyčajnej oblačnosti. Na prvý pohľad to tak však nevyzeralo, preto sa nás zmocnili prvé obavy, či vôbec uvidíme niečo zaujímavé. Pred samotnou cestou na vrchol sme sa zastavili pri hŕbe sopečných kameňov ktoré slúžia pri uctievaní bohov, ktorí podľa miestnych obyvateľov strážia posvätnú horu. Kedže sme si ich nechceli pohnevať, priložili sme aj my ruku k dielu a pridali na "oltár" po jednom kameni.

Vrchol hory sa nachádza vľavo a je zahalený v hustej oblačnosti

Pomerne rýchlo sme pokračovali do základného tábora, v ktorom bývajú astronómovia počas ich služby na vrchole hory. Spoločne tu pracujú vedci zo 47 krajín sveta, niektorí vyše 20 rokov. Tábor sa nachádza v nadmorskej výške 2800 metrov. Keďže sme počas necelých 3 hodín mali v pláne prekonať 4207 výškových metrov, zastavili sme sa tu na odporúčanú hodinovú aklimatizáciu.

Počas aklimatizácie sme preskúmali okolie poznačené sopečnou činnosťou. Ako nám povedal sprievodca, kráterov je tam vyše stovky.

Vrcholy vytvorené sopečnou činnosťou majú svoje špecifické oranžovo-červené sfarbenie.

Po aklimatizácii nás čakal posledný úsek výstupu na vrchol hory, ktorý bol stále zahalený v oblakoch. Ako sme sa približovali nahor, naskytli sa nám prvé pohľady na astronomické teleskopy.

Pre svoju vysokú nadmorskú výšku bol v týchto miestach ešte stále sneh z predchádzajúcej zimy. Ako sme sa neskôr dozvedeli, astronómovia si krátia voľné chvíle na vrchole lyžovaním. Len podotýkam, že sa stále nachádzame na Havaji. Je to jedno z mála miest na Zemi, kde sa môžete doobeda kúpať v príjemne teplom oceáne a poobede si zalyžovať na vyše štyritícmetrovej hore.

Naša prvá zastávka na vrchole bola pri otvorenej kopule rádioteleskopu, ktorá nás ohromila svojou veľkosťou a detailnou vnútornou štruktúrou.

Oblačnosť začala postupne ustupovať nadol a naskytli sa nám nasledujúce výhľady doplnené svetlom zapadajúceho slnka.

Fotografia a tiež HDR verzia toho istého miesta.

Ďalej sme sa presunuli k unikátnej sústave teleskopov Keck II. Každý z týchto teleskopov v sebe ukrýva zrkadlo s priemerov 10 metrov. Jedinečnými ich však nerobí len veľkosť zrkadla ale aj fakt, že sa dokážu spoločne zamerať na to isté miesto vo vesmíre, čo ich robí účinnejším pozorovacím prostriedkom ako Hubblov teleskop vo vesmíre.

Cieľ našej cesty sa nachádzal na vrchole hory, odkiaľ bol najkrajší výhľad na zapadajúce slnko a obkolesujúcu oblačnosť. Za jasného počasia je odtiaľto vidieť aj ostatné Havajské ostrovy, no my sme tentokrát také šťastie nemali. O čo sme však boli ukrátení na viditeľnosti, o to viac sme sa mohli kochať na zaujímavých tvaroch oblakov v slnečnom svite.

Na vrchole niekedy fúka taký silný vietor, že aj dopravné značky musia byť špeciálne upravené aby ich nepoškodil.

Na nasledujúcich záberoch sa nachádza teleskop menom Gemini (v slovenčine dvojička). Jedná sa o ďalší svetový unikát, pretože totožný teleskop sa nachádza v Chile na južnej pologuli a spolu dokážu pozorovať celú oblohu zo zemského povrchu. Na naše šťastie ho práve počas našej prítomnosti otvorili, a tak sa nám podarilo nahliadnuť aj pod jeho kupolu. Svetelné podmienky sa menili veľmi rýchlo, takže sa bolo treba s fotoaparátom poriadne obracať, kým bolo ešte vhodné svetlo na fotenie. Nasledujúce dve fotografie sú odfotené v rozmedzi 15 minút.

Pozorné oko si môže všimnúť dve postavy v jednom z kosoštvorcov konštrukcie, ktoré vám dajú reálnu predstavu o skutočnej veľkosti kupoly teleskopu.

Po západe slnka sa nám naskytlo ešte zopár zaujímavých pohľadov na pestrofarebnú oblačnosť.

Po západe slnka sme sa museli pobrať späť, pretože len astronónovia majú oficiálne povolenie zostať na vrchole počas noci. Na vrchole bolo tak chladno, že som musel všetky zábery fotiť v zimnej výbave vrátane rukavíc aby mi po 5 minútach nezmrzli prsty a úplne neznemožnili fotenie. Teplota síce nebola pod bodom mrazu, ale riedky vzduch spolu s nepríjemným vetrom nás dokázali za hodinu poriadne vychladiť. Všetky fotografie som fotil „z ruky" bez použitia statívu, čo sa prejavilo na ich kvalite. Vzhľadom na čas, ktorý sme mohli stráviť na vrchole, to však bolo najlepšie riešenie pre čo najvernejšie zachytenie atmosféry. Rád vám dodatočne odpoviem na prípadné otázky či už v diskusii, alebo v súkromnej pošte.

Fotovýbava:

Canon EOS 40D + Canon EF 24-105mm f/4L IS  + Hoya UV filter